Vidiek vymiera, nedokáže poskytnúť mladým základné podmienky na život
Ivan BROŽÍK
Počet obyvateľov Slovenska žijúcich v mestách sa blíži k šesťdesiatim percentám. Na druhej strane, vidiek sa nerozvíja, stráca obyvateľstvo, demograficky starne, má nižšiu sociálno-ekonomickú úroveň a horšiu technickú aj sociálnu infraštruktúru ako ostatné časti územia. Tieto nožnice sa roztvárajú príliš rýchlo a, žiaľ, nezadržateľne.
Ešte pred necelými tridsiatimi rokmi bol náš vidiek schopný uživiť takmer 70 percent obyvateľov Slovenska. Do svojich rodných obcí sa vracali mladí zo štúdií, nachádzali v nich prácu, stavali domy. V súčasnosti má Slovensko spolu s Českou republikou v porovnaní s inými štátmi Európy najväčší podiel malých a vymierajúcich obcí do 500 obyvateľov. Periférne oblasti sa vyľudňujú. Ale nielen tie. Nízka koncentrácia vysokoškolsky vzdelaných ľudí a všeobecne nižšia úroveň kvalifikovanosti, vrátane nízkej počítačovej a jazykovej gramotnosti, sa týka najmä obcí, ktoré sa nachádzajú v oblasti Podunajskej nížiny, Juhoslovenskej kotliny a čiastočne aj Východoslovenskej nížiny. Kto vedel a mohol, odišiel za prácou do miest či do zahraničia a už sa nevrátil. Dlhodobý úbytok obyvateľstva vo vymierajúcich obciach je najviac zaznamenávaný v oblastiach na juhu a severovýchode Slovenska . Takto je ohrozený Prešovský a Banskobystrický kraj. Vo vekovej štruktúre obyvateľstva tam vysoko prevažuje poproduktívna zložka nad predproduktívnou a s tým súvisí vyššia úmrtnosť ako pôrodnosť. Vzhľadom na prirodzený úbytok obyvateľov viaceré naše dediny vymierajú doslova pred očami. Ohrozené sú najmä tie do 100 obyvateľov. Najviac obce Šarbov, kde žije 13 ľudí, Belejovce (11), Príkra (10), Havranec (9). Iba 16,7 percenta zo slovenských obcí do 500 obyvateľov má kanalizáciu. Čo sa týka pripojenia týchto usadlostí na verejný vodovod, najvážnejšia situácia je v Prešovskom kraji, kde 38 percent z obcí do 500 obyvateľov nemá kvalitnú vodu.
■ INOU CESTOU
Staré členské krajiny Európskej únie sa snažia svoje vidiecke lokality nielen udržať pri živote, ale zároveň ich aj rozvíjať. Najlepším príkladom môže byť vzdialenejšie Francúzsko, ale stačí sa pozrieť hoci aj do Rakúska či Nemecka. V prvom rade je však nevyhnuté na vidieku aspoň udržať tamojšiu populáciu s predpokladaným zabezpečením plnohodnotného a kvalitného života. Brzdou však sú mimoriadne nízke rozpočty obcí, ktoré nie sú schopné financovať ani len ich základné funkcie. Mnohé zo slovenských dedín preto nemajú ani starostov, inde pracujú na štvrtinové či polovičné úväzky, inak by nebolo ani za čo zabezpečiť osvetlenie.
■ CHÝBA VÍZIA
Z času na čas zaznamenávame pokus o predstavu, ako riešiť budúcnosť „dedín duchov“. Či už je to v podobe nejakej rozvojovej stratégie – jednu pred rokmi poskytla verejnosti Slovenská akadémia vied – alebo ide o opakovanie navonok frázy o vidieckom turizme. Z neho obce môžu profitovať naozaj okamžite, treba však dobudovať technické vybavenie a zlepšiť služby. Tiež by sa malo zmeniť zmýšľanie samotných obyvateľov obcí, čo ide veľmi ťažko. Musia sa naučiť prijať turistu a nevnímať ho ako cudzieho. Návštevník je spokojný iba tam, kde ho vedia prijať do svojho spoločenstva, aj keď iba na krátky čas, len tak sa rád vráti a privedie aj svojich známych. Ak, pravda, sa má ako vrátiť. Doprava do malých obcí je ďalším obrovským problémom. Rušia sa tradičné železničné spojenia, autobusové spoje rednú. To už je však iná, nemenej závažná otázka.
■ NEVYUŽITÝ POTENCIÁL
Slovensko potrebuje viac myslieť a konať v slovenskom záujme. Úplné produkčné využitie slovenskej pôdohospodárskej krajiny ako príspevok ku globálnemu nárastu dopytu po potravinách a najmä ako možnosť zabezpečenia potravinovej sebestačnosti Slovenska je takýmto naším záujmom. V uplynulých rokoch, zdá sa, akoby sme naň rezignovali. Ďalším je ochrana pôdy na vidieku. Keď v Dánsku nebolo možné pred rozširovaním Únie kupovať pôdu cudzincami, nie je to tam možné ani dnes. Nemci napríklad zaviedli princíp reciprocity, čo v praxi znamená, že keď Dáni neumožňujú Nemcom kupovať pôdu, ani Nemci neumožňujú kupovať pôdu v Nemecku Dánom. Ale chudobné nové členské štáty, vrátane Slovenska, majú bez akýchkoľvek bariér otvoriť svoj trh s pôdou bohatým záujemcom v starých členských štátoch Únie za niekoľko násobne nižšie ceny. Potom sa už o slovenskom vidieku nebude dať vôbec ani len hovoriť.