Jozef HAJSTER
To, že vlastenectvo je pre svetoobčiansky orientovaných tiežslovákov zastaraným zápecníctvom, je známe. Historicky je to dané najmä tým, že Slovensko bolo počas svojej existencie, až na krátke obdobie prvej Slovenskej republiky, vždy v područí niektorého silnejšieho suseda a vtedajšie slovenské vládychtivé elity v záujme svojich osobných či stavovských záujmov buď dobrovoľne, alebo nedobrovoľne kolaborovali s vládnymi elitami dominujúcich národov.
Ťažko asi pritom presvedčíme všetkých tých svetoobčanov, kozmopolitov, internacionalistov, čechoslovakistov, monarchistov, anarchistov, že národnoštátny záujem Slovenska a národné povedomie nie je v nezmieriteľnom protirečení či už s európskou integráciou alebo s globalizáciou.
Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa pre vlastenectvo urobilo nemálo, ale stále nie dosť. Svojím spôsobom je to pokračovanie nedokončeného národného obrodenia. Spomeňme aspoň také významné kroky, ako bolo umiestnenie jazdeckej sochy Svätopluka v areáli Bratislavského hradu, mnohých plastík, búst či pamätných tabúľ národovcov alebo monumentov vierozvestov Cyrila a Metoda. Mimoriadne významný je aj aktuálny zápas s veľkomaďarmi a prouhorskými nostalgikmi o znovuosadenie súsošia Márie Terézie v Bratislave.
K posilneniu vlastenectva prispelo aj umiestnenie štátnych symbolov v školách na základe zákona. Opozícia to vtedy kritizovala. Po nástupe k moci ho však nezrušila. Vlastenectvo aj napriek jej prekážkam a odporu zapúšťa pevné korene. Ukázalo sa tiež, že nie je cudzie ani mladým ľuďom. Dôkazom boli aj minuloročné majstrovstvá sveta v hokeji na Slovensku. Záplava štátnych symbolov a vrelý vzťah k nim vystrašil tých, čo považujú vlastenectvo za provinčné zápecníctvo. Toto zistenie je povzbudzujúce. Aj na nedávnych podujatiach Matice slovenskej sa ukázalo, že vejár prejavov vlastenectva je pestrejší, ako si niekedy myslíme.