SLOVO O SLOVENSKU
Dušan MIKOLAJ
Voda sa skloňovala v horúcich letných týždňoch predovšetkým ako zdroj osvieženia. Jeden z kandidátov na post prezidenta Slovenskej republiky sa však obracia na najvyšších predstaviteľov štátu s naliehavou výzvou, aby sme vodu vnímali ako strategickú surovinu. Ak sme na začiatku deväťdesiatych rokov uplynulého storočia za kubický meter platili necelú korunu (teda 10 centov), privatizačné subjekty a vodárenské spoločnosti už posunuli jej cenu v priemere na 2,4 eura. Keďže novodobým podnikateľom sa celoplošne nedarí ceny znižovať, môžeme očakávať, že porastú aj pri „vodnom a stočnom“.
Lebo ambície investorov k akože ešte slobodnejšiemu trhovému využívaniu i tohto vyslovene božieho zdroja nájdu mnohorakú podporu súkromných médií. My občania, usudzujúc z našich doterajších reakcií, sa uspokojíme so všeobecným frflaním a symbolickým mávaním stále redším obsahom našich peňaženiek. Ako budú reagovať členovia vlády, parlamentu – ktorí vzali na seba zodpovednosť za „pospolitý ľud“? Nežiada sa mi vracať k privatizačným ťahom, o ktorých sa popísalo neúrekom. Každý intenzívny politický návrat k miliardovým finančným (o morálnych nehovoriac) stratám štátu akoby iba odvádzal pozornosť od toho, čo aktuálne sa v úzadí chystá. Pri vode si spomínam na metaforu o ponornej rieke básnika Pavla Horova. Vnímal som ju vtedy ako pocit istoty na zemplínskej rovine. V hornej časti tohto kraja, konkrétne na Domašskej priehrade, som však pred niekoľkými rokmi pri pohľade na jej odhalené, vyschýnajúce a náletovou burinou zarastajúce brehy pociťoval úzkosť.
Podobných varovných príkladov, keď si človek akože „nevie rady“ (alebo – správnejšie – niet mu rady), máme už i na Slovensku dosť. Neverím preto tvrdeniam, že odštátnenie prírodných zdrojov má na zreteli „verejné blaho“. Hodnota vody sa stále častejšie prirovnáva k cene ropy. Žiaľ, už aj pri vode sa tvrdo ide po cene. Občan bude pri tom pasívne postávať na sušine.