EXKLUZÍVNE
Robert Fico: Slovensko a Slováci dozreli na správu vlastnej krajiny. Bývalý trojnásobný premiér Robert FICO je v súčasnosti jediný aktívny politik, ktorý pred tridsiatimi rokmi podporil ako mladý začínajúci poslanec v Slovenskej národnej rade Deklaráciu SNR o zvrchovanosti SR (17. júl 1992) a Ústavu SR (1. september 1992). Pri príležitosti tridsiateho výročia prijatia Deklarácie poskytol nášmu dvojtýždenníku exkluzívny rozhovor.
- Po novembri 1989 sa spolu s politicko-spoločenskými zmenami postupne otvorila aj otázka zvrchovanosti Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Ako ste osobne vnímali tieto historické udalosti?
Zmena politického režimu prebiehala v čase, keď som ako čerstvo vyštudovaný mladík začínal profesionálnu kariéru. November som vnímal ako skutočnosť, ktorá je výsledkom veľkých medzinárodných zmien, a Československo bolo toho súčasťou. Jedným dychom však chcem dodať, že sa mi nepáči čiernobiela interpretácia dejín, keď obdobie pred novembrom 1989 je vnímané výlučne negatívne ako čas neslobody, keď nebolo možné slobodne cestovať po svete alebo chodiť do kostola. Gorbačovova perestrojka v druhej polovici osemdesiatych rokov priniesla aj na územie Československa závan slobody. Rozbiehalo sa malé podnikanie, fungovali štipendijné systémy pre mladých ľudí, za samozrejmosť sa považovala masívna výstavba bytových domov, ktorá poskytovala bývanie pre mladé rodiny bez toho, aby sa celoživotne zaviazali splácaním obrovských hypoték. Ponovembrové obdobie prinieslo atmosféru slobodnej diskusie, keď sa otvárali témy, ktoré predchádzajúci režim zámerne bagatelizoval alebo sa usiloval presadzovať jedinú pravdu. Aj keď sa v roku 1968 prijal ústavný zákon o federalizácii vtedajšej ČSSR, ktorý formálne uznal existenciu dvoch republík – Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky, „pragocentrizmus“ bol stále prevládajúcim a federálne usporiadanie bolo viac na papieri ako v realite. Preto otázka postavenia Slovenska v rámci federácie sa v ponovembrovom vývoji stala jednou z najčastejšie pertraktovaných tém v spoločnosti.
- V bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike (ČSFR) sa česká a slovenská politická reprezentácia v prvom volebnom období (1990 ‒ 1992) nedokázala dohodnúť na budúcej forme jej štátoprávneho usporiadania. Akú formu spolužitia ste vy osobne v tom čase presadzovali?
Treba vychádzať z vtedajších reálií. Téma samostatnosti Slovenskej republiky nebola u vtedajších politických elít zďaleka najrozšírenejším prístupom pri hľadaní najvhodnejšieho spôsobu súžitia dvoch bratských národov – Čechov a Slovákov. Často zmieňovanou formou koexistencie bola konfederácia po vzore Švajčiarska. Tento spôsob rovnocenného spolužitia dvoch národov sa mi javil ako zaujímavý, aj keď prinášal veľké množstvo otvorených otázok.
- V druhých slobodných voľbách v júni 1992 ste boli na kandidátke Strany demokratickej ľavice (SDĽ) zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady (SNR). Do akej miery ste boli presvedčený, že vznik samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky je len otázka času?
Aj keď v slovenskej aj v českej spoločnosti zaznievali hlasy, že júnové parlamentné voľby v roku 1992 sú pre ďalšie fungovanie federácie kľúčové, málokto predpokladal, že do pol roka budeme mať dve samostatné krajiny. Treba s odstupom času povedať, že výsledky týchto volieb zrýchlili dejinné pohyby. Prakticky hneď po júnových voľbách sa začali rokovania medzi slovenskou a českou stranou, v polovici júla bola prijatá Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky a koncom leta – 26. augusta, sa konalo konečné rokovanie, keď sa Václav Klaus a Vladimír Mečiar dohodli na konečných podmienkach rozdelenia federácie a vzniku dvoch samostatných štátov.
- V súčasnosti ste jediný aktívny politik, ktorý pred tridsiatimi rokmi 17. júla 1992 hlasoval za prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR a 1. septembra 1992 za prijatie Ústavy SR. Ako dnes vnímate tieto historické momenty?
Som hrdý na to, že ako politický nováčik a čerstvý parlamentný poslanec som „vhupol“ do politiky v takej exponovanej dobe a mal som možnosť zahlasovať za obidva zásadné dokumenty, ktorých tridsiate výročie si v týchto týždňoch pripomíname. Všetci sme si uvedomovali, že zažívame historické chvíle a atmosféra, ktorá vládla vo vtedajšej Slovenskej národnej rade, sa so situáciou v súčasnom parlamente nedá porovnať. Úcta a vzájomný rešpekt aj u politických protivníkov je niečo, čo v súčasnom stave slovenského parlamentarizmu môžeme vnímať ako ideálny svet z ríše rozprávok.
- Poslanci KDH a maďarských strán nepodporili národno-emancipačný proces slovenského národa. Jedným z nich bol aj budúci premiér Mikuláš Dzurinda. Aké boli ich hlavné argumenty nepodporiť vznik samostatnej slovenskej štátnosti?
Hlasovanie bolo verejné a poslanci, ktorí hlasovali proti prijatiu, to formulovali tak, že hlasujú nie proti ústave ako takej, ale „proti tomuto zneniu ústavy“. Aj keď Ústava SR vznikla za krátky čas a došlo k viacerým novelizáciám, treba povedať, že ide o mimoriadne kvalitný dokument. Vtedajšie hlasovanie proti ústave týmito poslancami som vnímal skôr ako taký trucpodnik, že v exponovanom čase nie sú oni hýbateľmi dejinných zmien.
- Dôležitým krokom k slovenskej samostatnosti bolo aj prijatie ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 25. novembra 1992 na pôde pražského Federálneho zhromaždenia. Za stranu SDĽ hlasovali za koniec federácie iba Štefan Nižňanský a generál Rudolf Tvaroška. Prečo ste ako strana neboli jednotní aj na federálnej úrovni?
V tom čase som ako mladý poslanec bol skôr v pozícii diváka a toho, kto sa vo veľkej politike zorientováva, ako niekto, kto môže efektívne vstupovať do politického rozhodovania. V tom čase už bolo Federálne zhromaždenie len v pozícii štatistu, keď všetky zásadné rozhodnutia boli výsledkom dohody medzi vtedajšími národnými premiérmi V. Klausom a V. Mečiarom.
- Ako hodnotíte takmer tridsaťročný príbeh samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?
Jedným slovom ‒ ako úspešný. Slovensko a Slováci sa ukázali ako zrelí na správu vlastnej krajiny. Dôkazom toho je expresná integrácia do elitných medzinárodných organizácií, či to bolo OECD, neskôr NATO, Európskej únie, schengenského priestoru a eurozóny. Žiaľ, posledné dva roky naša krajina zažíva smutné obdobie, keď sú spochybňované nielen princípy sociálneho štátu, na budovanie ktorého počas vlád, keď bol pri moci Smer, som nesmierne hrdý, ale táto vládna garnitúra potiera aj princípy právneho štátu. Na pravidelné porušovanie ústavou garantovaných základných ľudských práv upozorňuje vo svojich nálezoch aj Ústavný súd SR. Pevne verím, že tento smutný úsek našich dejín sa stane čoskoro minulosťou.
- Prečo si podľa vás súčasná politická reprezentácia nepripomína primeraným spôsobom národno-emancipačný proces slovenského národa?
Súčasná vládna moc stavila na jednu kartu, ktorou je kriminalizácia opozície. Krvou podliate oči súčasných vládnych politikov nevidia ani doľava, ani doprava, nieto ešte dozadu. Ich vnímanie vlastných úloh ako vládnych elít je ploché. Neuvedomujú si svoju zodpovednosť za rozvoj národnej kultúry, neuvedomujú si, že podpora inštitúcií, ako je Matica slovenská, je prejavom úcty a rešpektu voči vlastnému národu a vlastnej štátnosti. Slovensko v čase globalizácie vydrží len vtedy, keď bude podporovať a rozvíjať slovenskú kultúru. Položme si otázku, či by mal štát podporovať folklórne slávnosti vo Východnej alebo ultraliberálny festival politickej piesne pod názvom Pohoda, kde sa otvorene posmievajú biskupovi spovedajúcemu veriacich? Každý normálny človek má v tom jasno. Súčasná vláda nie.
- Ako vnímate fakt, že mnohí z tých, čo boli proti vzniku slovenskej štátnosti, prijali neskôr vysoké štátne a politické funkcie?
Nechcem sa nikoho dotknúť, ale je to otázka svedomia každého, či sa do politickej súťaže prihlási aj napriek tomu, čo v minulosti hlásal a čo podporoval. Na druhej strane je základom demokracie otvorená a férová politická súťaž. Slovenskí občania musia rozhodnúť, komu dajú mandát a kto ich na obmedzený čas bude zastupovať. Kriminalizácie opozície je pravým opakom férovej súťaže. Je choré, aby predstaviteľ vládnej moci hlásal, že je zvedavý, kto a či vôbec niekto bude s ním diskutovať v predvolebných debatách.
- Náš dvojtýždenník spoluvydáva Matica slovenská. Ako najstaršia celonárodná ustanovizeň Slovákov sa veľkým spôsobom pričinila o formovanie verejnej mienky k myšlienke slovenskej samostatnosti v rokoch 1990 ‒ 1992. Akým spôsobom môže prispievať k formovaniu zdravého vlastenectva v súčasnom globalizovanom svete?
Vždy som sa k Matici slovenskej hlásil a neraz som povedal, že čo by dali iné národy za to, aby mali takúto národnú ustanovizeň. Tak ako historická Matica slovenská bojovala za prežitie slovenského národa v 19. storočí, rovnako náročnú úlohu má aj dnes. Pod vplyvom globalizácie sa stierajú rozdiely medzi krajinami a kultúrami. Aby slovenská kultúra prežila, musí byť žitá a musí sa na jej rozvoji dennodenne pracovať. V tom je Matica slovenská jedinečná. Existencia významných pracovísk, ktoré zastrešuje Matica slovenská, organizovanie podujatí, súťaží, zbierková, edičná činnosť a mnoho ďalšieho predstavuje mravčiu dennodennú prácu na prospech slovenského národa a na prospech rozvoja slovenského vlastenectva. Za to jej patrí moja úprimná vďaka a rešpekt.
Zhováral sa: Matej Mindár