Pri pohľade na súčasnú koalíciu som si nevdojak spomenul na jednu scénu z tretieho pokračovania filmovej série o „básnikoch“ od nedávno zosnulého režiséra Dušana Kleina. Pri prehliadke kaštieľa sprievodkyňa hovorí o jednom incidente, ktorý bol založený na úplnej neschopnosti vtedajšieho zámockého pána, ale vďaka tej jeho neschopnosti sa podarilo čosi dobré. Na detaily si už celkom nespomínam, ale na pointu áno. Aj neschopnosť môže viesť k pozitívnemu výsledku, ale len ako nečakaný vedľajší produkt.
Pri pohľade na našu koalíciu sa možno niečo podobné prihodí aj nám. Sledujúc, ako sa vyvíja osud dvoch „najkľúčovejších“ reforiem tejto vlády, teda nová súdna mapa z pera ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej a daňová revolúcia, ktorá vznikla v kuchyni ministra financií Igora Matoviča, zdá sa už takmer isté, že nič alebo takmer nič z ich zámerov sa nenaplní. Našťastie. Paradoxne pritom Mária Kolíková to mala našliapnuté celkom dobre. Presadila zásadné ústavné novely a kreovala Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, čím dala správnemu súdnictvu úplne inú váhu. No a potom prudko narazila. V súčasnosti totiž oveľa viac než na kvalite predkladaných zákonov záleží na politickej podpore. Dnes síce koalícia teoreticky disponuje plus-mínus deväťdesiatimi poslancami, z ktorých viacerým na výkon funkcie stačí servilnosť voči straníckemu bossovi, a nie, nedajbože, nejaké znalosti... No a práve v tomto bode Mária Kolíková narazila.
Po nešťastnom a vo svojej podstate márnom zápase o to, aby stranu Za ľudí bolo možné vnímať aspoň trocha vážne, Mária Kolíková a spol. skončili pod krídlami Richarda Sulíka a jeho strany Sloboda a Solidarita (SaS). No a tým stratila politickú podporu na presadzovanie svojej vízie reformy. Tá je totiž okrem iného aj veľmi nepopulárna, takže na jej presadenie treba obetovať značnú časť politického kapitálu. A to nijaký z jej koaličných partnerov nie je ochotný pripustiť. Navyše, ministerke Kolíkovej sa podarilo niečo, čo sa len tak nevidí. Proti svojej reforme súdnictva, spočívajúcej v zmenách súdnej mapy, poštvala proti sebe v postate celú justičnú obec. A vtedy jasne preukázala, že je všetko iné, len nie krízová politická manažérka. Namiesto toho, aby hľadala spojencov a presviedčala argumentmi, pracovala s médiami a získala si podporu tých najmienkotvornejších, tak začala z pôvodných zámerov rapídne zľavovať, až nakoniec ten veľký „súdny tresk“ skončil ako slabý odvar, z ktorého ostala len redukcia troch či štyroch marginálnych okresných súdov. Týmto kompromisom, ktorý pokojne môžeme nazvať aj ako takmer bezpodmienečná kapitulácia, stratila akúkoľvek vážnosť a aj posledné zvyšky politického rešpektu.
Paradoxne však napriek tomu jej „reforma“ bola schválená vládou a poslaná do parlamentu. S dôvetkom, že nemá v podstate žiadnu politickú podporu. Čisté Kocúrkovo. Dokonca jej úhlavná koaličná (ne)priateľka Veronika Remišová so značnou mierou škodoradosti a zadosťučinenia vyhlásila, že reforma je síce v parlamente, ale s podporou nula poslancov. Príčetnejší kolegovia z koalície to potom korigovali v tom zmysle, že klub SaS, do ktorého prešla aj so svojimi priaznivcami, ju asi podporí svojimi devätnástimi hlasmi. Ak chce získať sedemdesiatšesť poslancov, čaká ju práca ako na kostole, ale skôr to bude „mission impossible“, po slovensky nesplniteľná misia.
Podobne je na tom daňová revolúcia, ktorú veľkolepo marketingovo zvestoval minister financií Igor Matovič. Veľa o reálnych možnostiach jej presadenia naznačil aj Matovičov bývalý poradca a expert strany Za ľudí Tomáš Meravý. V obsiahlom interview pre Postoj jasne povedal, že šanca presadiť reformu metódami, akými sa o to pokúša Igor Matovič, je mizivá a reforma je tak odsúdená na neúspech. Jeho postoj ‒ všetko alebo nič ‒ de facto na slovenskej politickej scéne znamená nič. Igor Matovič - napriek tomu - že je v politike už takmer dvanásť rokov a možno ho považovať za skúseného politika, zabúda na základnú abecedu politiky. Tá spočíva v rokovaní, presviedčaní svojich partnerov, a predovšetkým, a to je kľúčové ‒ v robení kompromisov. Ak to minister financií nepochopí, bude jeho daňová revolúcia takmer s istotou rezultovať do úplného krachu alebo výrazného oklieštenia. Paradoxne, pritom je úhlavný koaličný kritik minister hospodárstva Richard Sulík návrhy daňových zmien a priori neodmietol. Dal si prácu s vypracovaním akéhosi semaforu. Niečo vyše tridsať opatrení rozdelil nasledovne: tie, s ktorými nemá nijaký problém, označil zelenou farbou, o tých, ktoré označil žltou farbou, je ochotný diskutovať a v zásade po ich technicko-legislatívnom vyladení by ich mohol aj podporiť, nesúhlasí s opatreniami, ktoré označil červenou farbou, no a nakoniec je čierna, cez ktorú vlak nejde! Ministrovi financií teda neostáva nič iné, ako o jednotlivých bodoch horúco rokovať a pokúšať sa aj s pomocou ústupkov presadiť čo najviac zo svojej vízie. Politickí komentátori si skôr myslia, že rokovať nebude.
V príbehoch oboch reforiem – súdnej i daňovej ‒ sa potvrdilo to, čo sme videli už v spomínanom filme: niekedy aj neschopnosť môže viesť k pozitívnym výsledkom. Takže, chvalabohu, že na poste ministra financií nemáme Ivana Mikloša či Richarda Sulíka. Tí by si vyhrnuli rukávy, začali rokovať, ustupovať, tlačiť, dohovárať sa a politickú silu by najskôr na ich návrhy našli. Minister financií razí politiku „všetko alebo nič“. Ukazuje sa, že týmto svojím postojom najskôr spôsobí, že daňová reforma neprejde. Čo však nie je až taká zlá správa pre Slovensko.
Roman MICHELKO - Karikatúra: Ľubomír KOTRHA