Základná a neodkladná úloha štátu v roku s dvoma dvadsiatkami. Sám pán prezident nedávno, keď ešte prezidentoval, nazval Slovenskú republiku mafiánskym štátom. Hádam až také zlé to nie je, ale nebudem sa predsa prieť s tak vysoko postaveným človekom, len mi vtedy prišlo na um, že by sme ho teda mali oslovovať nie pán prezident, ale krstný otec. Špásy však musia bokom. Dvadsaťosemročnú a ešte stále nedospelú Slovenskú republiku však čaká veľká úloha: neodkladne začať očistu jej právneho a bezpečnostného systému, ktorý je ‒ ako to dokazujú kauzy, vyvolané po zatknutí Mariána Kočnera vrátane súvislostí s dvojnásobnou ohavnou vraždou, nepredstaviteľne ohyzdné, hlboko zahryznuté v štátnom organizme, ktoré neokrádajú len štát a jeho občanov, ale berú ľuďom akúkoľvek ilúziu o svojej vlasti a spravodlivosti v nej. V týchto dňoch sa začína hlavné pojednávanie prípadu, ktorý neotriasol len našou republikou ‒ vraždy mladého odvážneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Hoci je to mimoriadne závažný trestný čin, nesmie sa tým očista spoločnosti skončiť. Na verejnosť sa dostala celá séria závažných trestných činov, v ktorých odpornú úlohu hrali pracovnici justície, najmä sudcovia. Štát im dal slušné platy, lebo si vážil ich prácu, a istotne aj preto, aby nikto z nich neskĺzol k úplatkom ‒ majú mzdy v rozpätí troch až šiestich tisíc eur.
■ AKO VIDNO, NESTAČILO
Zdá sa, že to mnohým nestačilo. Nemusíme byť závistliví ani zlomyseľní, aby sme v takýchto prípadoch neočakávali prísne tresty a doživotný zákaz súdiť či pracovať v justícii. Tých prípadov nebude málo, súdy to pocítia ‒ alebo aj nie. Možnože sa mnohé prípady vlečú len preto, že z toho nič nekvapká. Justícia je vizitkou spravodlivosti a kultúry štátnej moci. Obávam sa, že sa nám už v najbližších dňoch objaví v otrasnej podobe. Zatiaľ najkrikľavejší prípad to predpovedá. Už teraz by však mal štát aspoň predbežne siahnuť na majetky podozrivých až do vyšetrenia ich prípadu. V kauze Baštrnáka zaspal. Sotva to bolo zadarmo. Aj v prípade dôsledného vyšetrovania vraždy Jána Kuciaka a jeho priateľky môže sa stať, že nebude dosť dôkazov na Kočnerovo usvedčenie, starý gauner vie v tom chodiť, ak bude zatĺkať Zsuzsová a nepomôže ani svedectvo Tótha ‒ mimochodom, otrasný prípad človeka, ktorý bol novinárom, autorom literatúry faktu, aj vysokým funkcionárom SIS a nakoniec príkladom, čo robia peniaze. Vyriešil by to vysoký trest za Kočnerove nepredstaviteľne veľké podvody. Človeku však zastáva rozum, ako sa ich mohol Kočner tridsať rokov beztrestne dopúšťať, smelo a bezohľadne, a každý nový „úspech“ mu prinášal vyšší stupeň drzosti.
■ PLÁNY A ČINY
Svedectvom toho sú jeho plány a realizácie. V prípade realizácií najmä kúpa generálneho prokurátora ‒ to sa v štáte s vysokou kultúrou bezpečnosti nemôže stať, a fakt, že Kočnerovou slúžkou sa stala priam námestníčka ministerstva spravodlivosti a na ňu naviazaná partia lokajov na súdoch. Už len táto skutočnosť je dostatočným svedectvom o stave a kultúre slovenskej justície. A zatiaľ sa kancelárie plnia nevybavenými súdnymi spismi... A v prípade plánov spomeňme aspoň prípravu vraždy prokurátora Žilinku, exministra vnútra Lipšica, námestníka generálneho prokurátora Šufliarskeho... a ktovie, čo či kto ešte vyjde na svetlo Božie. Zjavným nedostatkom kultúry je spolupráca štátnej moci so súkromnými bezpečnostnými organizáciami, ktoré však boli aj v priamom styku s Kočnerom ‒ a zrejme nielen s Kočnerom, ale s každým, kto znamenal kšeft. Najčastejšie sa hovorí o bezpečnostnej firme Bonul, o jej väzbách na policajného prezidenta Gašpara, šéfa NAKA Hraška a vysokého policajta Krajmera. Môžu to byť zveličovania opozície, ale ku kultúre štátnej moci patrí čo najskôr to preskúmať, lebo ak je to pravda a vlečie sa to roky, potom sa ekonomické a morálne straty enormne zvyšujú, a ak to pravda nie je, potom sa ubližuje ľuďom, čo ku kultúre štátnej moci nepatrí.
■ KRYJE ŠTÁT ZLOČINCOV?
Kým sa veci rýchlo a dôsledne nepreveria, doterajší opoziční politici majú dostatok zbraní proti súčasnej koalícii. Je prejavom nekultúrnosti, ak v čase výkonu ministerskej funkcie, a dokonca v kresle ministra vnútra, minister má podozrivé státisícové obchody, na ktoré si z platu a prémií nemohol našetriť, ak iný minister bol zjavne namočený v niekoľkých kauzách, počnúc tým, že partiu kšeftárov na jachte v monackom prístave dopredu informoval o budúcom kurze eura, čo pri ich miliardových obchodoch mohlo znamenať miliónový kšeft, a keď sa začalo zmrákať, zrejme aj pri podvodoch vo výstavbe diaľnic, pozrel na svoje päťdesiattisícové hodinky a zistil, že je najvyšší čas odísť. Také postavy naozaj nepatria do politickej kultúry, tobôž ak v štáte vládne sociálna demokracia. Nevraviac, že by bez nich už bola diaľnica až po Košice.
Komentátor Dag Daniš nedávno napísal: „Arogancia a šírenie nenávisti nie sú problémom len tých, ktorí sú považovaní za radikálov a konšpirátorov. Deformujú aj druhú stranu. Tých, ktorí seba vyhlasujú za osvietených, liberálnych. Oddaných faktom a rešpektu k ‚inakosti‘ ‒ a potom s veľkou radosťou neváhajú uraziť konzervatívcov a ich svetonázor, kresťanov a ich vieru, vlastencov a ich tradície alebo rovno celé národy.“
Politická kultúra alebo kultúra v politike, to je to, čo nám dnes najviac chýba. Bez nej sa u nás máločo zmení.
Ján ČOMAJ – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA