Začalo sa to tak nevinne – v Televíznom klube mladých pred štvrťstoročím... Asi by nemalo zmysel vyberať smradľavé vajcia, ľudovo povedané – „záprdky“, z obdobia pred štvrťstoročím, týkajúce sa jednej z nechutných udalostí, ktoré sa stali krátko po novembrovom prevrate 1989, keby to nemalo širšie súvislosti. Ale poďme po poriadku: podnet mi dal spisovateľ Gusto Murín vo svojom pravidelnom blogu, publikovanom v Pravde 5. januára 2015, ktorý má názov Mináč kontra Nič – príklad hríbovskej „mytológie“.
Aby mal čitateľ predstavu, o čom je reč, odcitujme si na začiatok z Murínovho článku, ktorý píše: „Takmer som na (vlastne naozaj pamätné) televízne vysielanie Televízneho klubu mladých (TKM) z decembra 1989 zabudol, ale ktosi sa k tomu v JeToTak pred pár dňami vrátil a ten ktosi odkazuje na týždennícko-hríbovskú verziu celej udalosti. Stručne povedané – v tie revolučné dni došlo k prvému revolučnému excesu, a síce pokusu o mediálnu popravu národného umelca v priamom televíznom prenose! Keďže som pri tom nie náhodou bol, môžem, našťastie, z prvej ruky podať svedectvo o veľmi falošnom hrdinstve pána Niča. A klamstvách, ktoré okolo tohto ‚hrdinstva‘ splietajú Hríb a spol., čo zároveň poukazuje na kredibilitu čohokoľvek, čo nám podsúvajú na základe zavádzania a lží. Ako v tomto prípade...“
■ NIČOVE NIČOTY
K osemdesiatemu výročiu narodenia Vladimíra Mináča písal som scenár k televíznemu dokumentárnemu filmu pre STV Pod hasprunskou slivkou. Spolu s režisérom Matúšom Oľhom vybrali sme z televízneho archívu aj onen „pamätný“ záznam z TKM a vystrihli sme do nášho dokumentu tú slávnu pasáž, kde dostal slovo populárny spevák Richard Müller, ktorý sa začne nadchýnať hrdinstvom a revolučnosťou študentov a vzápätí vyzve „komparz“, aby sa ten vyjadril. Sčista-jasna sa ako na povel zodvihne jeden zo študentov, čosi povie na úvod a hneď po ňom vystúpi ďalší, poriadne „rozkokošený“ náš slávny „šampión slobody“ s príznačným menom Nič a začne čítať, či vlastne opakovať obvinenia voči Vladimírovi Mináčovi, ktoré pár dní predtým vykričal na Námestí SNP literárny kritik Milan Hamada. A spevák Richard Müller, ktorý sa podieľal na tomto komplote, vstane a ponúkne Ničovi miesto za stolom, aby mal bližšie k obvinenému baťkovi a mohol mu vyliať kýbeľ špiny priamo za golier.
■ FRAŠKA NA OBRAZOVKE
Scenár však, ako opisuje dosť obšírne Gustáv Murín, zjavne nevyšiel, nepochybne aj preto, že hlavný aktér, teda – majster kat Milan Nič – vtedy sedemnásťročný študent, nemal ešte skúsenosti s podobnou popravou a pre jeho nešikovnosť celý atentát na Vladimíra Mináča dopadol trápne. Keď sa Mináč ohradil, že niekto na neho nakydá a on nemá šancu sa k tomu vyjadriť, Nič nevedel nič – iba to, čo mal takpovediac „z druhej ruky“, nepoznal súvislosti, nič nečítal ani z Mináča, takže celé to vyznelo ako fraška, ktorú zorganizoval niekto iný.
„Takéto svinstvá sa dejú v diktatúre, nie je to prejav demokracie. A to, čo dnes dodatočne heroizujú hríbovci, bolo jednoducho svinstvo, ktoré každý demokrat musí odsúdiť. Koniec koncov, Hríb je práve príkladom človeka, ktorého novinárstvo bolo vždy poplatné vytýčenej ideológii a úplatné aktuálne výhodným cieľom bez ohľadu na fakty,“ napísal v závere svojho blogu Gustáv Murín. A jeho postoj je mi sympatický a musí byť sympatický každému súdnemu človekovi, ktorý vníma súčasnú politickú a mediálnu situáciu – a prípadne si pamätá aj to, čo bolo pred dvadsiatimi piatimi rokmi!
■ PRAVDA REVOLÚCIÍ
Chvalabohu, jestvuje historická pravda, tá poráža všetky ľahkovážne činy, ktoré sa udiali v blízkej, ale aj vo vzdialenejšej histórii. Oslavy štvrťstoročia zamatovej revolúcie, ale aj blížiace sa sedemdesiate výročie víťazstva na fašizmom. Narodil som sa rok po skončení druhej svetovej vojny, teda nemám dôvod ohurovať čitateľov svojím vlastným svedectvom. Pred pár dňami som však čítal „otvorený list šiestich stalingradských veteránov, účastníkov Veľkej vlasteneckej vojny, nemeckej kancelárke Angele Merkelovej“, ktorý ma veľmi oslovil. Píšu v ňom: „... my veteráni tej strašnej vojny a účastníci tej najhroznejšej bitky pozorujeme, ako Európu opäť obchádza strašidlo – duch fašizmu. Dnes je jeho centrom Ukrajina, kde ideológia krajného nacionalizmu je realizovaná vo fyzickom násilí, v likvidácii disidentov, vraždami ľudí, motivovaných etnickou nenávisťou a odmietaním iných kultúr. Čelíme známemu obrazu: sprievody s lúčami, muži v uniformách s nacistickými znakmi, dvíhajúci ruky v nacistickom pozdrave a chránení štátnou políciou pri tejto fašistickej prehliadke v centre mesta...Hnedý mor, tlejúci v poslednom desaťročí na Ukrajine, sa rozhorel a priviedol Ukrajinu ku krvavej občianskej vojne...“
A opäť sa dostávame k základnej otázke, ktorú si kladú všetci múdri ľudia: ako je to možné, kto to začal, kto dopustil, aby sa to opäť stalo, aby sa to opakovalo?! Odpoveď nie je jednoduchá, ale predsa sa pokúsime pátrať po tých, čo zapálili rozbušku.
Farebné revolúcie. Začnime pri tej našej ‒ zamatovej. Zvlášť pred mládežou sa otvorili priam netušené obzory, pre tých starších tiež. Šikovnejší začali podnikať, privatizovať a nekontrolovaný biznis priviedol jednotlivcov k obrovským majetkom. Že sa nedá za pár rokov nahrabať čestným spôsobom miliardy?! To už dnes nikto nerieši. Ideály mladých ľudí – mať sa tak dobre ako v Amerike či Nemecku... A tie netušené možnosti na cestovanie, štúdium na prestížnych amerických a anglických univerzitách. Trochu odbočím: Najväčší zlodej česko-slovenskej privatizácie Viktor Kožený, je tiež absolventom Harwardu... Nestraťme však kontinuitu nášho príbehu: možno toto vírilo pred dvadsiatimi piatimi rokmi v hlave vtedy sedemnásťročného nedovzdelanca Milana Niča, keď sa rozhorčene oboril na Mináča. To je už jedno, či mu to ktosi nabulikal. Ale „zamatová“ revolúcia sa rýchlo skončila, našťastie, bez krvi, nadšenie vyprchalo, len spomienka ostala, ako sa stal náš mladý muž slávny pred nažhavenými televíznymi kamerami. Nebudem to naťahovať. Milan Nič (nomen – omen) mal šťastie, podľa jeho životopisu, ktorý je aj vo wikipédii, študoval medzinárodné vzťahy, históriu a politológiu v Prahe, Budapešti a Bologni. Na internete si nájdete o ňom ďalšie informácie: „expert na farebné revolúcie“, bývalý redaktor a komentátor rádia Slobodná Európa, bývalý programový riaditeľ Nadácie Pontis pre demokratizačné projekty v zahraničí (Ukrajina, Bielorusko, Balkán, Kuba), pracoval aj v tíme 
Vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva v Bosne a Hercegovine, potom pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí SR. Momentálne povýšil vo funkcii – je výkonným riaditeľom CEPI (CENTRAL EUROPEAN POLICY INSTITUTE), nezávislej nevládnej organizácie so sídlom v Bratislave. CEPI je regionálny Think tank (angl. doslova „mozgovňa“, myšlienková nádrž) a Nič ako analytik je expert na Think tanky. V tejto „Think factory“ (továreň na myslenie) sa cíti ako ryba vo vode. Think tanky sa chápu dnes ako „Projekt pre nové americké storočie“. Bushova doktrína, ktorá okrem iného hlása aj „politiku preventívnej vojny“ – teda že „Spojené štáty majú právo použiť svoje prostriedky (vrátane vojenskej akcie) na zvrhnutie štátnych režimov ostatných štátov, ak sú pre ne vnímané ako hrozba, a to aj vtedy, keď táto hrozba nie je bezprostredná“.
■ PLATENÍ ROZBUŠKÁRI
Expert na farebné revolúcie? To nás zaujalo. Od továrne na myslenie poďme teda k príprave „Oranžovej revolúcie“ na Ukrajine... V roku 2008 publikoval vo francúzskom ľavicovom týždenníku Le Nouvel Observateur známy publicista Vincent Jauvert rozsiahlu reportáž ‒ Šokujúce priznania: Američanmi platení „revolucionári“. Je to príbeh o ľuďoch, ktorí za americké peniaze organizujú politické prevraty. V reportáži sú hlavnými „hrdinami“ aj niektorí ľudia zo Slovenska. Za najskúsenejšieho považuje autor Pavla Demeša, bývalého ministra zahraničných vecí SR po „zamatovej revolúcii“. Demeš v roku 2000 tajne koordinoval program zahraničnej pomoci vzbury proti Miloševičovi a v roku 2003 bol tiež „dôverne“ radcom ukrajinských revolucionárov. Vývozcovia revolúcie, ako píše Jauvert, „majú na zvrhnutie despotov východu unikátny know-how, pozostávajúci zo sofistikovanej zmesi nenásilnosti, marketingu a fund raisingu (zberu prostriedkov)“.
Neuveriteľné, všakhej?! Za svoje služby boli niektorí experti na farebné revolúcie vymenovaní prezidentom Bushom osobne za „šampiónov slobody“. Samozrejme, nič sa nerobí iba pre pekné oči a za potľapkávanie po pleci. „Revolúcia, to je trh s vysokou konkurenciou,“ hovorí ďalší Slovák – „šampión slobody“ ‒ Balász Jarábik, absolvent Kolumbijskej univerzity, ináč blízky spolupracovník Milana Niča v CEPI. A dodáva: „V prípade Oranžovej revolúcie sa kontakty s veľkými súkromnými i verejnými organizáciami USAid a NED začali ešte na jeseň roku 2003, teda rok pred Oranžovou revolúciou...“ Aby mal čitateľ predstavu, vysvetlime, čo je to NED (Endowment for Democracy – Národná nadácia pre demokraciu). Ide o kľúčovú americkú mimovládnu inštitúciu, participujúcu na destabilizácii, prevratoch a zvrhnutí cudzích vlád, ktorých predstavitelia sú na nože s Washingtonom. NED od roku 1991 dostala päť miliárd dolárov od amerických vlád. Údajne má vo svojej réžii aj šesťdesiatpäť projektov v Ukrajine. Úlohu NED asi najvýstižnejšie charakterizoval Allen Wenistein, ktorý pomáhal s legislatívou pri zakladaní tejto organizácie. V roku 1991 vyhlásil: „Mnoho vecí, ktoré dnes vykonávame, sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi uskutočňovali tajne prostredníctvom CIA.“ Z týchto zdrojov sú financované všetky farebné revolúcie: v Gruzínsku, Kirgízii, na Balkáne, a samozrejme najmä na Ukrajine. Teda revolúcia ako veľký biznis! Keď získajú peniaze naši „šampióni slobody“, idú na Ukrajinu a prinesú „dobrú zvesť“. Teda najmä peniaze. „Organizácia, organizácia, organizácia,“ zdôrazňujú „experti“ a verbujú aktivistov, zvlášť mladých ľudí, tí sú odvážni, nemajú majetok, nemajú čo stratiť. Iba ak život, ale to si v mladosti málokto uvedomuje! V auguste 2004 sa mladí aktivisti – Ukrajinci z hnutia PORA ‒ zišli v pionierskom tábore na Kryme.
„Stretávali sme sa v malých skupinkách na pláži. Dokonca sme aj spali na piesku v malých chatkách. Bolo to skvelé,“ objasňuje Pavol Demeš. Potom už hurá na barikády. Organizovať Majdany! Pravda – pred kamerami CNN. Treba dodať ‒ na samotnej revolúcii sa už títo šampióni slobody väčšinou nezúčastňujú. Rozdali tričká, zástavky, propagačné materiály, zabezpečili doláre či eurá, z ktorých sa platia aj demonštranti, aj ostreľovači – a presunuli sa do iného štátu, kde treba robiť „demokraciu“. Čo sa deje potom, s tým už nemajú zvyčajne nič spoločné.
■ OBRAZY MIMO ZÁBER
V Ukrajine za tých vyše desať rokov tisíce a tisíce mŕtvych. Spálené domy, spálené mestá, státisíce utečencov. A že sa to organizátorom vymklo z rúk? Že po ukrajinských mestách pod ochranou novej vlády a štátnej polície pochodujú batalióny „Pravého sektoru“ a mnoho neformálnych, dobre vyzbrojených praporov „Azov“, mladí ľudia, ktorí heilujú s natiahnutou pravicou. Najmä na východe Ukrajiny páchajú tieto fašistické zbory neľudské zverstvá. Málo z tých hrozných obrazov súčasnosti sa dostane do oficiálnych štátnych i neštátnych televízií a iných médií. Čo oči nevidia, srdce nebolí, vraví známe porekadlo. Ibaže to, čo sa deje v súčasnosti v Ukrajine, hrozí prerásť aj za jej hranice – a Slovensko je veľmi, veľmi blízko. Experti na farebné revolúcie, ako sme napísali vyššie, si tým už nezaťažujú hlavy, organizujú prednášky a ďalšie Think tanky. Svetre a tričká s anglickými nápismi FREEDOM (sloboda) vymenili za biele košele a drahé tmavé obleky. Len kto vráti život mŕtvym, kto znovu postaví domy, mosty, fabriky, zaseje úrodu v spálenej, rozbombardovanej, zničenej zemi? Žeby ako záchranca opäť prišiel Veľký Brat, ktorý sľúbil spasenie, slobodu, prosperitu? Zatiaľ ponúka iba zbrane! „A kde dosiaľ vstúpil, tam tráva nerastie...“ To je myšlienka, ktorú som voľakedy počul od Vladimíra Mináča.
„Som NIČ,“ predstavuje sa náš protagonista na jednej z besied svojim poslucháčom. Mladí ľudia pozerajú na tohto sympatického štyridsiatnika so zjavným obdivom a so závisťou a snívajú o kariére, o miestach, ktoré prednášateľ navštívil – o Kube, Havane, Gruzínsku. So zanietením „farbisto“ vykresľuje svoj bohatý, dobrodružný život. „Je to naozaj skvelé... Nie je to NIČ ťažké,“ vraví s úsmevom. Nič nič netají. Možno vo svojej úprimnosti dodá pyšne: „Vidíte a začalo sa to tak nevinne, v Televíznom klube mladých pred dvadsiatimi piatimi rokmi....“
Peter ŠTRELINGER ‒ Foto-zdroj: internet
Žiadne Komentáre