KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Horúcou témou týchto chladných dní je spôsob, akým chce vláda zaviesť unitárny systém do povinného zdravotného poistenia. Argumenty na jeho zavedenie sú na prvý pohľad logické. Je neprípustné, aby bol systém nastavený tak, že z povinných platieb (zo zákona) si akcionári vyberajú zisk bez ohľadu na to, že systém je chronicky finančne podvyživený, lekári a najmä zdravotné sestry, nespokojné so svojimi platmi, sú preto takmer v permanentnej štrajkovej pohotovosti.
Okrem toho je dostupnosť špičkovej terapie podľa posledných poznatkov medicíny v mnohých prípadoch veľmi obmedzená, doplatky na lieky veľmi vysoké, čakacie listiny na odkladnú zdravotnú starostlivosť plné a veľmi dlhé. Za týchto okolností je skutočne neprijateľné, aby si súkromní akcionári rozdeľovali takmer „bezprácny“ zisk.
Ďalšie argumenty proti pluralite zdravotných poisťovní sú v úspore z veľkosti, teda nie je potrebné, aby každá poisťovňa mala vo všetkých okresoch vlastné pobočky, budovy, vozidlá, úradníkov, revíznych lekárov a podobne. Pritom prostriedky, ktoré idú na takéto neproduktívne administratívne náklady, by sa naopak mohli dostať naspäť do zdravotného systému. V tom prípade by však ako bonus unitárneho systému malo byť zníženie správneho fondu z dnešných 3 percent vybraného poistného na 2 či 1,5 percenta. No a napokon je tu v značnej miere oprávnená výhrada, že pluralitný systém poistencom veľa nedal. Konkurencia na trhu zdravotného poistenia je takmer neidentifikovateľná, služby poistencom alebo akási pridaná hodnota z údajnej konkurencie je nepostrehnuteľná a klientom/pacientom v podstate nič neprináša.
Bohužiaľ debata, ktorá sa rozvinula okolo transformácie zdravotného poistenia z pluralitného systému na unitárny, je všetko možné, len nie vecná. Napokon, niet sa čo čudovať. Zdravotníctvo je rezort, v ktorom sa krútia obrovské sumy a odstaviť súkromný kapitál od týchto tokov nesie so sebou obrovské politické riziká. Treba si uvedomiť, že najväčšiu súkromnú poisťovňu Dôvera vlastní vplyvná finančná skupina so silnými väzbami na posluhujúce médiá, ktoré dokážu celú debatu posunúť do silne politických rovín. A práve preto, že nejde o vecné riešenia, ale vplyvným skupinám sa siaha na zásadnú časť ich investičného portfólia, nesie v sebe pre celú transformáciu nezanedbateľné riziko.
O tom, že to nebude ľahká cesta, svedčí aj fakt, že už prvý pokus riešiť absurdity takto nastaveného systému zákazom ziskov poisťovní narazil na rozhodnutie ústavného súdu. Zdá sa, že oveľa schodnejšia cesta by bolo limitovať vyplácanie zisku akcionárom na prísne pravidlá, povedzme na neexistenciu čakacích listín na odkladnú zdravotnú starostlivosť. Ak by sa tento systém zaviedol, nepochybne by to bolo ústavne prijateľné a problém s vyberaním ziskov súkromných spoločností zo zdravotného systému by sa tým vyriešil.
Naopak, cesta, ktorou sa vybrala súčasná vláda, nesie v sebe mnohé a veľké riziká. Predovšetkým objektívne ohodnotenie ceny poistného kmeňa súkromných poisťovní bude veľmi nákladné, technicky náročné a v prípade nedohody – čo je veľmi pravdepodobné – môže mať pokračovanie v drahej medzinárodnej arbitráži. Okrem toho bude politicky veľmi náročné ustáť vyplácanie súkromných akcionárov – najmä extrémne skompromitovanú finančnú skupinu Penta v čase, keď sa všade šetrí, zamestnanci sú hromadne prepúšťaní a štát nevie nájsť prostriedky ani na desaťpercentné zvýšenie zúfalo biednych platov v školstve. Problém je najmä v tom, že vyplatenie päť-, desať- či pätnásťročných kumulovaných ziskov takémuto súkromnému akcionárovi je politicky veľmi nešťastné.
Treba si dobre uvedomiť aj kontext. Zavedenie unitárneho systému sa udeje jednoduchým, nie ústavným zákonom, čo znamená, že o päť, sedem či desať rokov sa súčasný pluralitný systém môže znova obnoviť a pre súkromných akcionárov by sa tak vyvlastnenie mohlo stať vítaným bonusom. Preto je najvyšší čas, aby sa zvážili všetky okolnosti tohto procesu, aby politické náklady na zavedenie unitárneho systému neboli neúnosné.