Rok v 2019 v očakávaní neistôt, napätia v slabnúcej Európe a stáleho zbrojenia. Človek naozaj nevie, čo si má myslieť a čo očakávať od nastupujúceho roka. Tesne pred záverom toho minulého nielen špičkový, ale aj najskúsenejší európsky politik Jean-Claude Juncker vyslovil pochybnosti o tom, či Rumunsko má na to a či vôbec vie, do čoho ide od 1. januára, keď sa stane na pol roka predsedníckym štátom Európskej únie. Rumunsko podľa všetkého nevie poriadne, čo je to právny štát a nevyrovnalo sa ani s korupciou. To predseda Európskej komisie nevedel skôr ako štyridsaťosem hodín pred začiatkom rumunského predsedníctva? Samozrejme, toto podpichnutie má Rumunov vybičovať a vyprovokovať k dokazovaniu disponovanosti. Je to svojrázny Junckerov spôsob povzbudenia, ale hovorí to za mnohé. Veď vstupujeme do najťažšieho roka EÚ. Úniu opúšťa Veľká Británia, a nevedno ešte ako. Priamo sa to dotýka státisícov Slovákov, tých, čo tam zostanú, a tých, ktorí sa vrátia. Napokon nás všetkých...
■ OSLABENIE ÚNIE
Odchod najsilnejšieho vojenského štátu z EÚ oslabí tak Britániu, ako aj celé spoločenstvo. Ani jedna strana nezíska, len stratí. Posilní sa však tlak na iné dlhoročné spojivo väčšiny štátov EÚ ‒ a tým je Severoatlantická aliancia. V tej Británia zostáva. NATO sa tak stane hlavným spojivom so všetkým, čo to obsahuje. Teda aj s vplyvom na politiku Európskej únie a jej jednotlivých členov, ako to vidno na megalománii malého Slovenska, ktorého obyvatelia len ťažko chápu, načo vlastne práve teraz potrebujú štrnásť moderných US stíhačiek? Podstata je však v inom ‒ odchod vojensky silnej atómovej Británie nám umožňuje jasne pochopiť, že Európa nielenže nie je, ale nikdy nebude geopoliticky vplyvným zoskupením. Trpké poznanie, že v terajšom svete zostrujúceho sa americko-čínskeho súperenia a všemožných pokusov všade, kde sa to len dá, oslabovať Rusko, nemáme takmer nijaký vplyv. Jasne to vidno, ako sme nezvládli politiku voči Afrike. Zreteľne to vidíme na Blízkom východe ‒ ako EÚ tam už nehráme nijakú úlohu, nemáme tam nijaký vplyv. Pritom je to za rohom, ako nás o tom presviedčajú menšie či väčšie migrantské vlny, ktoré európskou politikou doslova lomcujú.
■ NEZODPOVEDANÉ OTÁZKY
Jedna z nich znie: čaká nás na Blízkom východe ešte jedna vojna a aký bude mať rozsah? Čaká nás v jej dôsledku ešte jedna či už väčšia alebo menšia migrantská vlna? Americký prezident Trump v telefonáte tureckému prezidentovi Erdoganovi povedal: „Sýria patrí tebe, ja idem preč. USA sťahujú vojakov zo Sýrie...“ Nijaký Slovák nepotrebuje byť Lajčákom, aby pochopil, že vo svete, v medzinárodnej politike práve tak ako v medziľudských vzťahoch len čo vznikne vákuum, hneď sa vyplní. Tobôž medzinárodná politika neznesie nijaké vákuum.
Kto prvý tlieskal oznámenému odchodu USA zo Sýrie? Bol to prezident Ruskej federácie Putin. Na zasadaní Bezpečnostnej rady RF, ako aj vedenia ministerstva obrany ocenil rozšírenie územia Sýrie, ktoré kontrolujú sýrske vládne vojská prezidenta Asada. Toho v osemročnej vojne podporuje Moskva. Okrem toho Trumpov náhly odchod zo Sýrie, aj keď o ňom napokon trochu zaváhal, je priamou zradou jeho arabských spojencov. No najmä je to zrada, nôž do chrbta statočným Kurdom ‒ hlavnej sile, ktorá v pozemných bojoch porazila teroristov islamského štátu.
Kto sleduje SNN, vie, že už roky, len zdanlivo paradoxne, v zhode s bývalým českým ministrom zahraničných vecí Karlom Schwarzenbergom považujeme to, že USA hodili Kurdov cez palubu a vydali severnú Sýriu tureckému vplyvu, za zradu Západu, osobitne USA. V Sýrii sú štáty NATO vlastne bezmocné, hoci tak v Sýrii, ako i v Iraku, a osobitne v Líbyi, aj Británia a Francúzsko prispeli ku krvavému rozvráteniu celého Blízkeho východu s drastickými dôsledkami pre celú Európu. Na nich je najhoršie to, že vôbec nepredvídali následky.
■ PREDVÍDAVOSŤ V RUSKU
Jedine Jevgenij Primakov, špičkový sovietsky a ruský arabista, akademik, niekdajší predseda vlády a šéf kontrarozviedky, ktorého vnuk dlhoročne bol spravodajcom ruskej nezávislej televízie v Izraeli, pri návštevách vo Viedni radca rakúskeho kancelára Schüsela, varoval pre možným vývojom. Už v roku 2010 vystríhal nielen pred rozvratom celého Blízkeho východu, ale aj pred následkami zničenia Iraku. Schüselovi povedal: „Oslabenie Iraku posilní Irán, štát s takým počtom obyvateľov ako Nemecko, s mimoriadne vzdelaným obyvateľstvom, so starou kultúrou a s vyspelou diplomaciou, naruší sa celá rovnováha Blízkeho východu s nedozernými následkami ‒ to bude následok vojny USA v Iraku. Rusko na tom nemá záujem, lebo by bolo vtiahnuté do vyčerpávajúceho konfliktu, ktorý by mohol byť nad jeho sily. Rusko vonkoncom nie je proti prítomnosti USA na Blízkom východe, obáva sa však, že sa naruší celá doterajšia rovnováha síl a Blízky výhod sa rozvráti a nepriaznivé následky to bude mať aj na Západ.“ Treba si to pripomenúť, aby bolo zrejmé, že Putin nie je hazardér. Že je to problém aj v terajšej situácii, keď sme svedkami vyjasňovania si, kde má vlastne Rusko svoju západnú hranicu ‒ problém, ktorý sa rozhodla Európska únia lámať v roku 2014 cez koleno. Ukrajinský chvost teraz máva celou politikou Európskej únie a Severoatlantickej aliancie NATO s tým, že EÚ musí pritom akceptovať osobitné záujmy americkej zahraničnej, spravodajskej a vojenskej politiky na Ukrajine.
Dušan D. KERNÝ ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA