Karol MACHATA rovnako presvedčivo na javisku hral v komédiách i drámach. Podmanivý, melodický, hlboký, upokojujúci zamatový hlas, ktorý vie rozosmiať, rozplakať i pohladiť. Rovnako presvedčivo hral komédie, ako aj drámy na divadelnom javisku, pred televíznymi kamerami či rozhlasovým mikrofónom. Herec prvého rangu, nekorunovaný kráľ javiska, národný umelec, bývalý dlhoročný člen Činohry SND v Bratislave Karol MACHATA sa s nami 3. mája tohto roka vo veku osemdesiatosem rokov naposledy rozlúčil. Rodák z Malaciek po maturite na obchodnej akadémii sa prihlásil v roku 1948 na štúdium herectva v bratislavskom Štátnom konzervatóriu. Prijali ho bez problémov, veď pedagógovia ho už poznali z recitačných súťaží, ktoré zvyčajne vyhrával. Už ako jedenásť- či dvanásťročného si ho všimli aj rozhlasoví režiséri a pozvali ho na skúšku. Takto si spomínal na svoje prvé dotyky s rozhlasom.
„Už pol hodiny pred začiatkom nahrávania som chodil popred budovu rozhlasu na vtedajšom Leninovom, dnes Jakubovom námestí. Bol som hanblivý a mal som veľké obavy. Len som stále obchádzal vchod, a nie a nie vojsť dnu. Keď som sa konečne osmelil vkročiť dovnútra, zistil som, že tu na mňa čaká niekoľko veľkých hercov, a samozrejme aj režisér. Hrozne som sa hanbil. Bola to pre mňa taká lekcia, že odvtedy som chodil všade presne. Ba aj pred termínom,“ priznal sa po odstupe rokov.
■ PRACOVITÝ ZÁŠKOLÁK
Pozvaní z rozhlasu pribúdalo. Mal svoj úväzok v predpoludňajšom školskom vysielaní. „Aj som si zarobil nejakú korunku, ale čo bolo ešte dôležitejšie, ulial som sa z vyučovania,“ žmurkne sprisahanecky. Celkom sa mu, zjavne, takýto spôsob vyučovania pozdával. Ibaže sladké ulievanie netrvalo dlho. Zakrátko začal predčasne mutovať a na šesť rokov sa preňho dvere rozhlasu zatvorili. S tým svojím „zlatým hlasom“ spočiatku zažil nemalé patálie.
„Bol som taký malý blondiačik. Vytiahol som sa až neskôr zrejme vďaka basketbalu, ktorý som hrával. U nás v Malackách robil v obchode jeden predavač. Bol to veľký posmeškár. Keď som sa pozdravil svojím hrubým hlasom, a pritom ma spoza pultu nebolo takmer vidieť, predavač, ktorý mal normálne tenor, tiež nasadil hrubý bas, aby ma zosmiešnil. Samozrejme, všetci okolo nás sa rozosmiali. Dosť som sa zahanbil a nechcel som do toho obchodu potom chodiť,“ vybavoval si trpké úskalia puberty pán Machata. Hlas sa mu časom vyčíril, no chvíľu to ešte trvalo, kým zistil, že má v hrdle poklad.
■ RUŽOVÉ SNY
Mladí ľudia zvyknú mávať ilúzie a sny. Aj študent obchodnej akadémie Karol Machata mal svoje. Pred maturitou sa rozhodol – bude hlásateľom! V prítmí rozhlasovej hlásateľne si predstavoval romantické pološero. Upravené hlásateľky v dlhých róbach s čipkovanými golierikmi, hlásateľov vo frakoch s motýlikmi. Až neskôr, keď znova začal naplno zarezávať v rozhlase, zistil, ako jeho predstavy ostro kontrastujú so skutočnosťou. Potom chcel byť spíkrom alebo športovým reportérom. S tým športovým reportovaním sa rozlúčil nadobro, no spíkrovanie, moderovanie a úlohu čítača si mal možnosť odskúšať mnoho, mnohokrát. Aj keď by ho talent a skúsenosti oprávňovali „ísť rovno na mikrofón“, nikdy to neriskol. Na každý výkon sa starostlivo pripravil. Stačilo si pozrieť jeho texty. Na každom vidno, že nad nimi strávil nejaký čas. Podčiarkoval si, robil poznámky. „To nie je nič mimoriadne. Nijaká špecialita,“ vysvetľoval. „Ale samozrejmosť. Nemám rád povrchných ľudí,“ dodával Pre neho ako Záhoráka bolo najmä spočiatku ťažšie hovoriť správou slovenčinou, pretože to nárečie trocha zvádza. Po rokoch by ho podľa reči a výslovnosti mohli považovať za rodeného Stredoslováka...
■ DIVADELNÉ DOSKY
Ako čerstvý absolvent Štátneho konzervatória dostal ponuku do Činohry SND. Hneď od nástupu dostával skvelé príležitosti. Bezo zvyšku ich využil. No po dvoch odohratých sezónach musel nastúpiť na vojenčinu. Našťastie si ju mohol odkrútiť v martinskom Armádnom divadle. Keď tam v roku 1951 nastúpil, bol už po každej stránke dobre pripravený herec. Navyše mužného a príťažlivého vzhľadu. V Martine sa v plnom rozsahu zaskveli nielen jeho herecké danosti, ale už aj jeho odborná pripravenosť. Prenikavý úspech dosiahol v roku 1952 v Geľovi Sebechlebskom. V tejto hre akoby sa bol našiel. Zaznela tu príznačná Machatova komediálna živelnosť a spontánnosť. Vyvierali kdesi zvnútra jeho osobnosti a sedeli mu ako uliate. Geľom vlastne vstúpil do registra komediálnych postáv; neskôr ich hrával vo viacerých inscenáciách domácej i svetovej klasiky, ktoré režíroval najmä Karol L. Zachar. Druhý veľký úspech zažil o rok neskôr s Mahenovým Jánošíkom. Stvárnil v ňom mládenca plného vzdoru a nepokoja. Obidva perfektné martinské herecké kreácie predznamenali lyricko-komediálnu a dramaticko-hrdinskú polohu Machatovho herectva.
■ BRATISLAVSKÁ SCÉNA
Keď sa v roku 1954 vrátil po vojenčine do SND v Bratislave, režisér Karol L.Zachar ho obsadil do legendárnej inscenácie Veselé panie z Windsoru. Ušla sa mu postava francúzskeho doktora Calusa. Machata v nej s improvizačnou bravúrou a veľmi zábavne komolil anglický jazyk. Pre neutíchajúci divácky záujem museli túto inscenáciu v divadle ešte dvakrát obnoviť do ďalších sezón.. Vzácne široké výrazové herecké rozpätie využívali aj iní režiséri a radi ho obsadzovali do svojich hier. Hrával rôznorodý repertoár. Komédie sa striedali s tragédiami. Diváci mali možnosť vidieť ho v Palárikovom Inkognite, Goldoniho Vejári, kde hral zaľúbeného obuvníka Crespina. Prejavil sa tu ako žonglér iskrivého ducha. Zahral si v Schillerových Zbojníkoch, vo Vampilovovej Jarabici či Tolstého Živej mŕtvole. Nezabudnuteľný bol aj ako Cyrano z Bergeracu. Osobitnú kapitolu tvoria shakespearovky. Ktorýsi divadelný kritik sa pred rokmi vyjadril, že keby ND nemalo Machatu, Shakespeare sa v ňom ani nehrá. Spomeniem tragédiu Rómeo a Júlia, Hamlet, Othello, Sen noci svätojánskej. Machata mal teda v plnej šírke možnosti prejaviť svoj herecký univerzalizmus a na každom predstavení dokázal poskytnúť divákovi neopakovateľný zážitok. Boli roky, keď diváci „chodili na Machatu“. V roku 1998, po štyridsiatich piatich divadelných sezónach, sa Karol Machata s našou prvou divadelnou scénou rozlúčil.
■ MAGNET ROZHLASU
Machatovo herectvo využívali aj filmári. Zahral si takmer v dvadsiatich filmoch, nakrútených pre kiná i televíziu. Isto sa mnohí pamätajú na úspešné diela, ako sú Drevená dedina, Pole neorané, Zemianska česť, Dáždnik svätého Petra, Prerušená pieseň, Polnočná omša či štvordielny televízny film Červené víno. Bez nadsadenia možno povedať, že vždy patril medzi najobľúbenejších slovenských hercov. Svedčí o tom i výsledok poslucháčskej rozhlasovej ankety z osemdesiatych rokov Môj ideálny hlas. Karol Machata sa stal prvým nositeľom tohto titulu.
Od odchodu z divadla obmedzil svoje účinkovanie iba na rozhlas. Za vynikajúce interpretačné výkony a herecké umenie mu v roku 1979 udelili titul národný umelec, v roku 2003 získal štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby a v roku 2007 bol uvedený do Siene slávy. Rozhlasové ocenenie, ako vždy tvrdil, mu bolo však citovo najbližšie. I keď v Slovenskom rozhlase v posledných rokoch účinkoval len sporadicky, našťastie v rozhlasovom archíve zostali stovky nahrávok s jeho nezabudnuteľným hlasom. A tak sa prostredníctvom éteru mal možnosť stále stretávať s celými generáciami poslucháčov, ktorí vyrástli na jeho rozprávačských výkonoch v nespočetných rozhlasových hrách a rozprávkach.
Anna SLÁVIKOVÁ – Foto: archív SNN