Maroš M. BANČEJ
V ostatnom čase je čoraz populárnejší výrok, že ako sa ľudia správajú k nemým tváram, tak sa dá definovať aj daná spoločnosť. Proti tomuto výroku nemožno nič namietať ani z etického hľadiska, tobôž nie morálneho. Ostatne, pomerne široký front ekologických aktivistov, dobrovoľníkov a najmä pracovníkov tretieho sektora robí na ochranu prírody, a teda aj „nemých tvárí“ , kusisko každodennej záslužnej práce.
Viem o dobrovoľníčkach a dobrovoľníkoch, ktorí sa bez nároku na odmenu vo svojom voľnom čase starajú o pouličné mačky. Také očkovania, nehovoriac o profylaxii vo forme sterilizácie, sú v dnešných časoch pomerne vysokou položkou a aj napriek tomu sa dotyční usilujú, aby Micky a Murkovia, keď už ich postihlo to, že sú na ulici, mohli svoj mačací život prežiť aspoň trošku dôstojne. Bez chorôb, bez vyhladovania až na smrť a úplne najlepšie u nejakej dobrej duše, ktorá sa o nich postará.
Koncom minulého roka som sa stretol s básnikom, ktorý je členom jedného z najstarších literárnych klubov na Slovensku. Zámerne nebudem menovať dotyčné mestečko. Len tak medzi rečou spomenul, že vydávajú každý rok zborník prác členov klubu a ako vždy poskladali sa naň sami a voľačo prispeli aj ich fanúšikovia. Dotácia, o ktorú sa odvážili žiadať na ministerstve kultúry, bola v sume dvoch lepších večerí v nie príliš nóbl bratislavskom podniku, a aj tak ju nedostali. Keby som bol konkrétny, tak z jednej priemernej odmeny, ktorú dala expremiérka svojim poradcom, by dotyční mladí autori mohli vydávať svoj zborník básní a próz, trebárs aj doplnený o ilustrácie, najbližších päť rokov. Každému z nás je jasné, že momentálne platí heslo: Doba je zlá, je kríza, musíme sa uskromniť. Vychádza mi z toho, že aj začínajúci autori sú pomaly v pásme pouličných mačiek. Akurát že dobrovoľníci a pracovníci tretieho sektora sa nemusia starať o ich očkovanie a nedajbože o ich sterilizáciu. Ak sa vám zdá tento stĺpček účelovo pritiahnutý za vlasy, máte pravdu. Každý autor je najmä individualita. Ak sa hlavne v začiatkoch svojej tvorby združí s podobne „postihnutými“ jedincami či už v rámci okresnej knižnice, či osvetového strediska, je to najmä preto, že si potrebuje overiť, nakoľko je správna jeho umelecká cesta a najmä zdieľať párkrát do mesiaca spoločný vzduch s tvorivými ľuďmi. Až nájde svoju umeleckú cestu, zvyčajne sa osamostatní. Dovtedy však je vizitkou spoločnosti, či mu podá pomocnú ruku ako tvorivému jedincovi alebo ako mačke.
