Dokonalý rámec na ďalší pozitívny vývoj v štáte

thumbnail

Ľubomír FOGAŠ: Ústava SR garantuje demokratické usporiadanie ústavných inštitúcií. Pred tridsiatimi rokmi prvého septembra 1992 vtedajšia demokraticky zvolená Slovenská národná rada prijala hlasmi stoštrnástich poslancov Ústavu SR – základného zákona vznikajúcej samostatnej Slovenskej republiky. Pri tejto príležitosti sme oslovili vtedajšieho poslanca za stranu SDĽ docenta Ľubomíra FOGAŠA, ktorý odborným a konštruktívnym spôsobom prispel k jej obsahu.

  • Ako ste vnímali priebeh nežnej revolúcie v bývalom Česko-Slovensku?

Ako obdobie zásadných ekonomických, spoločensko-politických a ústavnoprávnych zmien. Treba si uvedomiť, že po roku 1989 nastal civilizačný pohyb aj v ostatných krajinách vtedajšieho východného bloku. To malo za následok pripojenie bývalej Nemeckej demokratickej republiky k západnému Nemecku a rozpad Sovietskeho zväzu a Juhoslávie. Zmena politického režimu v Česko-Slovensku priniesla jeho rozdelenie na dva samostatné štáty, ktoré na rozdiel od Balkánu a postsovietskych štátov prebehlo bez preliatia jedinej kvapky krvi.

  • Krátko pred novembrovými udalosťami sa otvorila téma prijatia tzv. trojjedinej ústavy. Ako ste sledovali tieto pokusy degradovať česko-slovenskú federáciu v prospech pražského centrizmu?

Prijatie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii v roku 1968 bolo vyjadrením dlhodobej snahy slovenskej politickej reprezentácie o vyvážené usporiadanie vzťahov s českým národom. Vytvorili sa dve rovnocenné republiky ‒ Česká republika a Slovenská republika s prídavkom socialistické. Nástupom normalizácie však nastalo postupné uťahovanie ich kompetencií v prospech centrálnej federálnej vlády. Súčasne treba povedať, že niektoré orgány ani nevznikli. Ústavný zákon napríklad predpokladal, že vzniknú v oboch republikách ústavné súdy a ich zákonodarné orgány prijmú svoje ústavy. Na slovenskej strane preto vládla dlhodobá nespokojnosť. Výsledkom jej politickej aktivity bolo vytvorenie komisie, opretej o existenciu vtedy fungujúceho Národného frontu. Jej členovia diskutovali o rôznych variantoch. Jedným z nich bolo aj dokončenie jednotlivých prác na konštituovaní inštitúcií republík. Zvíťazila však idea tzv. trojjedinej ústavy. Krátko pred nežnou revolúciou ju časť slovenských politikov odmietla. Viac sa už o nej nerokovalo.

  • Jedným z cieľov ponovembrovej politickej reprezentácie bolo nové usporiadanie vzťahov Slovákov a Čechov v spoločnom štáte. Ako ste vnímali napríklad rokovania o prijatí novej česko-slovenskej ústavy?

Na úvod by som rád zdôraznil, že nijaký oficiálny text nebol v tom čase vôbec spracovaný. Jedinou výnimkou bolo rokovanie v českých Mílovách vo februári 1992. Jeho výsledkom bolo vypracovanie návrhu zmluvy medzi oboma republikami federácie, ktorá sa mala stať akýmsi základom novej federálnej ústavy. Ako však vieme, tento text bol obidvoma národnými radami paralyzovaný. Predsedníctvo SNR o ňom hlasovalo. Nebol však prijatý. Česká národná rada o ňom vôbec ani nerokovala.

  • Ako prebiehali prípravy na prijatie národnej ústavy na Slovensku po roku 1990?

Keby som mal zosumarizovať aktivity v oblasti prípravy textu Ústavy SR, treba povedať, že postupne vzniklo deväť takýchto návrhov. Dva z nich z dielne Slovenskej národnej strany a nezaradeného poslanca Petra Brňáka počítali s vytvorením samostatnej Slovenskej republiky. Už v roku 1990 vznikla na pôde SNR pracovná komisia pod vedením profesora Karola Planka. Dostala za úlohu spracovať takú formu ústavy, ktorá mala Slovenskú republiku právne zadefinovať ako súčasť česko-slovenskej federácie. Plankov text sa neskôr stal základom návrhu, ktorý bol predmetom verejnej diskusie, na základe uznesenia SNR č. 682 zo 17. decembra 1991, obohatený o ďalšie návrhy, ktoré vznikali na rokovaniach Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady na rôznych hradoch a zámkoch.

Ľubomír FOGAŠ v čase prijatia Ústavy SR pred 30. rokmi
  • Aký výsledok priniesla táto verejná diskusia?

Na základe 2 531 zozbieraných  podnetov sa spracovala záverečná správa, ktorá sa vzala do úvahy  pri neskorších prácach na  návrhu Ústavy SR.

  • Do akej miery bol tento text súčasťou finálneho návrhu Ústavy SR v lete 1992?

Po voľbách 1992 nebol pôvodný text návrhu ústavy vôbec použiteľný, pretože v tomto období sme už pripravovali text Ústavy SR, ktorý počítal s vytvorením samostatnej Slovenskej republiky. 

  • V prvých dvoch slobodných voľbách (1990 a 1992) ste boli úspešne zvolený za poslanca SNR. Akú formu štátoprávneho usporiadania spoločného štátu ste v tom čase presadzovali?

Ako strana SDĽ sme pôvodne presadzovali naplnenie idey ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z roka 1968. Naša pôvodná predstava spočívala v tom, že základom fungovania spoločného štátu malo byť  fungovanie dvoch suverénnych republík (ČR a SR), ktoré by spoluvytvárali federáciu. Toto sa však nedarilo. Už prvé veľké spory s českou politickou reprezentáciou vznikali pri príprave tzv. kompetenčného zákona počas jesene a zimy 1990. Bol síce prijatý kompromis a k istému presunu kompetencií z centrálnej vlády na republiky predsa len došlo, no úplná spokojnosť na slovenskej strane neexistovala. Neexistovala najmä vzhľadom na prebiehajúce reformy v ekonomickej oblasti, pretože slovenská politická reprezentácia mala oproti českej trochu inú predstavu o tom, akým spôsobom sa majú zmeniť vlastnícke vzťahy. Súčasne sme mali aj iné predstavy o tom, ako má dochádzať k prerozdeľovaniu toho, čo sa v spoločnom štáte vyprodukovalo. Slovensko bolo už v tom čase relatívne slušne vybavenou priemyselnou krajinou. Podľa výpočtov našich ekonómov sa však k nám nedostávalo z federálnej kasy toľko, koľko sa reálne u nás vyprodukovalo. Preto SDĽ zastávala v tom období názor, že pokiaľ nebude existovať systém kompetencií, ktoré by plnohodnotne umožňovali rozvoj ekonomických, sociálnych, spoločenských a kultúrnych vzťahov na Slovensku, nebude s takýmto konceptom súhlasiť. Po rokovaniach, ktoré sa udiali po voľbách 1992, bolo úplne zrejmé, že najmä zvolená česká politická reprezentácia, vedená neskorším prezidentom Václavom Klausom, jednoducho nemala záujem na akomkoľvek rozvoľnení kompetencií centrálnej vlády. Iné riešenie potom už neexistovalo ‒ len vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Preto sme aj tento koncept začali podporovať.

  • Mali ste v tom čase informácie, že česká strana tajne chystá rozdelenie federácie už od roka 1991?

Nechcem hodnotiť vtedajší vývoj a kroky ústavných orgánov Českej republiky, ale niečo už naznačil osud dokumentu ČNR a SNR, prijatého v Mílovách vo februári 1992. My sme po voľbách 1992 zachytili veľmi silné signály z českej strany, že takýto dokument už nemôže byť prijatý. To bolo pre nás istým impulzom na to, aby sme vyvolali rokovanie s niektorými českými politickými stranami. Myslím si, že najdôležitejšie bolo stretnutie s predstaviteľmi ODS. Z tohto stretnutia sme spolu s Petrom Weissom a Pavlom Kanisom odišli presvedčení o tom, že česká strana, pokiaľ nebude mať v rukách centrálne riadenie, podporí vznik samostatných republík. Úplne na rovinu nám to takto tlmočili. Práve od tohto okamihu sme začali počítať so vznikom samostatnej Slovenskej republiky, a to aj napriek tomu, že sme detailne nepoznali obsah rozhovorov medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom. Všetky signály však svedčili o tom, že dôjde k rozdeleniu federácie.

  • Ako hodnotíte priebeh štátoprávnych rokovaní s českou stranou počas vlády Jána Čarnogurského?

To je osobitná kapitola, pretože Ján Čarnogurský sníval o tom, ako bude mať Česká republika a Slovenská republika v Európskej únii svoju vlastnú stoličku a na nebi hviezdičku. Celkovo však jeho vláda neurobila nič pre pokrok v rokovaniach s českou stranou, ba dokonca nič ani pokiaľ ide o prípravu samotnej ústavy. Je známe, že aj pri schvaľovaní Ústavy SR prvého septembra 1992 Ján Čarnogurský navrhoval vypracovanie nejakých základných zásad. Malo ísť o istú formu skrátenej verzie ústavy upravujúcej iba najzákladnejšie vzťahy. Zároveň odporúčal po nejakom „vhodnom“ čase dopracovať ústavu a následne ju prijať ako celok. Toto bolo pre nás neprijateľné, pretože sme si boli vedomí, že o pár mesiacov mohlo dôjsť k rozdeleniu federácie. V tom čase bolo úlohou všetkých síl, ktoré mali akú-takú zodpovednosť, pripraviť a schváliť taký návrh textu ústavy, ktorý by plnohodnotne zabezpečoval funkčnosť a vzájomné vzťahy medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou a vtedy už aj konštituujúcou sa kontrolnou mocou (Najvyšší kontrolný úrad). Jednoducho nemohli sme sa spoľahnúť na to, že bude prijatý nejaký skrátený koncept ústavy, podľa ktorého sa nebude dať fungovať v čase, keby došlo k rozdeleniu česko-slovenskej federácie. Iniciatíva Jána Čarnogurského mi vtedy, bohužiaľ, prišla ako veľmi amatérska.

  • Ako ste osobne prežívali prijímanie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR 17. júla 1992?

Všetky udalosti, ktoré prebiehali v roku 1992 a týkali sa vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sme prežíva

li veľmi emotívne. No zároveň sme pociťovali veľkú zodpovednosť, ktorú sme mali voči občanom Slovenskej republiky. SDĽ mala v tom čase veľmi kvalitný poslanecký klub. Boli v ňom zastúpení špičkoví ekonómovia a právnici. Preto sme sa jednoducho nemohli nechať zastrašiť slovami, že o niekoľko mesiacov Slovenská republika skrachuje, ak sa osamostatní. Predloženie deklarácie a jej schválenie som chápal aj ako určitý test vo vzťahu k tomu, ako zareaguje Česká republika. Nešlo o nejaké formálne vyhlásenie, ktoré by nemalo neskoršie nejaké následky. Prijatím deklarácie sa otvorila cesta k budúcim prácam na dobudovaní Ústavy SR, čo predstavovalo ďalší krok smerujúci k tomu, že môže vzniknúť samostatná Slovenská republika. Obsah deklarácie sa veľmi nelíšil od obsahu preambuly ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z roka 1968. Toto si treba jasne povedať. Teda v jej obsahu nebolo nič odsúdeniahodné alebo nič, čo by nejako devalvovalo Slovenskú republiku a jej poslancov, ktorí za ňu hlasovali. Naši voliči toto aj ocenili. Správali sme sa zodpovedne, pretože sme videli, čo sa dialo v Juhoslávii a Sovietskom zväze. Našou konštruktívnou politikou sme chceli zabrániť podobnému scenáru v našich končinách.

  • Akým spôsobom ste ako ústavný právnik prispeli ku konštituovaniu finálnej verzie ústavy?

Treba povedať, že návrh Ústavy SR, ktorý sa prvého septembra 1992 predložil do SNR, bol  kolektívnym dielom. Komisia na jej spracovanie, ktorá sa stretla v Trenčianskych Tepliciach, každý jeden článok podrobila serióznej diskusii medzi jej členmi. Spor, ktorý medzi nami vznikol, bol v tom, že SDĽ mala vyhranené stanovisko, aby súčasťou Ústavy SR boli aj základné práva a slobody vrátane sociálnych práv. Naše argumenty vychádzali z toho, že prebiehajúca zmena sociálno-ekonomického a politického režimu prinesie so sebou po nejakom čase obrovské sociálne problémy. Preto zakotvenie základných práv a slobôd do Ústavy SR sme ako SDĽ považovali za základný pilier ochrany dnešného občana v čase, ktorý jednoducho prinášala doba. Súčasne sme presadzovali parlamentnú formu vlády a garancie slobôd, ktoré uznával demokratický svet vrátane pluralitného politického systému. To boli témy, ktoré som mal aj ja za úlohu presadiť do Ústavy SR. A to sa nakoniec aj podarilo.

  • Dodnes sa vedie diskusia najmä medzi liberálnym názorovým a politickým spektrom o tom, že by sa úvodné slová preambuly Ústavy SR „My národ slovenský“ mali zmeniť na „My občania SR“. Ste rovnakého názoru?

Myslím si, že obsah preambuly je úplne v poriadku. Spĺňa všetky atribúty, ktoré má moderná ústava obsahovať.  Som presvedčený, že Ústava SR ako celok je prijateľná aj pre tých, ktorí za ňu pred tridsiatimi rokmi nehlasovali. Ústava SR garantuje demokratické usporiadanie ústavných inštitúcií, je garanciou ochrany demokracie a pomáha riešiť krízové situácie, ktoré náš vývoj sprevádzali.

  • Otázka na záver. Ako hodnotíte tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?

Život ukázal, že vzťahy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou  sú založené na veľmi dobrých historických a priateľských tradíciách. Som presvedčený o tom, že je to úspešný príbeh, pretože Slovenská republika či už v medzinárodno-politickom alebo vnútropolitickom vývoji so všetkými problémami, ktoré sme mali a máme, ukázala svoju životaschopnosť a vedela sa začleniť do integračných procesov. Vedela vytvoriť predpoklady na to, aby bola vnímaná ako právny štát, v ktorom platí zákon a aj základné práva a slobody. Takéto hodnotenie dostala Ústava SR už krátko po jej prijatí v roku 1993, keď nás prijímali do Rady Európy. Som presvedčený, že tých tridsať rokov ukázalo, že Slovenská republika a Česká republika môžu vedľa seba existovať ako dva priateľské štátne útvary. Môžu spolu komunikovať ako dve zoskupenia, ktoré vedia dokonca koordinovať svoje postupy na medzinárodnej úrovni. Tých zhruba 220 zmlúv, ktoré medzi Slovensku republikou a Českou republikou dnes existujú, vytvára dokonalý rámec na to, aby tento pozitívny vývoj mohol ďalej pokračovať.

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.