Dušan MIKOLAJ
Nie som si istý, či mám právo dovolávať sa zdravého sedliackeho rozumu pri takej výsostne odbornej problematike, ako sa na verejnosti prezentuje (buď priam tajomne, alebo dosť bojovne) ochrana prírody. Lenže keď som nedávno prechádzal z Tatranskej Lomnice na vysokohorskú magistrálu, spomenul som si na povzdych môjho otca. Hovorieval spánombohom, zdravý rozum zakaždým, keď neveriacky krútil hlavou nad ľudským konaním.
Žiaľ, nežije on, dávno sú pochovaní ľudia, ktorí nemali nijakú lesnícku školu, ale prejavovali k lesu takú úctu, že smútok za nimi sa násobí skoro zakaždým, keď vojdem do našich lesov dnes a vidím ich neradostný obraz priamo v Tatranskom národnom parku. Akoby sa jeho štátni správcovia dostali pod taký mocný tlak ochranárov, že nikto sa neodváži povedzme ani na to, aby dovolil chudobnejším ľuďom (ani pod Tatrami ich nežije málo), nech popadané stromy aspoň z prístupnejších častí zničeného lesa pripravia na stiahnutie. Niekto na okolí hádam ešte chová koníky, ktoré by kmene stiahli nadol bez toho, aby zničili zem. Drevom možno napr. kúriť v obydliach či ho odviezť nákladnými autami na spracovanie do ružomberského papierenského mlyna...
Možností na praktické a užitočné skutky, po ktorých by sa návštevník nášho národného parku necítil ako na nepriateľskom území, je viacero. No ak je nebodaj vskutku „posvätné“ „výsostne odborné“ stanovisko „našich nezávislých ochranárov“ (medzi ktorých rátam aj pracovníkov Štátnych lesov TANAP-u), potom mám nutkanie volať až k „vysokotatranským nebesiam“, kde boli so svojou „statočnosťou a neúplatným postojom“, keď sa do koreňov rúbala kosodrevina na lyžiarsku zjazdovku spod Lomnického štítu. Keďže sa vtedy akosi „pozabudli“, celkom zákonite nezbadali ani to, ako sa nad touto tatranskou osadou buduje umelé jazero alebo ako sú z nej výkonné horské dopravné zariadenia pripravené vyvážať nahor tisícky osôb novodobej turistickej klientely.