Na inscenovanie Fanny a Alexandra v SND použili aj postupy laterny magiky. Erudovaná dramaturgička Činohry SND Darina Abrahámová potešila náročnejších divákov, keď do repertoára zaradila vari najznámejšie dielo švédskeho scenáristu a dramatika, skvelého televízneho, rozhlasového, no najmä filmového režiséra Ingmara Bergmana Fanny a Alexander. Fanúšikovia filmového umenia toto jeho sčasti autobiografické dielo poznajú z filmového plátna, nakrútil ho v roku 1982 a získal zaň viacero medzinárodných ocenení. Po rokoch prepísal scenár do divadelnej podoby, pričom použil nie bežné javiskové prístupy. Ani v inscenačnom tvare I. Bergman nezaprie v sebe filmára. Scenár napísal vo zvláštnej forme, ktorú vnímavý režisér Marián Amsler adaptoval i režijne stvárnil pomerne netradične. Čosi na spôsob laterny magiky. A tak divák sediaci v hľadisku má možnosť sledovať rozprávačov príbehu – dievčinku Fanny a jej staršieho brata Alexandra, ktorí sa obratne zmenia na postavičky z retrospektívneho deja odohrávajúceho sa na začiatku minulého storočia v provinčnom meste Uppsala vo Švédsku. Bergman sa netají tým, že tento námet je spomienkou na jeho detstvo. Rodinné väzby vždy boli pre neho nesmierne silné a motivujúce, objavujú sa takmer vo všetkých filmových, divadelných, televíznych i rozhlasových prácach. V predstavení Fanny a Alexander i jedna z postáv, aj keď je iba epizódna, nesie meno Michael Bergman.
■ DVE MORÁLKY
Keďže sa dej odohráva v dvoch interiéroch, scénograf Juraj Kuchárek dal v Umelecko-dekoračných dielňach SND zhotoviť dva úplne rozdielne domy. Drevený slúži ako honosné sídlo divadelníckej rodiny Ekdahlovcov, v ktorom má hlavné slovo vdova Helena, majiteľka divadla, ktorú s prirodzenou noblesou a bohémskym pohľadom na svet stvárňuje Emília Vášáryová. Jej syn Oskar, riaditeľ divadla, v podaní Dana Heribana, je mužom zodpovedným a verejnosťou váženým. Žiaľ, v mladom veku odíde do divadelného neba. Jeho dve deti – malá Fanny a desaťročný Alexander – zostanú polosiroty. Ich matka Emília, talentovaná herečka a speváčka, ktorú v rozličných situáciách, či už radostných, šťastných, no aj smutných a vrcholne dramatických, presvedčivo stvárňuje Petra Vajdová, sa síce o svoje deti stará, no má svoje úlety. Psychologicky náročné party súrodencov by malé deti vo veku Fanny a Alexandra nezvládli, režisér Amsler do týchto úloh obsadil Táňu Pauhofovú a Daniela Fischera a ich výkonom nemožno nič vyčítať. Súdržne prežívajú svoje detstvo v dobrom a po smrti milovaného otca aj v zlom. Prispeje k tomu ich nový otčim, biskup Vergérus. Richard Stanke ho hrá s takou tvrdosťou a bezcitnosťou, že v divákoch vzbudzuje antipatiu až odpor. Naoko zbožný, asketický biskup sa stane pre deti priam zloduchom. Stanú sa obeťami domáceho násilia. Biskup týra nielen ich, ale aj ich matku Emíliu, ktorá svoj nový vydaj trpko oľutovala, no z tej obludnej železnej klietky, ktorou scénograf predstavuje biskupskú faru, niet úniku. Tragédia Vergérusovcov sa napokon ukáže ako vyslobodenie Emílie a jej detí zo žalára biskupovej moróznej a neľútostne prísnej morálky.
■ HRA DETAILOV
Javiskovo-filmové stvárnenie poskytuje publiku oveľa širšie možnosti ako zvyčajné inscenovanie. Diváci si môžu vybrať, či budú sledovať hercov cez okná, alebo odchýlené dvere na domoch, kde sem-tam zazrú aj maskérku, rekvizitára a kameramana práve snímajúceho scény, alebo upriamia pohľad na dve veľké obrazovky či filmové plátna, na ktorých uvidia aj tie najjemnejšie detaily. Práve práca s detailnými črtami tváre, výrazu ustrašených očí, namosúrenej biskupovej tváre, utrápenej Emílie či falošne predstieranej láskavosti Zuzany Kocúrikovej ako biskupovej matky, upätej a rigoróznej biskupovej sestry (Ingrid Timkovej) alebo slúžky Justíny v podaní Anny Maľovej, je výsledkom dokonalého perfekcionizmu zo strany hercov i kameramanov. Aj keď sa dramatické príbehy bohémskej divadelníckej rodiny a ich protikladne asketickej famílie biskupa odohrávajú pred sto rokmi, nič neuberajú na aktuálnosti dneška. Obmedzovanie osobnej slobody, domáce násilie na ženách i deťoch je častým javom nášho dnešného sveta. Ingmarovi Bergmanovi sa podarilo jedinečným spôsobom vystihnúť hĺbku detských duší. Jeho zámer podčiarkli aj inscenátori, vrátane autora hudby a interpreta na viacerých nástrojoch Ivana Achera, spevu zo záznamu Ivany Brodskej aj sugestívneho živého spevu židovských piesní poslucháča VŠMU Dávida Uzsáka. Bratislavské inscenované predstavenie si isto získa obdiv divákov rovnako, ako aj film jedného z najvýraznejších svetových tvorcov Ingmara Bergmana, ktorý dokázal analýzu ľudských citov vniesť do svojich diel a vyniesť na svetlo utajované skutočnosti mnohých duchovných, medzi ktoré, žiaľ, patrí týranie detí a kadejaké morálne prešľapy.