Drahoslav MACHALA
Prvý prezident druhej Slovenskej republiky Michal Kováč sa do novodobej histórie Slovenska zapísal zaujímavým spôsobom. Pohyboval som sa v rokoch 1990 – 1992 medzi vlasteneckými spolkami a spomínam si na jeho skvelý verejný prejav na Námestí SNP, ktorý predniesol 19. 9. 1991. Krátko po desaťtisícovom zhromaždení iniciatívy Za zvrchované Slovensko.
Pôsobili osobnosti Kaliský, Kvietik, Kolčák, Kováč, Á. Kráľ, J. Ferko, Cuper, Magala, Záboj Kuľhavý, a najmä iniciátor celého tohto pohybu akad. maliar Viliam Hornáček. Potom sme sa stretli na Františkánskej ulici č. 2 v Bratislave v redakcii matičných Slovenských národných novín. Nosil som so sebou pamätník a každý, s kým som robil rozhovor, mi tam zapísal nejakú myšlienku. Môj veľký priateľ, profestor Hvezdoň Kočtúch mi vtedy do pamätníka zapísal: „Milý Drahoško!, reportér Reportéra Hemingwaya, dnes 19. 9. 1991 nám ľuďom dobrej vôle individuálne, ale aj národno-koletívne zvoní hurbanovský zvon slobody. Nech zvoní pre život!“
Siahol som do pamätníka nie pre sebaprezentáciu, ale preto, aby som na diaľku pozdravil pána exprezidenta druhej Slovenskej republiky Michala Kováča a sklonil sa pred statočnosťou, ako sa dnes zastal prezidenta Ivana Gašparoviča. Citujem: „Mne sa zdá, že je nedôstojné pre takúto vec obžalovať prezidenta. Nechcem sa k tomu bližšie vyjadrovať, ale je to nevhodné. To, čo je predmetom návrhu na mimoriadnej schôdzi parlamentu, nie je vec na obžalobu prezidenta.“ Slová exprezidenta SR M. Kováča považujem za závažné slovo na čase. Iste si pamätáte, v akej bázlivej úcte mala Michala Kováča súčasná opozícia, ak potrebovala využívať jeho kritické stanoviská k niektorým, nie zvlášť vydareným konaniam premiéra Vladimíra Mečiara. Dnes však na Kováčovo múdre stanovisko neberie ohľad, lebo stratila orientáciu i cestu, no najmä súdnosť.