Všestranná umelkyňa večnej mladosti – Marcella MOLNÁROVÁ. Speváčka, moderátorka, muzikálová herečka, spisovateľka a fotografka Marcella MOLNÁROVÁ. Je to energická a inšpiratívna bytosť, pri ktorej človek nadobudne priamu skúsenosť s existenciou večnej mladosti. Môžete sa s ňou rozprávať tak o hudobnom umení, ako aj o Aristotelovi, štúrovcoch či zdravej výžive, čo len dokazuje jej všestrannosť.
Keď sa na vás pozerám, začínam veriť tomu, že onen elixír mladosti, o ktorom toľko písali alchymisti a hľadal ho aj Rudolf II., skutočne existuje. Ako sa vám podarilo, že po päťdesiatke ste taká vitálna, že môžete pokojne konkurovať aj dvadsiatničkám?
- Myslím si, že najkrajšie čary sú v najjednoduchšej prirodzenosti. Čím človek menej kazí prírodu, tým sa mu viac odvďačí. Je to, ako keď sa staráme o záhradu. Ak jej dávate to, čo potrebuje, vráti vám to svojimi plodmi, úžitkom a radosťou sa pozerať na niečo, čo je pekné a zdravé. Takisto som časťou prírody, čiže viem, že potrebujem jesť, piť a spať dostatočne. Nepreháňam to s chemikáliami, čo sa týka pleti, a veľmi striehnem, aby sa mi ani do tela nedostávali toxické látky. Moja filozofia je grécka kalokagatia – je to filozofia krásy a zdravia. Ľudské telo si všetko pamätá a neskôr nám to spočíta. Chce to skutočne málo. Teda striedmosť. Koronavírus prerušil moju reláciu Vitalita s Marcellou, ktorej hlavným ťažiskom sú rozhovory s lekármi, ktorí radia, ako správne zdravo a ušľachtilo žiť – to je aj moje posolstvo.
Keďže rozhovor robíme pre Slovenské národné noviny, aký máte vzťah k slovenskej národnej kultúre, a všeobecne k Slovensku?
- Mám rada Slovensko, no zároveň som kozmopolita. Páči sa mi diverzita. Čím viac národov a čím viac ich kultúr, tým je svet farebnejší. Folklórne súbory dneška nesú tradíciu a prezentujú Slovensko po celom svete. Inšpiruje ma kráľ Svätopluk a páči sa mi, že niekto z tých dávnych Slovanov to dotiahol tak vysoko, že bol schopný ovládať skoro tretinu Európy. Isto by som dopriala Slovákom, aby mali väčšiu silu a odvahu sa presadiť, prípadne brániť, a iných presvedčiť o svojej filozofii. Mám rada Kollárovu Slávy dceru a obdivujem, ako sa naši národovci z rôznych regiónov, kde boli významné gymnáziá, dokázali zomknúť, napriek tomu, že študovali v Budapešti, pocítili potrebu presadiť slovenský jazyk a kultúru. Oni tú odvahu mali. Bolo by vhodné, keby sa aj dnes našli vzdelaní ľudia v Európskej únii i po celom svete, snažili sa presadzovať naše národné záujmy, ale rozume, nie populisticky. Aby sme mali čo najviac mladých ľudí, ktorí túžia študovať, vedieť a poznať. Je ohromné, že Štúr a celá generácia národovcov písali v slovenčine, i keď ešte slovenčina nebola uzákonená. Môj veľký obdiv patrí Hviezdoslavovi, ktorý vytvoril vlastný komplikovaný jazyk, a bola by som rada, keby sa konkrétne Hviezdoslav preberal podrobne, aby deti pochopili štruktúru jeho eposov. Lebo dnes mu už študenti takmer nerozumejú.
Na ktorú zo svojich piesní ste najviac hrdá a ktorý váš album by ste odporučili našim čitateľom, a prečo?
- Odporučila by som titul Motýľ, a to preto, lebo vtedy sa udiala moja transformácia k zrelšiemu hudobnému prejavu. Na tomto albume je skladba Quasi. Text a hudbu k nej som napísala pre môjho otca. Táto pieseň hovorí o reálnej situácii v roku 1968. Som šťastná, že sa mi podarilo skomponovať album Srdcová lúpež, čo bola moja prvotina.
V jednom z rozhovorov som čítal, že popri všetkých ostatných činnostiach ešte aj rada cestujete a fotografujete a že dokonca vaši rodičia sa venovali profesionálnej fotografii. Ktorá časť Slovenska a ktoré slovenské mesto vás najviac fascinuje?
- Rodičia boli fotografi, mali spolu ateliér, kolorovali a retušovali fotografie, všetko v pôvodnom starom štýle, ako sa v šesťdesiatych rokoch nosilo. Do tohto procesu som sa narodila, vyrastala som v tmavej komore medzi filmami, vývojkou a zväčšovákmi. Bolo to úžasne tvorivé prostredie, ktoré ma formovalo. Zo slovenských miest mám rada dedinku Skalité, pretože sa mi spája s dobrými predstaveniami, kde bolo veľmi dobré publikum. Vždy je tá moja príťažlivosť k mestu viazaná na ľudí a na osobný pocit z predstavenia, zo zážitkov a skúseností. V Košiciach som zažila veľa dobrých predstavení. Pred každým som sa prechádzala po námestí, navštívila Dóm sv. Alžbety a nasávala atmosféru mesta. Čo sa týka prírodných krás v našej krajine, mám rada Slovenský kras a Slovenský raj a, samozrejme, aj Vysoké Tatry, no stále nedám dopustiť na dedinku Šintava, v ktorej som vyrastala. Má čarovné tiché prostredie, cez ktoré veľmi ladne tečie Váh. Takisto mám rada pekný kaštieľ v Seredi. V tomto kaštieli kedysi pracovala moja babička ako „freizimmerka“ u grófa Esterháziho.
Viem, že čítate filozofické knihy, čo iba potvrdzuje vašu všestrannosť. Keďže sa filozofii profesionálne venujem, nedá mi nespýtať sa, čo pre vás znamená slovo filozofia a čo vám filozofia dala?
- Hĺbku duše. Vždy som chcela vedieť, „prečo“, „ako“, „dôvody“ a potom, čo má skutočnú hodnotu a čo má nulitnú. Najviac ma zaujal Aristoteles a jeho Politika, Poetika, Rétorika. Myslím si, že túto knihu by mal mať každý politik na stolčeku a vedieť z nej citovať state. Sokratovo „Viem, že nič neviem“ je pravdivé, ale spadá pre mňa do vnútorného trápenia, Aristoteles však berie veci zľahka a veľmi inšpiratívne ich podáva.
Venujete sa aj literatúre, čo skutočne obdivujem pri toľkých aktivitách. Okrem knižiek detskej literatúry Zúbková víla Zublinka, Hamko Mňamko ste vydali minulý rok knihu Za tabuľou, ktorú tvoria zdramatizované príbehy adolescentov...
- Celá moja tvorba sprevádza vývoj mojej dcéry a tak, ako rastie, je v podstate mojou cieľovou skupinou. Následne s tými pálčivými problémami jej vrstovníkov viem autenticky pracovať. Je mojím kritikom, povie mi, čo je vhodné, čo chcú počuť, čo nie, ako to má vyzerať, ba dokonca poslednú knihu aj ilustrovala.
Zhováral sa Lukáš PERNÝ – Foto: novycas.sk