Nepokračujme v nedôstojnej tradícii búrania a premiestňovania pamätníkov
Anton HYKISCH
Ako spisovateľ – medzi iným aj autor historického románu Milujte kráľovnú o Márii Terézii a o dobe osvietenstva u nás a v Európe – chcem sa vyjadriť k sporom o osude sôch Márie Terézie a Ľudovíta Štúra. Poviem to krátko a jasne: sochy majú byť tam, kde sú. Presnejšie. Súsošie Ľudovíta Štúra v Bratislave má ostať tam, kde je, teda na Námestí Ľudovíta Štúra! A Mária Terézia, kráľovná uhorská a česká – a teda aj naša – by si zaslúžila v Bratislave novú sochu slovenského umelca.
Je niekoľko možností, kam ju umiestniť. Všetky ostatné riešenia by len pokračovali v nedôstojnej tradícii búrania a premiestňovania sôch a pamätníkov. Sochy a pamätníky sú výrazom dejinných udalostí. Sú však aj rukojemníkmi dejín. Vznikajú pri dejinných zvratoch a tiež zanikajú pri nich. Sochy, hocijako nevinné, stávajú sa obeťami revolúcií rovnako ako ľudia.
■ REVOLUČNÉ NÁLADY
Je nepochybné, že rozdrúzganie súsošia Márie Terézie od Jánosa Fadrusza 26. októbra 1921 nebolo kultúrnym činom. Pokiaľ viem, ničitelia boli prevažne českí legionári. (Na anglickej stránke maďarského hesla vo Wikipédii sú ničitelia označení ako „slovenskí extrémisti“.) Búranie sôch bolo výrazom revolučnej vlny. Po zániku rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá nebola (mierne povedané) priateľsky naklonená nerakúskym a nemaďarským národom a národnostiam, vznikali pochopiteľné emócie. Deštrukcia v Bratislave po páde monarchie však nebola ojedinelá. Tretieho novembra 1918 – v nedeľu po vyhlásení samostatnej ČSR – dav českých „extrémistov“ (zo Žižkova?) zrútil a zničil 350-ročný barokový Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe. Dodnes je to boľavá rana nielen pre katolícku cirkev v Čechách a na Morave. Mariánsky symbol z roku 1652 pripomínal vďaku českého národa za oslobodenie od švédskej nadvlády. Tento symbol bol zničený a na námestí ostalo len súsošie „heretika“ majstra Jana Husa (vztýčený počas vojny 6. júla 1915 na päťstoročné výročie upálenia kazateľa). Dnes sa v Prahe skupina aktivistov tiež usiluje o obnovu Mariánskeho stĺpa. Nikto však nepožaduje odstránenie či premiestnenie sochy majstra Husa.
Revolúcia je revolúcia. Československá republika na mieste zbúranej panovníčky v Bratislave postavila ako symbol novej štátnosti letca Štefánika s pylónom v pozadí. Na dvadsať rokov. Potom prišiel führer a poznamenal, že z nemeckého Engerau (Petržalky neznesie pohľad na „českú mačku“. A tak vládcovia vtedajšej Slovenskej republiky dali odbúrať pylón so symbolom znaku česko-slovenského štátu. Štefánik však ostal na mieste.
■ REŤAZENIE BÚRANIA
Keď raz spustíte búranie, vlna vás nesie ďalej. Nová červená revolúcia nezniesla pohľad na francúzskeho agenta a špióna. Tak Štefánika rozdrúzgali a rozkrájali za noci. (Akí „extrémisti“?) Pýtam sa: Máme dnes pokračovať v búraní a premiestňovaní?
Je to neslávna história. Mali by sme tú nešťastnú reťaz pretrhnúť.
Štúrovci by mali ostať tam, kde sú. Medzitým totiž slovenský národ dospel. Má svoj štát, tentoraz neodškriepiteľne demokratickú Slovenskú republiku. A Bratislava (bývalý Pressburg, Pozsony) je hlavným mestom tejto republiky – nie monarchie. Niet korunovácií (okrem turistických replík), niet korunovačného pahorku. Je Námestie Ľudovíta Štúra. Také sú dejiny 20. a 21. storočia. Neprekáža mi, že Štúrovo súsošie vzniklo za socializmu. Skôr naopak. Je to dôkaz nezlomnosti národného povedomia. Práve za minulého režimu museli zviesť veľký zápas slovenskí historici, literárni veci, spisovatelia a publicisti s importovanou oficiálnou mienkou marxizmu, že národné hnutia slovanských národov boli „reakčné“. Podľa Marxa a Engelsa bán Jelačič, Štúr a ďalší boli „kontrarevolucionári“, ktorí sa obrátili proti statočnému revolucionárovi Kossuthovi. Zápas o štúrovcov bol zápasom o identitu slovenského národa, o slovenčinu, o vlastnú kultúru. A odohral sa za neľahkých čias komunistického režimu.
■ POHLA EURÓPOU
Lenže čo s Máriou Teréziou? Treba si zodpovedať dve otázky. Má mať sochu v Bratislave? A ak má mať sochu – prečo to má byť replika sochy Jánosa Fadrusza? Moja odpoveď na prvú otázku je jednoznačné, rozhodné – áno. Mária Terézia by mala mať sochu v meste, kde bola korunovaná, ktoré obľubovala a o ktoré sa významne zaslúžila. V diskusii okolo sôch niektoré názory o Márii Terézii prezrádzajú hrubú neznalosť dejín. Pôsobenie tejto panovníčky som obránil ešte v neľahkých časoch minulého režimu rozsiahlym historickým románom Milujte kráľovnú. Ako motto 1. vydania v roku 1984 som uviedol citát z Jozefa Miloslava Hurbana, kde o dnešnými „hejslovákmi“ zavrhovanej panovníčke píše: „Mária Terézia a Jozef II. sú ochranní anjeli, ktorí sa nad bránou novších a nad rozvalinami starých hrozných vekov v ligotnom lesku nebeskej slávy zjavili, Pod ich panovaním sa sloboda ducha a svedomia rozvinovať počala...“ (J. M. Hurban, Slovensko a jeho život literárny, 1847).
Je naozaj nemožné vymenovať všetky pozitíva štyridsaťročnej vlády Márie Terézie. Osvietená panovníčka umožnila nevídanú kariéru slovenského učenca Adama Františka Kollára, neskoršieho riaditeľa Cisárskej dvorskej knižnice vo Viedni, radcu cisárovnej, ktorému nakoniec udelila šľachtický titul. Za vlády Márie Terézie zažiarili slovenskí vzdelanci ako Matej Bel, bratia Hellovci, kartograf Mikovíny atď. Návrat Spiša z poľského zálohu do našich historických hraníc, zriadenie troch nových biskupstiev na Slovensku, založenie Banskej akadémie v Banskej Štiavnici, prvej vysokej školy banskej na svete, tereziánsky kataster, urbárska reforma, zrušenie mučenia, nový trestný poriadok, povinné základné vzdelanie, dve univerzity (Trnava, Košice) a stovky ďalších reforiem.... Nestačí? Mária Terézia pohla osudmi strednej Európy, a teda aj Slovenska. O tom niet pochybností. Sochu si v dnešnej Bratislave zaslúži. Nie náhodou sa o tom rozvinula diskusia práve v čase 270. výročia jej korunovácie.
■ ROZHODNÉ – NIE!
Druhá otázka je závažnejšia: Má to byť replika Fadruszovej sochy? S plnou zodpovednosťou odpovedám: Rozhodne nie! Fadruszove súsošie totiž deklaruje idey, s ktorými sa Slovensko nijako nemôže stotožniť. Navyše je v protiklade s historickou pravdou. János Fadrusz (píšem jeho meno podľa jeho priznania sa k maďarskej národnosti) bol významným maďarským sochárom. Narodil sa v Prešporku 2. septembra 1858 a zomrel v Budapešti 26. októbra 1903. Vojenskú službu vykonával v Prahe, inšpiroval ho aj Myslbek, začínal ako umelecký kováč, študoval vo Viedni u Viktora Tilgnera, drevorezbárstvu sa vyučil v slovenskom Uhrovci. Životnú šancu dostal v roku 1892, keď na objednávku prešporského mestského zastupiteľstva začal tvoriť jazdeckú sochu Márie Terézie venovanú výročiu milénia. Po štyroch rokoch práce súsošie dokončil. Na slávnostnom odhalení súsošia 16. mája 1897 sa zúčastnil cisár a kráľ František Jozef II., následník trónu František Ferdinand, veľkokňažná Štefánia a veľkoknieža Fridrich.
Súsošie cisárovnej zobrazuje mladú panovníčku po korunovácii 1741. Na prednej strane pomníka bol nápis VITAM ET SANGUINEM – Krv a život. Pripomína legendárnu scénu, keď mladá Mária Terézia požiadala o vojenskú pomoc uhorskú šľachtu v boji o celistvosť habsburskej ríše. Vtedy uhorskí magnáti nadšene súhlasili obetovať život a krv za svoju kráľovnú. Uhorské pluky naozaj mladej kráľovnej pomohli. Dejiny však išli ďalej. V rozhodujúcich rokoch mierových reforiem vzťahy Márie Terézie a uhorských magnátov neboli už také idylické, ako ich Fadrusz štylizoval. Naopak. Došlo k otvorenej roztržke. V roku 1764 sa Mária Terézia zastala Adama Františka Kollára v jeho spore s magnátmi na sneme v Prešporku. Kráľovná chcela zdaniť uhorskú šľachtu a zbaviť ju privilégií. Nakoniec panovníčka uhorský snem rozpustila a do konca života ho už nezvolala. Oficiálne Uhorsko, jeho magnáti a cirkevná hierarchia, sústavne sabotovalo reformy Márie Terézie a spoluvládcu syna Jozefa. Uhorskí magnáti tvrdohlavo bránili staré feudálne výsady proti modernistickým snahám Viedne. Fadruszovo súsošie nepokryte slúžilo veľkomaďarskej ideológii. Chce navodiť vedomie, že populárna habsburská kráľovná legitimizuje maďarizáciu Uhorska, ktorú umožnilo rakúsko-maďarské vyrovnanie po roku 1867. Súsošie bolo súčasťou veľkolepých osláv tisícročia príchodu starých Maďarov do karpatskej kotliny. Svedčí o tom aj maďarský nápis na soche z vnútornej strany: „Na pamiatku tisícročia existencie Uhorska a korunovácie kráľovnej postavila verejnosť slobodného kráľovského mesta Pozsony v roku 1896“. Pre každého vzdelaného občana Slovenskej republiky je takýto pomník neprijateľný. Ani ľudsky, ani historicky. Ani dnes, ani pred sto rokmi.
■ ZA ŠTEDRÉ HONORÁRE...
Fadrusz po bohatej odmene za prešporské súsošie sa stal vyhľadávaným umelcom Uhorska. Presťahoval sa do Budapešti, dostal veľký ateliér a vytvoril rad sochárskych diel. Medzi najlepšie a dodnes cenené patrí dynamická jazdecká socha kráľa Mateja Korvína, odhalená roku 1902 v Kluži. (Mimochodom, po navrátení Sedmohradska Rumunsku v roku 1918 sochu odstránili... A znova postavili po obsadení severného Sedmohradska horthyovským Maďarskom roku 1941.)
Prešporský sochár Fadrusz je pozoruhodná postava. Jeho otec Ján (Johann) Fadrus prišiel do vtedajšieho Prešporka z Moravy. V Prešporku sa oženil s dcérou vincúra Teréziou Ebingerovou. Podľa mena Nemkou. Z tohto manželstva Moravana (nemeckého, českého pôvodu?) a nemeckej Prešpuráčky sa narodil syn Ján. (Sám sa píše dôsledne ako János.) Maďarský vedec Dr. Béla Lázár, autor monografie Fadrusz János élete és mủvészete (Atheneum, Budapest, 1923), ešte v roku 1913 uverejnil v časopise Mủvészet úryvok z Fadruszovho vyznania z októbra 1901, dva roky pred sochárovou smrťou.
„Som prešpurský Nemec, ale Maďar. Oduševneným vlastencom som sa stal medzi Rakúšanmi vo Viedni. Je to prirodzený vývoj! Národné povedomie sa zakladá na kultúre. Nie je otázkou jazyka, i keď reč je silné puto. Vo Viedni ma privítalo povedomie národnej minulosti a filozofia historizmu....“ Fadrusz vysvetľuje, že pôvodne uznával idey rovnosti francúzskej revolúcie. Keď však videl, že vo Viedni panuje vedomie rakúskej národnej jednoty, prebudil sa. Pokračuje: „Moju politickú jednotu – vďaka rodnému mestu – predstavoval maďarský národný štát a hrdinovia, čo mu slúžili. Tak som sa zrazu dostal do protirečenia s navonok totožným politickým a filozofickým presvedčením, s celou atmosférou Viedne. Začal som ešte viac ľúbiť prešporského človeka, ktorý – hoci rozprával po nemecky – na základe podvedomého cítenia považoval sa za Maďara. Právom. Pochopil som jeho pocity.“ (Mủvészet, 12. ročník, 1913, č. 2, str. 51 a ďalšie) Fadrusz sa tu odhaľuje ako produkt účinnej maďarizácie. Prešporský Nemec, pôvodom z Moravy, ako presvedčený Maďar. A taká je jeho sochárska tvorba. Menovite súsošie, ktoré chcú niektorí revitalizovať. Tvár jedného z obdivných uhorských husárov, čo drží uhorský erb, je tvárou Jánosa Fadrusza. Tak hovoria maďarské encyklopédie. Čo k tomu dodať?
■ POMNÍK REFORMÁTORKE
Ak právom uznávame úlohu štúrovcov pri formovaní moderného slovenského národa a zároveň chceme vzdať úctu aj rakúskej arcikňažnej, korunovanej za uhorskú a českú – teda aj našu kráľovnú, mali by štúrovci ostať na mieste, kde stoja. Kráľovná Mária Terézia by mala mať novú sochu. Dielo umelca, ktorý zobrazí panovníčku nie ako bojovníčku, ale reformátorku. Panovníčku, čo sa do vedomia ľudí, aj obyvateľov dnešného Slovenska, zapísala povesťou láskavej matky, budovateľky, nositeľky kresťanských hodnôt i v politickom živote. Reformátorku pri zachovaní základných hodnôt. To nie je odkaz na zahodenie. Myslím si, že minister kultúry Slovenskej republiky, mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Bratislavy a štedrí developeri (čo Bratislavu zahrnujú výškovými stavbami), by sa mohli spojiť a vypísať umeleckú súťaž na sochu Márie Terézie, reformátorky. Citlivej ženy, čo nás začala viesť do modernej Európy pri zachovaní etických hodnôt.
ooo
Na Bratislavskom hrade sa II. poschodie zariaďuje v štýle cisárovnej a bude slúžiť prezidentovi SR ako reprezentačné priestory. Mohla by tam byť aj štylizovaná komnata Adama Františka Kollára. Nemala by tam chýbať ani dobová rekonštrukcia izbičky, neskoršieho generálneho seminára, kde študoval aj mladý Anton Bernolák, predchodca spisovnej slovenčiny, bez ktorej by nebolo štúrovcov. Dejiny národa sú totiž štafetou osobností a generácií. Sochy a pamätníky značkujú zložitú a kľukatú cestu tejto štafety k dnešku. Bez nezmyselného búrania a premiestňovania. Sochy a pamätníky majú ostať tam, kde sú. Tam, kde ich zabetónoval nielen čas, ale aj súhlasné vedomie súčasníkov...