ANALÝZA
Zvolíme prezidenta republiky aj slovenských reprezentantov pre Brusel a Štrasburg. Prezidentské voľby sú pred dverami, ale verejnosť stále nepozná mená kandidátov všetkých relevantných politických strán. Chýbajú vizitky dvoch koaličných a najmä strany Smer-SD. Síce to nie je nič výnimočné, veď zodpovednosť za vládnutie sa takmer vždy pripisuje najväčšej z nich. A keď si premietneme len rok 2018, tak vláda mala čo robiť, aby ustála organizovanie nepokojov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ale konzistentnosť politiky Smeru nenarušila vražda dvoch mladých ľudí, akoby sa mohlo zdať, bolo to zrušenie tzv. Mečiarových amnestií a milosti Kováča. Od tohto okamihu sa Smer začal potácať, lebo sa podpísal na pochybnostiach o právnom štáte.
V Smere sú si vedomí toho, že ich kandidát nemá šancu prelomiť ‒ podľa predsedu vlády Petra Pellegriniho ‒ „mentálny múr“, a preto odkladajú oznámenie mena svojho kandidáta na poslednú možnú chvíľu. Aký by to mal byť kandidát, ktorý by, podľa Roberta Fica, nemusel „nevyberaným útokom zo všetkých strán“ čeliť? Existuje iba jeden politik z prostredia Smeru, ktorý by sa pokojne mohol postaviť do čela hoci aj Progresívneho Slovenska, a ním je Miroslav Lajčák. Jeho ideovým súperom by na počudovanie nebol ľavičiar Eduard Chmelár, ale Robert Mistrík. Ak by sa Lajčák rozhodol prijať kandidatúru, je celkom možné, že Mistrík stratí podporu súčasných strán. A Smer by si to pripísal ako úspech. Ďalším otáznym kandidátom je Andrej Danko. Dlhodobo tvrdí, že strana musí mať svojho kandidáta, a keďže sa dosiaľ neobjavil návrh žiadnej regionálnej štruktúry SNS, dá sa očakávať, že sa predseda strany a parlamentu obetuje a bude kandidovať. Napokon, vyplýva to aj z jeho vyjadrenia: „Nikto nechce kandidovať za SNS. A nemáme ambíciu v prezidentských voľbách uspieť. Pre nás sú skôr dôležité európske voľby. Ak ale dostanem od predsedníctva SNS úlohu reprezentovať stranu v prezidentských voľbách, tak vopred hovorím, že do žiadnej kampane ani diskusií nepôjdem. Budem to brať ako povinnú jazdu.“
Nuž, predseda parlamentu nepotrebuje nijakú špeciálnu kampaň, denne je na očiach voličov. Ak by išiel do konfrontácie s niektorým z kandidátov, mohli by sa ukázať jeho slabé miesta. Načo riskovať? Ale povedať, že je to pre mňa povinná jazda, znevažuje funkciu prezidenta...
Začiatkom roka bolo známych šestnásť mien, ktoré prejavili záujem o prezidentský úrad. Podľa prieskumov verejnej mienky medzi najväčších favoritov patria Robert Mistrík, Béla Bugár, Štefan Harabin, Milan Krajniak a Zuzana Čaputová. Mistrík kandiduje ako nezávislý s podporou SaS a Spolu. Bugár je kandidátom Mosta ‒ Híd, Harabin sa uchádza o funkciu prezidenta ako nezávislý. Milan Krajniak kandiduje za stranu Sme rodina a Čaputová za Progresívne Slovensko. Bugár je skúsený politik a na svoju kandidatúru si vybral vynikajúci čas. Je jediný kandidát maďarskej komunity oproti sedemnástim (ak rátame aj kandidátov Smeru a SNS) so slovenskou identitou. Takže prezidentské voľby 2019 môžu priniesť veľké prekvapenie.
V máji tohto roku nás čakajú aj voľby do Európskeho parlamentu. Aj keď doteraz tieto voľby dosiahli na Slovensku najnižšiu účasť spomedzi štátov Európskej únie, už v najbližších sa to môže zmeniť. Ostatných volieb v roku 2014 sa zúčastnilo len 13,05 percenta oprávnených voličov. Európsky parlament má sedemstopäťdesiatjeden poslancov, z toho trinásť zo Slovenska. Po odchode Veľkej Británie zo spoločenstva Slovensko získa jeden mandát navyše. Do EP majú možnosť na Slovensku voliť občania, ktorí majú zvyčajný pobyt na Slovensku, ale nemusí to byť ich trvalé bydlisko. A to dáva priestor špekulantom. Iba Belgicko, Luxembursko, Cyprus a Grécko majú povinnosť voliť.
Voľby do EP ukážu náladu obyvateľstva a jeho záujem o zmeny aj na domácej pôde. Pravda, v parlamentných voľbách nemusí byť politická scéna identická so súčasnou, no na politickej objednávke to nič nemení. Niektoré strany už majú hotové kandidátky, iné iba deklarujú, že európske voľby sú pre nich dôležité. Azda si to uvedomia aj voliči na Slovensku.
Zástupcovia európskych inštitúcií v diskusii Nová EÚ sa zhodli na tom, že májové voľby do EP môžu výrazne ovplyvniť štruktúru európskych inštitúcií. Jednou z tém predvolebnej kampane bude migrácia, ktorú považujú za agendu antisystémových strán. No ukazuje sa, že za antisystémové strany sú považované tie, ktoré presadzujú národno-štátne záujmy. Vidíme to v Maďarsku, Rakúsku, Česku i Poľsku. Vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Ladislav Miko uviedol, že „voľby do Európskeho parlamentu asi vygenerujú úplne novú štruktúru Európskeho parlamentu“.
Dá sa však očakávať, že predvolebnú iniciatívu prevezmú mimovládne organizácie a ich aktivisti, ktorí budú najmä v školách pôsobiť na mladých voličov, aby išli voliť, a tiež im naznačia koho. Už teraz sa po školách potulujú rozličné skupiny manipulátorov a tam, kde chýba domáca a školská výchova, je mladý človek náchylný prijať hotové riešenia. Dokonca v roku 2017 vznikol z iniciatívy bývalého štátneho tajomníka Ivana Korčoka a pracovníkov MZVaEZ projekt Slovensko diskutuje o EÚ. Podujatia a diskusie sa uskutočnili po celom Slovensku a budú pokračovať až do volieb.
Známe sú už mená prvých šiestich kandidátov do EP za KDH. Sú nimi Marián Čaučík, Andrej Klapica, Miriam Kuzárová, Miriam Lexmann, Peter Stach a Ivan Štefanec. Áno, ten Štefanec, ktorý vlani dvakrát priviedol na Slovensko skupinu europoslancov, aby sa zaoberali situáciou v štáte po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a na sklonku roka pre dotácie do agrorezortu. Treba povedať, že v EP sa nijako nevyznamenali poslanci za tzv. štandardné strany. Dokonca poslanci za Smer SD nehlasovali v súlade s politikou vlastnej strany.
Na výsledky volieb do EP budú mať vplyv mnohé okolnosti. Najmä dlhodobé pôsobenie štátnych i neštátnych aktivistov na prvovoličov v školách. Výsledky volieb do EP môžu výrazne ovplyvniť i tzv. neštandardné politické strany. Až výsledky volieb ukážu, akú úroveň dosahuje kritické myslenie obyvateľstva, ale aj stav médií.
Eva ZELENAYOVÁ – Foto: internet