Václav KLAUS: Zabezpečenie pokojného rozdelenia federácie bolo záujmom oboch strán. V tomto roku si pripomíname dvadsiate ôsme výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky a Českej republiky. Ako nástupnícke štáty bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) boli vo veľmi krátkom čase uznané poprednými svetovými štátmi a zároveň sa stali rešpektovanými členmi dôležitých celosvetových organizácií. Pre náš dvojtýždenník poskytol exkluzívny rozhovor bývalý prezident Českej republiky Václav KLAUS. Po voľbách 1992 spolu s Vladimírom Mečiarom vytvorili podmienky na ústavné a mierové rozdelenie česko-slovenskej federácie. V. Klaus je kritikom súčasného vývoja európskej integrácie, smerujúceho k potláčaniu ideí národných štátov.
- Ako uznávaného ekonóma vás 10. decembra 1989 odchádzajúci prezident Gustáv Husák ako člena revolučného Občianskeho fóra vymenoval za federálneho ministra financií vo vláde Mariána Čalfu. Jednou z vašich hlavných priorít bola privatizácia štátneho majetku a prechod z centrálne plánovej ekonomiky na trhovú. Do akej miery ste boli spokojný s dosiahnutými výsledkami?
Jednoznačne hovorím, že transformácia bola nesporným úspechom. Chcel by som spresniť, že nešlo len o privatizáciu, ale o úplnú zmenu ekonomického systému. Zmeniť systém sa nám podarilo veľmi rýchlo a pri minimálnych nákladoch ‒ v porovnaní s ďalšími podobnými krajinami. Naša miera nezamestnanosti bola a je doteraz najnižšia zo všetkých porovnateľných krajín, naša miera inflácie bola rádovo nižšia ako v susedných krajinách, naša rozpočtová rovnováha (neexistencia deficitov štátneho rozpočtu) bola úplne mimoriadna a naša „nezadlženosť“ voči cudzine je až doteraz v postkomunistickom svete tiež výnimkou. Nevidí to iba úplne zaujatý človek.
- Okrem demokratizácie česko-slovenskej spoločnosti sa vo veľmi krátkom čase otvorila aj otázka svojbytnosti slovenského národa v spoločnom štáte. V ktorom období ste si uvedomili, že Česká a Slovenská Federatívna Republika smeruje k postupnému zániku?
Signály boli ‒ k mojej nevôli ‒ od začiatku. Začalo sa to onou, pre väčšinu Čechov nečakanou „pomlčkovou vojnou“, ale dlho som veril, že sa to „ustojí“. Že to tak dopadnúť nemusí, som si začal uvedomovať niekedy v apríli 1992 po stretnutí s premiérom Čarnogurským (počas konferencie v nemeckom Bad Godesbergu). Rozhodujúci bol výsledok volieb v júni 1992 na Slovensku – ani jeden dôsledný obhajca spoločného štátu sa na Slovensku nedostal do parlamentu. V následných rokovaniach som bol v podstate konfrontovaný výlučne s politikmi presvedčenými o nevyhnutnosti slovenskej samostatnosti.
- Krátko po voľbách 1992 ste ako predseda víťaznej strany ODS rokovali o vytvorení novej federálnej vlády s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom. Ako by ste s odstupom času zhodnotili ich samotný priebeh?
Rokovania boli úplne priateľské, férové a korektné. Bola to „kooperatívna hra“ s pozitívnym súčtom ‒ záujmom bolo nájsť východisko zo vzniknutej situácie. Záujmom nebola konfrontácia pre konfrontáciu.
- Po dohode s Vladimírom Mečiarom, že spoločný štát zanikne ku koncu roka 1992, prišlo na rad Federálne zhromaždenie. Dôležitým legislatívnym aktom spoločne s prijatím ústavného zákona o delení federálneho majetku bolo aj prijatie ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 25. novembra 1992. Nebol to však ľahký proces. Ako si spomínate na toto náročné obdobie?
Hlasovanie vo federálnom parlamente bolo z formálneho hľadiska samozrejme veľmi dôležité, ale bolo len jedným z čiastkových (podotýkam čiastkových) postupných krokov. Bol to moment právnicky významný, ale dynamika spoločensko-politického vývoja bola už oveľa ďalej. Eventuálne opačné hlasovanie by rozdelenie štátu nezastavilo. Zabezpečiť nekonfliktný vývoj považovali obe strany za hlavný cieľ.
- Počítali ste na českej strane s alternatívou, že by poslanci Federálneho zhromaždenia neschválili vyššie spomenuté ústavné zákony zabezpečujúce pokojný zánik Česko-Slovenska?
S tým sme nepočítali. Odporcovia pokojného rozdelenia na oboch stranách, tak v Českej republike, ako aj na Slovensku, sa nedostali do parlamentu. Neviem hodnotiť situáciu na Slovensku, ale u nás to boli najmä predstavitelia Havlovho Občianskeho hnutia.
- V tomto roku si pripomíname dvadsiate ôsme výročie existencie dvoch samostatných republík. Ako hodnotíte ich vzájomné vzťahy?
Vzťahy sú oveľa lepšie, než aké by boli, keby zostala federácia, v ktorej by si obe časti nedôverovali. To bola hrozba dňa.
- Ako prezident samostatnej Českej republiky ste nesúhlasili s politickým smerovaním Európskej únie. Verejne ste kritizovali aj obsah Lisabonskej zmluvy. Bola práve Charta základných práv EÚ tým najväčším problémom?
Charta základných práv EÚ nebola tým hlavným problémom. Bol to len jeden z detailov celého procesu európskej integrácie. Tento proces je založený na tragickom omyle, ktorým je úsilie o likvidáciu národného štátu v Európe. Zárukou na udržanie demokracie v Európe je systém národných štátov, tzv. europeizácia je úplným omylom.
- V čase vášho druhého funkčného obdobia (2008 ‒ 2013) postihla Európsku úniu veľká ekonomická a hospodárska kríza. Do akej miery dokázali európski lídri zmierniť jej následky?
Táto kríza bola produktom chybnej ekonomickej politiky a táto chybná politika s nami v ešte zosilnenej podobe zostala. Kríza bola „liečená“ obrovským zadlžením štátov EÚ, viedla takmer k rozpadu eura a k úplne neproduktívnej a nedemokratickej centralizácii Európskej únie.
- Prednedávnom sme boli svedkami aj obrovskej migračnej krízy. Čo bolo jej hlavným spúšťačom?
Migračná kríza je dôsledkom mylnej európskej multikultúrnej politiky, boja s národným štátom, rušením hraníc a politiky európskych elít na čele s A. Merkelovou. Túto krízu nespôsobili migranti, tú spôsobili európski politici. Vydal som spolu s kolegom Jiřím Weiglom už pred piatimi rokmi na túto tému knižku pod názvom Stěhování národů (nakl. Olympia), ktorá bola preložená do ôsmich európskych jazykov. Mám strach, že na Slovensku nebola čítaná, aj keď som v Bratislave usporiadal tlačovú konferenciu a podpisovú akciu v čase jej vydania.
- Jedným z veľkých problémov súčasnej európskej integrácie je aj snaha niektorých politických predstaviteľov postupne transformovať Európsku úniu na akési Spojené štáty európske. Akým spôsobom môžeme zabrániť týmto procesom?
Tomu sa dá brániť jedine politicky, treba povedať rezolútne NIE. Skúsiť aj v Českej republike, aj na Slovensku robiť aspoň to, čo robí Maďarsko a Poľsko. Že toho nie sme schopní, je smutným výsledkom českej i slovenskej politiky. A najmä našich hlavných politických strán, ktoré úplne prepadli viere v pozitívnosť dnešnej formy európskeho integračného procesu.
- Na základe výsledkov ľudového hlasovania Veľká Británia ako prvá krajina vystúpila z Európskej únie. Prekvapilo vás to?
Výsledok referenda vo Veľkej Británii ma neprekvapil, prekvapilo ma, ako zúfalo a bezkoncepčne to v nasledujúcich rokoch britské vlády riešili. Bol to dôkaz úplného chaosu v Konzervatívnej strane. Ukazuje sa, aké nešťastné následky má v krajine absencia skutočných politických osobností typu Churchilla a Thatcherovej.
- Na zmierenie ekonomických dosahov spôsobených súčasnou koronakrízou prijali predstavitelia vlády členských štátov Únie tzv. fond obnovy. Jeho čerpanie je však podmienené dodržiavaním zásad právneho štátu a rešpektovaním legislatívy EÚ. Na základe toho sa Maďarsko a Poľsko rozhodli vetovať toto rozhodnutie. Sú ich argumenty skutočne oprávnené?
Takzvaný fond obnovy nikdy nemal vzniknúť. Je to ekonomický nezmysel (znamenajúci obrovské zadlženie nielen nás, ale aj našich detí a vnukov), je to však aj politický omyl. Je to ďalší významný krok na vzdanie sa národného štátu. Nikdy predtým nebolo možné, aby sa Európska únia zadlžovala. Toto bol zámerne vytvorený prielom, bolo to zneužitie covidovej epidémie na prelomenie doterajšej legislatívy EÚ. Česká republika peniaze z tohto fondu nepotrebuje, keby si chcela požičať, môže si požičať aj bez fondu obnovy.
- Myslíte si, že Európska únia dokáže politicky prežiť toto náročné krízové obdobie?
Na túto otázku odpoviem možno prekvapivo ‒ ÁNO. Dodávam že, bohužiaľ, áno. Cena za to bude veľká ‒ tak ekonomická, ako aj politická. Bude to za cenu straty demokracie a vytvorenia postdemokratickej Európy.
Zhováral sa Matej MINDÁR – Foto: internet