Čestný predseda Slovenskej ligy v Amerike Ľudovít Pavlo zomrel v noci na nedeľu 21.12.2014 vo veku osemdesiatdeväť rokov. Potvrdil to poradca zosnulého Ivan Reguli. Nedávno ho navštívil aj 1. podpredseda Matice slovenskej Jozef Šimonovič. Ľudovít Pavlo sa narodil 18. marca 1925 v Michalovciach v rodine tesára a poštového doručovateľa ako druhé dieťa. Po štúdiu na miestnom gymnáziu odišiel do Bratislavy, kde začal v roku 1946 študovať na lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Po politickom prevrate v roku 1948 sa pre svoje členstvo v Klube demokratických akademikov, kontakty s predstaviteľmi Demokratickej strany a Ústrednej katolíckej kancelárie stal objektom sledovania Štátnou bezpečnosťou. Bol uväznený i mučený. Vo väzení musel sľúbiť, že vypátra osoby, ktoré podľa Štátnej bezpečnosti vykonávali protištátnu činnosť.
Zakrátko nato Ľudovít Pavlo spolu s pátrom Štefanom Fáberom a ďalšími tzv. nepriateľmi štátu 23. februára 1950 preplávali rieku Moravu a cez Rakúsko prešli do Nemecka. V štúdiu medicíny pokračoval v Leuvene v Belgicku a štúdium dokončil v Nemecku. Neskôr so svojou manželkou odišiel do USA. Po niekoľkoročnej praxi v nemocnici sa špecializoval na rodinného lekára. Podporoval rôzne kultúrne a spoločenské aktivity slovenskej komunity. Mal dobré kontakty s prezidentom Ronaldom Reaganom i Georgom Bushom st.
Za svoju prácu medzi americkými Slovákmi dostal od Multiethnic Federation v roku 1996 prestížne ocenenie Medal of Honor a 1. januára 1998 prevzal z rúk prezidenta SR Michala Kováča Pribinov kríž I. triedy. Po odchode do dôchodku ešte niekoľko rokov pracoval ako výkonný predseda Slovenskej ligy v Amerike. Napísal desať kníh v slovenskom i anglickom jazyku. Publikovaných bolo v krajanskej tlači v USA i nemálo jeho príhovorov a vystúpení. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov.
Česť jeho pamiatke!
Ivan BROŽÍK-Foto: internet, TASR
SPOMIENKA
Ars bene moriendi – umenie dobre umierať
Stanislav BAJANÍK ‒ Foto: (et)
V časti Yonkers pri New
Yorku sa nenachádza len Chrám Svätej Trojice s pamäťou na mnohých slovenských kňazov, najmä na reverenda A. Novajovského, s ktorým mal práve Dr. Ľudovít Pavlo milé životné skúsenosti, monument na pamiatku majora francúzskej armády Slováka J. Polereckého (1748 ‒ 1830), bojujúceho v USA po boku G. Washingtona proti britským vojskám (1779 a. n.) ‒ jedného z najstarších Slovákov, ktorý „dobyl USA“. Za stáročie ich bolo mnoho, veriacich i neveriacich, zaslúžilých i vyslúžených, zo státisícov Slovákov v Amerike aj zosnulý Dr. Ľudovít Pavlo, rodák z Michaloviec (18. marca 1925), čestný predseda Slovenskej ligy, s ktorým sme sa rozlúčili v bratislavskom krematóriu 29. decembra 2014. V Krajanskom múzeu Matice slovenskej v Bratislave bolo dlhé roky dobrým zvykom slovenských hostí z celého sveta podpisovať sa na múr v mojej pracovni. Unikátne autentické a neopakovateľné podpisy „slávnych“ Slovákov, ktorí sa u nás zaznamenali (autentický podpis je trvalo cenný dokument), boli pre ďalších hostí osobitným lákadlom. Tu zanechal svoj podpis aj náš priateľ a priateľ mnohých Slovákov doma i vo svete MUDr. Ľudovít Pavlo. Verný Slovák, kresťan, stúpenec slovenskej štátnosti a suverenity v oboch historických chvíľach slovenského národa v 20. storočí, neúnavný propagátor a advokát slovenskej štátnosti v USA a vo svete, kde ho po druhej svetovej vojne zahnal osud.
■ Z ALBUMU DEJÍN
Ako jeden z delegácie Slovenskej ligy v Amerike tlmočil v roku 1992 predsedovi vlády Slovenskej republiky Jánovi Čarnogurskému potrebu „obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti, na čom celý tvorivý zahraničný život trval“. Údajne vojsko, ktoré vtedy ovládali komunisti, by mu to nedovolilo (Návraty, 2005). Štvancov, prenasledovaných, zachraňujúcich sa, trpiacich Slovákov v cudzích zemiach najmä po druhej svetovej vojne, po komunistickom zlome a tzv. normalizácii (1970) vykazuje album našich dejín, encyklopedický rad a bolo by najmä na Matici slovenskej a Svetovom združení Slovákov v zahraničí spracovať toto slovenské svetové martýrium pre poučenie generácií, dejín a barbarstva, ktorého sa podistým dožívame aj v súčasnosti. Keď Ludwig van Beethoven pre chorobu už nepočul svoj svetový hymnus v 9. symfónii Všetci ľudia budú bratia, napísal si malý lístok na klavír: „Utrpením k radosti!“
Nie som si istý či už vtedy nepoznal národné galeje, utrpenia národov, ich otcov, detí a mám, medziiným aj Slovákov, ktorí mu vďaka kontaktu s ich historickým územím nemuseli byť neznámi.
■ SAMOSTATNÁ KAPITOLA
Slovensko, Európa, Amerika ‒ to boli prvé „galeje“ aj zosnulého Dr. Ľudovíta Pavla, povinne udomácneného v slovenskom i neslovenskom zahraničí (Taliansko, Nemecko, Belgicko, Rakúsko, USA...), rovnako ako tisícov štvancov, vyhnancov boľševicko-eštebáckeho režimu. Zakladateľ a prvý predseda Slovenskej ligy v Amerike reverend Štefan Furdek (1855 ‒ 1915) a jeho súpútnici akiste verili v osobnostné, kultivované, národné, duchovné autority predstaviteľov i členov Slovenskej ligy v Amerike ‒ v súčasnosti predseda Daniel Tanzone, generálna tajomníčka Nina Holá a čestný predseda Dr. Ľ. Pavlo...
Slovenská emigrácia bola a ostane samostatná kapitola slovenských národných dejín ako integrálna súčasť nášho národa (Ústava SR, čl. 6/a). Otázne je, či sa aj my cítime byť jej súčasťou a či si desaťročia uvedomujeme (aj pri odchode čestného predsedu Slovenskej ligy v Amerike), ako advokáti, ombudsmani, sponzori slovenských vecí doma i vo svete. Či sme tiež súčasťou tejto svetovej slovenskej, takmer dvojmiliónovej enklávy v zahraničí.
■ Z RODU NEOBLOMNÝCH
Za dlhé desaťročia sme sa nemohli s ním stretnúť za hranicami napriek nedoceniteľným obetám a obetiam pre nás a poďakovať za vklady, úsilie, zdravie, ochotu, odvahu, diplomaciu... Dr. Ľ. Pavlo bol jeden z tých neoblomných, vytrvalých, ustálených, nekompromisných ‒ a tým aj nebezpečných pre bývalý režim... Tisíce odvážnych emigrantov vynieslo kožu, rodiny, firmy, povesť, diela na trh za cenu úderov, prenasledovaní, nepochopení, straty popularity, zamestnania, vystavenia sa verejnému i vnútornému tlaku. Nepripomína nám táto skúsenosť aj osud národovcov na Slovensku, ktorí v minulosti (politickí väzni, členovia protikomunistického odboja, odvážni otcovia, matky, deti, duchovní, slovenská inteligencia, jednoduchí gazdovia ‒ roľníci, robotníci ... ) aj dnes v našom prostredí, v čase demokracie, za ktorú tak odvážne bojovali – Slovenská liga v Amerike, Svetový kongres Slovákov, Zahraničná Matica slovenská, zahraničné spolky!?
Nepripomínajú nám mnohé známe a zaniknuté miesta posledného odpočinku našich zaslúžilých trpiacich Slovákov v zahraničí ďalšie národné cintoríny vo svete ako satelity martinského národného martýria a tamojšieho Národného cintorína!? Aj tu sa natíska otázka potreby zmapovať tieto zahraničné miesta národnej pamäti a predstaviť mladej generácii body jej existencie, po ktorých nevedomky kráča i teraz, keď odchádza zo Slovenska a zavše nemá potuchy, že jej tam miesto a povesť pripravil niekto iný.
Toto a možno ďalšie by nám pripomenul aj Dr. Ľ. Pavlo, ktorý nás nedávno navždy opustil. A nielen to. Cítili sme v ňom nielen lekára – psychiatra, neurológa, znalca duše a „sociálnych sietí“ ľudského utrpenia, ale i priateľa a brata, ktorý vedel nájsť svoje národné i duchovné miesto i vtedy a tam, kde to nebolo ani populárne, ani bezpečné a kde jeho takt a duchovná vyspelosť roznášala slovenskosť ako regeneračnú infúziu na posilnenie nervovej sústavy slovenského zahraničia...
Ars bene moriendi – umenie dobre umrieť je umením.
■ PULZ EMIGRÁCIE
„Odchodom našich ľudí do emigrácie Slovensko stratilo veľa krvi, no táto emigrantská krv obohatila pomalú stagnáciu amerických spolkov, rozprúdila spolkový život a pozdvihla sebavedomie amerických, kanadských, austrálskych a argentínskych Slovákov. Slováci v zahraničí vysoko niesli zástavu slobody pre slovenský národ, boli svetlonosmi slovenskej pravdy. Im patrí česť a sláva v boji za našu slobodu.
Nesklamal ani národ doma. Keď prišla vhodná chvíľa, rozhodol sa ísť vlastnou cestou, obnoviť svoju štátnosť. Do prezidentského paláca sa opäť vrátila slovenská hlava štátu, v OSN i EÚ má Slovenská republika svoje miesto a symboly ako každý iný nezávislý štát. Naplnili sa túžby mnohých generácií slovenských národovcov i politikov, ktorí obetovali za to, čím môžeme žiť, vlastnú slobodu i svoje životy.“ (Ľ. Pavlo, Návraty 2005).
Životopis Dr. Ľudovíta Pavla
Ľudovít Pavlo sa narodil 18. marca 1925 v Michalovciach v rodine tesára a poštového doručovateľa ako druhé dieťa. Po štúdiu na miestnom gymnáziu odišiel do Bratislavy, kde začal študovať na lekárskej fakulte Univerzity Komenského (1945). Po politickom prevrate v roku 1948 sa pre svoje členstvo v Klube demokratických akademikov a kontakty s predstaviteľmi Demokratickej strany a Ústrednou katolíckou kanceláriou stal objektom sledovania štátnou bezpečnosťou. Uväznili ho a mučili. Spolu s priateľmi 23. februára 1950 preplávali rieku Moravu a cez Rakúsko prešli do Nemecka. V štúdiu medicíny pokračoval v Leuvene v Belgicku a štúdium dokončil v Nemecku. Tam sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Máriou Steinhübelovou. Aj ona bola lekárka a po krátkej praxi v Nemecku sa rozhodli pre život v USA. Spoločne vychovali dve deti - lekárku Anne-Marie a právnika Lewisa. Po niekoľkoročnej praxi v nemocnici sa Ľ. Pavlo zameral na prax rodinného lekára. Vďaka dobrým investíciám sa stal zámožným človekom, ktorý veľkoryso podporoval rôzne kultúrne a spoločenské aktivity slovenskej komunity a vo volebných rokoch ako presvedčený republikán štedro podporoval volebné fondy svojich kandidátov. Mal dobré kontakty s prezidentom R. Reaganom i G. Bushom st. no pre záujmy Slovákov mu to nebránilo stretávať sa aj s demokratickým prezidentom Clintonom a jeho manželkou.
Za svoju prácu medzi americkými Slovákmi dostal od Multiethnic Federation roku 1996 prestížne ocenenie Medal of Honor a 1. januára 1998 prevzal z rúk prezidenta SR Michala Kováča Pribinov kríž I. triedy. Po odchode do dôchodku pracoval ešte niekoľko rokov ako výkonný predseda Slovenskej ligy v Amerike. Napísal desať kníh v slovenskom i anglickom jazyku. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov. V ostatných rokoch žil v Connecticate na Floride a každé leto v Bratislave. Dr. Ľudovít Pavlo bol oddaným členom Matice slovenskej.