Originálne a pôvodné Matičné čítanie ešte aj dnes bije ako zvon
Sú niektoré omyly, ktoré treba opakovať
Dušan D. KERNÝ
„Ak malý národ chce niečo trváce, niečo originálne vytvoriť, nech nehabká po cudzom...“ Nie je známy presný dátum, kedy táto veta vznikla. Bola napísaná niekedy okolo roku 1918. Určite nie neskôr ako 28. októbra 1918 – v ten deň – v deň vzniku nového štátu v strednej Európe, prvej ČSR, jej pôvodca totiž zomrel. Jej autorom je Ján Lajčiak – spolutvorca modernej slovenskej orientalistiky.
Filológ a kulturológ Ján Lajčiak študoval orientalistiku v Lipsku, evanjelickú teológiu o. i. v Erlangene. Pozoruhodné je však to, že sa týmto citátom síce začína kniha z roku 2011, ale celá sa zaoberá niekoľkými rokmi na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia, povedzme otvorene, niekoľkými rokmi diania v „provinčných“ mestách Slovenska, teda mimo Bratislavy – ale nie mimo hlavného myšlienkového diania.
■ TEXT NEZOSTAROL
Ojedinelá kniha, vlastne opätovne publikovaných starých, ale nezostarnutých textov z roku 1967 – 1969, má veľkú výpovednú silu. Pre čitateľov úplne novej doby nového storočia a nových pomerov v literatúre a národe, ako aj v literárnej i národnej „prevádzke“ – miestami je to ohromujúce čítanie. Opakuje nám naliehavosť slov aj činov. Trebárs pokiaľ ide o „často chýbajúcu väzbu na domov“. Je príznačné, znakové, že kniha Čítanie myslenia sa začína Jánom Lajčiakom pripomenutím „postrehov tohto pomerne zabúdaného autora, opakované zabúdanie je príkladom toho, ako si sami ochudobňujeme národnú minulosť“. Autor to píše začiatkom roka 1967 s vedomím, ktoré je dnes rovnako pozoruhodne súčasné – nechápe totiž domov, resp. tradíciu, národnosť zjavne, viditeľne, ale vnútorne, neviditeľne ako to, čo sa v človeku nazhromaždilo a čo si neustále buduje – domov, ktorý si stále budujeme. Z hĺbky desaťročí „starého“ textu sa nás ako keby spytoval – čo si budujeme my dnes?
■ GENERAČNÝ ODKAZ
Úvod knihy sa nazýva príznačne Minulosť, ktorá bude, budúcnosť, ktorá bola... a hovorí o našej minulosti, ktorá nemá iba svetlé stránky, ale má aj slabosti – a ich význam nie je v mlčaní, zamlčiavaní, ale v ich prekonávaní. Je to nielen generačný odkaz – je to výzva. Preto čitateľ knihy Ivy Kadlečíkovej, čitateľ myslenia rokov 1967 – 1969, sa nemôže v dnešnej globalizovanej kríze mnohých podôb a chaosu bez zjavných východísk ubrániť akejsi priamočiarej, prostoduchej aktualizácii nielen niektorých textov, ale celej knihy. Pritom ona si zasluhuje nielen jednoduché upozornenie – ale taký je už osud tých, ktorí chcú vo virvare pritiahnuť pozornosť na text, ktorý leží akosi bokom mimo hlavnej propagačnej vlny literárnej prevádzky.
Začnime teda azda priamo hádankou. Z ktorého roku je text o „tolerovaní, ba forsírovaní bezduchosti a v nejednom prípade aj nekultúrnosti v takej významnej inštitúcii, ako je slovenská televízia“? Z ktorého roku je text o „celonárodnom škvarení sa v priemernosti a bezduchosti, taktike rozdvojovania sa a umŕtvovania zmiešaná s národnou demagógiou – to sa predsa nesmie stať slovenskou kultúrnou politikou – Matica slovenská musí vynaložiť všetko úsilie na premenu negatívneho skutkového stavu na pozitívny národný program?“
Iný autor – Mikuláš Gašparík – na otázku Aké miesto v štruktúre slovenskej vedy, kultúry a umenia by mala mať Matica slovenská, odpovedal: „Aké si svojou prácou vydobyje. Matica slovenská by mohla mať poslanie starať sa, aby sa národná kultúra dôstojne zapájala do svetového kultúrneho orchestra a stala sa živým nervom a organickou súčasťou vedomia celého národa – v Skalici i v Humennom, v Čadci i v Komárne.“ Autor tieto vety napísal na prelome 1968/1969. Z toho obdobia pochádza aj výzva: „Každý z nás by mal rešpektovať národné minimum – s osudom národa, s jeho samostatnosťou sa nešpekuluje a nekupčí, o rešpektovaní národného jazyka a jeho normy sa nediskutuje, osud národa a jeho tradície nám nesmú byť ľahostajné.“ Ich autorom je František Miko. Podstatné je, že všetko citované vzniklo dávno po auguste 1968 – matičiari vytvorili v Matičnom čítaní, týždenníku, ktorý vychádzal v Martine a tlačil sa v Banskej Bystrici, priestor pre celú plejádu mien, ktoré medzitým vošli do našich, ale aj českých dejín a vďaka Matičnému čítaniu, ktoré nastúpilo po predchádzajúcej košickej revue Krok aj do dejín slovensko-českých vzťahov.
■ PRED VLASTNÝM PRAHOM
V apríli 1969, keď sa lámala v Československu definitívne moc a nastúpila nová éra, ktorá sa začala vpádom pol miliónovej cudzej okupačnej armády v auguste 1968, éra trvajúca bez veľkých zmien do novembra 1989, píše Július Vanovič : „Naše vlastenectvo neprešlo ohnivým krstom kritického myslenia o nás samotných – národ nachádzajúci sa v ustavičnom strehu a v sebaobrane nemal čas na ‚prebytočnú‘ robotu zametať pred vlastným prahom – naše Slovensko, a slovenskosť, národ a národnosť, slovenské vlastenectvo sú pre väčšinu Slovákov slová a pojmy bez obsahu, slová a pojmy vágne.“ V maličkom martinskom Matičnom čítaní sa Ondrej Sliacky tvrdo postavil proti najväčšiemu slovenskému denníku Pravda za hyenizmus, porušenie základných etických noriem novinárstva, keď na prahu mája 1969 odsúdil policajné násilie proti Zore Jesenskej. Kto sa dnes vydá proti mainstreamu!?
Mnohé slová a fakty, nejedno meno a súvislosti citované z dvoch starých tlačí z Košíc a Martina, najmä martinské Matičné čítanie bije ešte dnes ako zvon. Tieto riadky sú len drobným upozornením, že slová jedného z tvorcov, Tomáša Winklera, že to všetko odvial čas, sú hlbokým omylom. Mnohé treba pripomenúť – a najmä prebrať nie v jednoduchom, prostoduchom novinovom článku, ale v hlbšom zamyslení a konfrontácii s dneškom. To nám ponúka vydavateľský čin Knižnej edície časopisu Fragment Olega Pastiera, ku ktorému sa treba kritickým textom vrátiť. Vrátiť sa k textom generácie, ktorá si „zmesou pýchy, nerozvážnosti, cti a čestnosti, vzdoru, naivity, ľahkomyseľnosti vykoľajila život a urobila by to znovu, lebo niektoré omyly treba opakovať“.