ROZHOVOR TÝŽDŇA
O smerovaní Slovenska rozhodol tento národ Profesor Matúš KUČERA ako poslanec Federálneho zhromaždenia stál pri vzniku samostatného Slovenska. Bol zvolený za predsedu najsilnejšieho slovenského poslaneckého klubu HZDS a spoločne s kolegami riešili v tom čase všetky pálčivé politické otázky a problémy, ktoré sa na pôde federálneho parlamentu dostali na pretras. Vstúpil do politického života nie veľmi nadšený ako univerzitný profesor slovenskej histórie. V prvej slovenskej vláde krátky čas pôsobil ako minister školstva. V rokoch 1993 až 1998 bol veľvyslancom SR v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. Od roku 2000 zastával post riaditeľa Slovenského národného múzea a zároveň vyučoval slovenské dejiny na vysokej škole.
- Nové demokratické usporiadanie po roku 1989 prinieslo nové problémy v otázke svojbytnosti slovenského národa. Ako ste sa pozerali na tento problém z pohľadu profesora slovenskej histórie?
Musíme si najskôr položiť otázku, čo bolo VPN v slovenských dejinách? Mal som ich tu pod oknami a mnohých z nich som veľmi dobre poznal (prof. Kučera býva v dome priamo na bratislavskom Námestí SNP, pozn. red.). Do VPN sa nahrnuli deti veľmi militantných komunistov. Neviem prečo? Možnože chceli trošičku zakryť otcovskú minulosť, dokonca niekedy špinavú minulosť. Ja som sa veľmi čudne díval na toto spoločenstvo, ktoré v jednej chvíli naraz pochopilo, že sa lámu ľady a treba sa chytiť moci. Našli si hovorcov z radov hercov. Tí boli odrazu slávni a vždy predniesli publiku to, čo mali napísané na papieroch. Tam nebolo žiadnej veľkej idey ani žiadneho veľkého programu. Napriek tomu som im dal v prvých slobodných voľbách v roku 1990 svoj hlas. Povedal som si, odstáli to na námestiach, nech to skúsia s tou republikou. Lenže oni sa v jednej chvíli celkom zlomili. Dokonca stranu ODS spojili so slovenskou a usilovali sa kandidovať s českou stranou na Slovensku. Samozrejme že prehrali. Slovensko bolo iné, Slovensko chcelo riešiť iné otázky, a nie budovať masarykovskú republiku. Taký bol program VPN. Pritom zabudli povedať Slovákom, že za prvej medzivojnovej republiky sa na Slovensku do štrajkujúceho robotníctva strieľalo. A ľudia, ktorí v tom čase ešte žili a pamätali si, s otvorenými očami hľadeli na tento program a pýtali sa: „Akú česko-slovenskú republiku chcete budovať? Veď my sme v nej žili a my vieme, že sme boli kolónia, z ktorej odtiahli priemysel, v ktorej sme nemali takmer nijaké práva a nám dokonca upreli jazyk.“ Tak sme si v jednej chvíli kládli otázku, že to VPN asi skrachuje, a ono aj skrachovalo. Všetko to ukázali voľby v roku 1992, v ktorých som bol už účastníkom, o ktorých už môžem rozprávať ako člen HZDS. Lebo ja som sa do nich dostal veľmi zvláštnym spôsobom...
- Na jar v roku 1991 bolo založené HZDS. Čo vás presvedčilo vstúpiť práve do tohto politického hnutia?
Nikdy som nechcel byť politikom. Ale otázka slovenského národa v existenčnej, kultúrnej a jazykovej rovine nebola vôbec nastolená VPN. No a to je cesta, ako som sa dostal do HZDS. Moji kamaráti Dušan Slobodník a Ján Smolec prišli za mnou a presvedčili ma: „Poď nám pomôcť k voľbám do HZDS.“ Pýtal som sa ich: „Čo je zač to HZDS?“ Tak mi to vysvetlili a môj zosnulý kolega Ján Podolák mi hovorí: „Kam to s nimi ideš, veď ten ich predseda je taký nevzdelanec. Čo tam budeš robiť medzi nimi.“ Ja hovorím: „No nepoznám ho, ani som ho ešte nevidel. Vieš čo, som zvedavý historik, som dedinčan a nevidel som Slovensko už dlhé roky. To ti je pre mňa obrovská príležitosť, aby som cestoval po slovenských dedinách, spoznával myslenie ľudí a ich názory.“
- Ako ste vnímali vzťah prezidenta Václava Havla k Slovákom?
S prezidentom Havlom som sa stretol už ako poslanec Federálneho zhromaždenia. Nad Václavom Havlom vtedy stála nejaká svätožiara. Stále mi zvučí v hlave jeho veta, keď sme chceli budovať samostatný štát: „No počkajte, až Slováci dostanú rozum, vrátia sa.“ To bol protektorský postoj, ktorý sprítomňoval ideu čechoslovakizmu, čo Slovensko nechcelo a nemohlo. Okolo Havla sa na Slovensku vytvorila skupina jeho podporovateľov len zo skrachovaného VPN. Predsa si pamätám, keď Václav Havel mal byť znova zvolený za prezidenta. Musím povedať, že najinformovanejší vo federálnom parlamente boli komunisti. Mal som medzi nimi mnohých priateľov z akademického prostredia. Tí mi prišli povedať, že na tajnom zasadnutí sa Havel vzdal. Bol to človek, ktorý vyšiel z multimilionárskej českej spoločnosti a zahral na niektoré citlivé struny českej spoločnosti, ktorá prežila ťažké obdobie za Protektorátu Čechy a Morava.
- Vo voľbách v júni 1992 vás zvolili do Snemovne národov. S akým programom a presvedčením ste vstupovali na pôdu Federálneho zhromaždenia?
Musím povedať, nemyslel som si, že pôjdem do Prahy. Naraz sa len stalo, že vo voľbách do Federálneho zhromaždenia za Stredoslovenský kraj som bol zvolený najmä hlasmi dedinčanov, pretože ako rodený dedinčan som rozumel ich každodenným problémom. Tak som nastúpil do federálneho parlamentu. Neskôr som sa dozvedel ‒ a nech to slúži ku cti Vladimíra Mečiara ‒, že osobne vyberal poslancov, ktorých posielal do Prahy, a musím povedať, že mal šťastnú ruku. Vybral jednu nekompromisnú a zásadovú zostavu, ktorá nikdy za tie roky, čo sme boli vo federálnom parlamente, neuhla od myšlienky samostatného Slovenska. Nastali situácie, keď to bolo veľmi ťažké a zápasy v parlamente boli tvrdé. No na druhej strane Vladimír Mečiar dosť tvrdohlavo trval na názoroch svojich straníckych kolegov z radov šesťdesiatosmičkárov. Šesťdesiatosmičkári boli dosť hlboko presvedčení, že husákovská federácia je dobrá. Len vedeli jedno, že Česi ju tak oklieštili, že už z nej nebolo nič. Oni ju chceli obnoviť a vytvoriť autentickú federáciu. A to bola ilúzia, pretože Václav Klaus vyhlásil: „Federácia je demokratická forma unitárneho štátu.“ To mnohým nedošlo do hlavy. Tí, čo boli opojení starou federáciou, si vôbec neuvedomovali toto presné politologické myslenie.
- Kedy ste si uvedomili, že niet inej cesty, ako rozdeliť Česko-Slovensko na dva samostatné štáty?
Musím povedať všetkým tým, ktorí majú ilúzie a sedeli v kaviarenských miestnostiach za stolom a budovali nový štát, že boli iluzionisti a naivní. O smerovaní Slovenska rozhodol tento národ. Nebol ani veľmi dovzdelaný, len mal svoju historickú skúsenosť. Predvolebná kampaň HZDS bola veľmi dobre zorganizovaná. Všetci kandidáti sme chodili od dediny k dedine. Rozprávali sme sa s ľuďmi a spoznávali sme ich názory. A tak ja som prišiel po jednej obchôdzke k Vladimírovi Mečiarovi a vravel som mu: „Pán predseda, ten náš program, že chceme budovať autentickú federáciu, prípadne konfederáciu, je mylný. Ja viem, že tí vaši šesťdesiatosmičkári sú vašou oporou a vy ste jeden z nich, ale verte mi, národ chce ísť inde.“ Stále mám pred očami jedného kysuckého baníka, ktorý mi povedal: „Pán profesor, prosím vás, zabudnite, vy sa s tými Čechmi nedohodnete. Poďme si my budovať vlastný štát.“ Túto atmosféru som cítil ako človek, ktorý putoval Stredoslovenským krajom, chodil od dediny k dedine a skúmal, čo si národ myslí. Je to obrovská škola pre každého historika a politika. Dva týždne pred voľbami som sa zúčastnil na Zjazde slovenskej inteligencie na Donovaloch. Tam som predniesol prednášku Moje skúsenosti z volebnej agitácie po strednom Slovensku a povedal som: „Slovensko chce samostatný štát.“ A tak sme aj štylizovali výzvu k Slovensku a Slovákom.
- Napokon ste sa stali predsedom poslaneckého klubu HZDS. Prezradili by ste, ako prebiehali rokovania s ostatnými poslaneckými klubmi o otázke rozdelenia spoločného štátu?
V tajnom hlasovaní som bol zvolený za predsedu poslaneckého klubu HZDS. Bolo na nás, kedy zvoláme poslanecký klub, aké máme dispozície a ako informujeme našich poslancov, čo sa deje v politickom zákulisí. Rokovania klubu boli veľmi ťažké. Musím povedať pravdu, aká je. Najviac vedomostí sme získavali práve vo veľkom spoločnom parlamentnom WC, kde sa poslanci medzi sebou bavili a často sa formovalo z útržkových viet nové poznanie. Málokto dnes vie, že vtedy terajší prezident Českej republiky Miloš Zeman sa na pôde Federálneho zhromaždenia snažil presadiť novú formu štátoprávneho usporiadania vo forme únie. Federálny parlament bol veľká studnica a veľká škola demokracie. Nemal som veľa skúseností s parlamentmi. Ale videl som funkciu dobrého parlamentu vo Švédsku. A som si uvedomil, že ten náš federálny parlament je dobrý...
- Federálne zhromaždenie po dlhých rokovaniach 25. novembra 1992 schválilo ústavný zákon o zániku federácie. Ako sa vám podarilo presvedčiť nerozhodných poslancov?
Zápas vo Federálnom zhromaždení bol dosť tvrdý. Nevedeli sme, kto kde stojí. Pred lámaním chleba sme chceli byť skutoční demokrati. Dva dni pred rozhodujúcim hlasovaním Michal Kováč, Roman Zelenay a ja sme si povedali: „Viete čo, zvolajme všetkých slovenských poslancov do veľkej miestnosti na štvrté poschodie a tam si povedzme z očí do očí, kto chce samostatné Slovensko a kto nie.“ Bol to z našej strany prejav určitého demokratizmu, aby sme sa nedelili na politické strany, ale aby sme sa stretli ako Slováci. Schôdzku som viedol ja spolu s Michalom Kováčom. Všetci sme sa mali vyjadriť, čo chceme, kde chceme a ako chceme. Prví odišli Maďari, ktorí vyhlásili: „Nás sa to netýka.“ Druhí sa vyslovili proti vzniku samostatného Slovenska poslanci za SDĽ. To bol veľmi silný poslanecký klub. Boli to bojovní komunisti. Darmo som im hovoril: „Priatelia, vy ignorujete Lenina. Lenin bol za samourčovacie práva národov až do odtrhnutia a vy ste sa teraz spreneverili celej svojej idei, idete hlasovať za spoločný štát a nepodporujete Slovákov v ich úsilí o svojbytný štát? Je to vaša hanba, je to vaše svedomie...“ Boli proti. Čo mňa najviac prekvapilo, že v našom milom KDH boli do jedného proti. A veľmi bojovo. Dokonca jeden z nich ‒ Ivan Šimko, ktorý sa neskôr stal slovenským ministrom vnútra, behal po parlamente a vykrikoval, keď sme odhlasovali rozdelenie spoločného štátu: „To je Mníchov, to je zrada, vešať vás budeme.“ Páni poslanci mali chuť aj vešať. A tak sme si uvedomili na tom štvrtom poschodí, že sme tam zostali tí, ktorí sme chceli samostatné Slovensko ‒ iba náš klub HZDS, klub SNS a poslanci zo Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Na prijatie ústavného zákona o zániku federácie nám chýbali dva hlasy. Preto sme sa rozbehli všetci a lovili sme vo vodách medzi slovenskými komunistami. Podarilo sa nám presvedčiť Štefana Nižňanského, ktorý nebol členom strany a s ktorým som aj neskôr spolupracoval. Druhého sa nám podarilo presvedčiť generála Rudolfa Tvarožku. A na druhý deň do hlasovania sme išli s pocitom, že máme dva hlasy na rozdelenie Česko-Slovenska, a povedali sme si, že ideme v mene Božom do toho hlasovania. Musím priznať, nikdy som nemal menšiu dušičku ako vtedy. Predsa som len prezentoval najsilnejší poslanecký klub. Do poslednej chvíle som nevedel, či niekto nevyskočí, či neprepadneme a celá konštrukcia, ktorá sa roky budovala, padne nazmar a my len s hanbou odtiahneme odtiaľ. Nie. Bolo to statočné množstvo chlapov a žien. Ani jeden neuhol. Všetci zahlasovali a do sveta odišla správa: V Česko-Slovensku sa legálnym spôsobom na pôde Federálneho zhromaždenia zástupcovia dvoch národov rozhodli, že sa rozídu a k prvému januáru 1993 idú budovať samostatný český a slovenský štát.
Zabúda sa, že v parlamentných laviciach sa ľahko vyhlási existencia štátu, ale je nesmierne ťažké z prachu a popola ho vybudovať. V Čechách sa len vymenili nálepky na budovách. My sme museli budovať túto republiku. Bol som pri tom. Rok som ako minister školstva budoval tento štát. Ako jediný minister školstva v histórii samostatného Slovenska som dobrovoľne odstúpil, keď došlo v základných otázkach k nezhode medzi mnou a premiérom. Oni v politickom vedení mali predstavu, že v novej republike máme ušetriť dvadsať percent na školstve. Vtedy som premiérovi povedal: Áno, to robia všetci politici, ktorí si myslia, že hlúpemu národu sa ľahšie vládne. Veľmi sa urazil... Padli aj zlé a horúce slová. Ja som už nemal nikdy príležitosť sa mu ospravedlniť, tak sa mu tu a teraz dodatočne ospravedlňujem...
- Ako by ste zhodnotili dvadsaťpäťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky?
Je to historický zázrak, keď sa jeden národ a štát bez teritoriálnej, politickej a kultúrnej autonómie dokázal konštituovať. To neurobil nikto z politikov, ktorí sa dnes búchajú do pŕs. To oddrel tento národ. Veď my sme začínali v nesvojprávnom ekonomickom postavení a boli sme kolónia. Česi, ba aj niektorí moji priatelia boli hlboko presvedčení, že za tri mesiace prídeme pokorne a budeme žiadať o prijatie späť do republiky. Tu sa stále zabúda, že pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky nastal jeden štátno-politický akt, ktorý odštartoval zánik Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Do Európy a do sveta sa dostala správa, že legálnou a ústavnou cestou sa republika rozdelila. Aj keď nás Česi obabrali, napriek tomu sme sa stali nástupníckym štátom. Nevyhnali nás násilne tak, ako to chcel Petr Pithart. On už mal pripravený systém a návrh, ako Slovákov vyhnať zo spoločného štátu, keď vyhlasoval: „Ať jsi táhnou.“ Oni už mali nachystaný vznik nového českého štátu bez Slovenska!
Matej MINDÁR ‒ Foto: Ladislav LESAY