Pracuje slovenská vláda správne so správnymi štatistickými číslami?
Ivan BROŽÍK – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI, Andrej MIŠANEK
Napriek tomu, že slovenský priemysel má aj v čase globálnej hospodárskej krízy stúpajúci trend – predovšetkým vďaka trom automobilkám – životná úroveň Slovákov je stále nízka. Pre porovnanie nemecký učiteľ poberá plat vyše 2000 eur „v čistom“, slovenský s rovnakým vzdelaním a zaradením len 500. Tento priepastný rozdiel negatívne ovplyvňuje aj nezamestnanosť, ktorá patrí medzi najvyššie v únii.
Sociálnodemokratická vláda prirodzene urgentne rieši tie demografické ukazovatele, ktoré môžu byť na prvý pohľad alarmujúce. Jedným z nich je vo verejnosti rozšírené a všeobecne akceptované konštatovanie, že na Slovensku je v radoch nezamestnaných dominantne najviac mladých ľudí. Tu sa však môže začínať reťazenie závažných omylov.
Na Slovensku vykazujeme podľa metodiky Eurostatu siedmu najhoršiu mieru nezamestnanosti v Európskej únii, konkrétne bez desatiny celých štrnásť percent. V rámci členských krajín najnižšiu mieru nezamestnanosti evidovali v Rakúsku – iba štyri percentá. Najvyššia nezamestnanosť bola v Španielsku a presiahla dvadsaťštyri percent. U nás sa všeobecne tvrdí, že každý tretí nezamestnaný človek na Slovensku je vo veku do 24 rokov. Zaužívalo sa to práve z údajov spomínaného Eurostatu. Niet sa preto čo čudovať, ak vláda mobilizuje milióny eur, aby takto vyzerajúce hrozivé čísla zmenila na lepší obraz.
■ JE TO ASI INAK
Až nedávno sa podrobnými analýzami prišlo na prekvapujúcu skutočnosť – v celkovej štatistike nezamestnaných mladých ľudí na Slovensku je veľký počet študentov vysokých škôl, ktorí popri štúdiu prirodzene nepracujú. Ak vláda pracuje s údajom o takmer troch percentách nezamestnaných vo veku do 24 rokov z celkového počtu ľudí bez práce, v skutočnosti ide iba o necelé jedno percento. Tu niekde sa skrýva aj odpoveď na otázku, kam sa „štatisticky“ stratili občania po päťdesiatke, a najmä ženy. Táto veková skupina je totiž nezamestnanosťou na Slovensku postihnutá najviac, aj keď v rozpore s „diskriminačným“ zákonom, zdá sa, že bez povšimnutia úradov. Pritom v čase hľadania finančných rezerv pre štátny rozpočet by bolo určite zaujímavé pohrať sa s výškou každoročných výdavkov štátu na sociálnu pomoc tejto skupine obyvateľstva. Taktiež by bolo treba analyzovať, prečo je na Slovensku až dvojnásobný počet tých mladých, ktorí po osemnástom roku zostávajú študovať, ako napríklad v Dánsku či vo Veľkej Británii. Potrebuje naša malá krajina vysokoškolsky vzdelaných ľudí na práce, na ktoré stačí nanajvýš stredoškolská kvalifikácia? Odpoveďou je, že najviac mladých nezamestnaných je práve so stredoškolským a s nižším vzdelaním. Ale nie preto, že by mali nedostatočný stupeň vzdelania. Na pracovných miestach vyžadujúcich si strednú kvalifikáciu pracujú totiž zdanlivo nelogicky absolventi vysokých škôl. Je to tým, že zamestnávatelia dostanú kvalifikovanú pracovnú silu, ale vyplácajú jej iba takú mzdu, akú by platili sile oveľa menej kvalifikovanej.
■ VETERNÉ MLYNY
Čo tak napríklad upriamiť pozornosť na tie regióny Slovenska, v ktorých je nezamestnanosť vyššia ako dvadsať percent? Máme až štrnásť takýchto okresov. Pri príprave novely Zákonníka práce by tiež bolo osožné presnejšie kvantifikovať porušovanie antidiskriminačného zákona. Veď napokon aj samotná štátna politika zamestnanosti mladých je v ústavnom rozpore s týmto zákonom. Súčasný trend v oblasti zamestnania mladého človeka, ktorý hovorí, že terajší mladík vystrieda najmenej 15 pracovných miest, je taktiež v priamom rozpore so smerovaním Európskej únie a SR, ktorých stratégie spája boj proti krátkodobým zamestnaniam. Aj krátkodobé zamestnanie však buduje pracovné návyky a smeruje k dlhodobej práci. Nie je však zamestnanie ako zamestnanie. Až štyridsať percent ľudí v aktívnom veku u nás pracuje „na dohodu“. Teda bez akejkoľvek záruky, ktorú inak bežne zabezpečujú trvalé pracovné pomery na dobu neurčitú. A bez odvodov štátu – to je logické. Na druhej strane by si štát tie odvody nemal pýtať, ak za ne neponúkne adekvátnu ochranu zamestnancom. Aj samotný boj proti nezamestnanosti mladých ľudí bez zmeny myslenia uchádzačov, bez zmeny priorít štátu a bez príležitostí na prax zo strany podnikov je boj s veternými mlynmi. Podniky by mali jasne deklarovať požiadavky na konkrétne okruhy pracovných pozícií a následne ich akceptovať. Argumentom by mala byť cena práce. Lenže – až keď si mladý človek zakorení, že mzda je ekvivalentom ním vytvorenej hodnoty na danom trhu a podniky či štát utvoria podmienky na adaptáciu tohto vnímania, až potom bude Slovensko podtatranským Fort Knoxom zamestnanosti (mladých) v Európskej únii.
