Reportáž spod šibenice zneužila ideológia komunizmu aj jej odporcovia
Ivan BROŽÍK
„Sme svedkami rehabilitácie uskutočnenej so skúsenosťou dvadsaťročnej demokracie azda s novým, nie už tak ideologicky zahmleným pohľadom. Chcelo to svoj čas,“ tvrdí verejne literárny historik Michal Jareš v súvislosti s obrazom Júliusa Fučíka tak, ako ho odkryli zverejnené kompletné záznamy nacistických výsluchov.
Ak ktosi nie je literárny analfabet a programový ignorant histórie, určite sa stretol s Reportážou spod šibenice. Skôr narodení vedia aj o tom, ako tento text skompilovaný z väzenských motákov, využila komunistická propaganda, aby z predvojnového novinára J. Fučíka vytvorila vzor straníckej oddanosti? Rovnako falošne však vyznieva aj výsmech na adresu tejto vojnovej obete zo strany novodobých porevolučných propagandistov? Našťastie, história na neho nezabudla. Na verejnosť sa dostal zborník príspevkov a štúdií z vedeckej konferencie venovanej tomuto antifašistovi. Napriek všetkým za a proti bol J. Fučík nespochybniteľnou kultúrnou osobnosťou prvej polovice 20. storočia, výrazným novinárom a hrdinom protihitlerovského odboja. Tentoraz vedci, nie politici a „politrucii“ skúmali aj slávnu Reportáž, psanou na oprátce, jej pravosť a najmä to, či a prečo sa Fučík v čase svojho väznenia rozhodol vypovedať na gestape. Teraz je jasné, že „išlo o Fučíkovu stratégiu hrať s vyšetrovateľmi ‚vysokú hru‘ – teda účelovo vypovedať a hovoriť len o veciach a udalostiach, ktoré mohli byť ‚neškodné‘ pre účastníkov odboja. Táto ‚hra‘ bola zámerná a Fučík svojím vynaliezavým taktizovaním a manévrovaním dosiahol určité úspechy,“ konštatuje literárny historik Michal Jareš. Nacistický vyšetrovací protokol, ktorý je teraz vďaka novej publikácii konečne v plnej šírke predstavený čitateľom, môžeme chápať ako doplnenie jeho Reportáže.