Výklad dejín ako vojnová zbraň
Už viac ako dva roky sa na Ukrajine bojuje. Nasadené nie sú však len zbrane. Ako vojnová zbraň sa používajú dejiny. Historické prirovnania sú nasadené do boja v obrovskom rozmere. Politici a novinári či komentátori siahajú po historických udalostiach z minulosti v úsilí meniť ich a prispôsobovať vzhľadom na terajšiu situáciu.
Mimoriadne zdatný v tejto hre s dejinami je ukrajinský prezident. Už dva roky sa vojna na Ukrajine porovnáva so všetkým možným – so zákopovou vojnou ako v prvej svetovej vojne, s hrozbou nukleárnej vojny ako počas Kubánskej krízy v roku 1962 či so sovietskymi vojenskými intervenciami v Berlíne (1953),v Budapešti (1956), v Prahe (1968) alebo Afganistane (1979 ‒ 1989), ale tiež s vojnou v Kosove (1998 ‒ 1999).
■ SYMBOL ZRADY
V šiestich jazykových vydaniach svetovo najrozšírenejší mesačník Le Monde diplomatique (LMG) analyzoval prirovnania s tým, že najväčšmi sa používa príklad Mníchova. „Dohody“ zo septembra 1938, ktorou Francúzsko a Veľká Británia vydali Hitlerovi napospas Československo. Obetovali ho v nádeji, že keď Západ vydá nemeckej Tretej ríši Československo, zabrzdí to Hitlerovu expanziu. Od tých čias takáto politika ústupkov – appeasement je výraz pre zbabelosť a zradu. Aj dnes sa toto prirovnanie používa na diskreditovanie protivníka a vôbec kohokoľvek, kto sa usiluje o kompromis či zastavenie eskalácie bojov.
Záplava prirovnaní s motívom nikdy viac Mníchov nebola iba rétorika, ale v rokoch studenej vojny to vplývalo na politiku USA.
Repertoár dejinných prirovnaní však vedie k falošným analógiám. Konkrétne význam paralely s Mníchovom nemá nič spoločné s tým výkladom, ktorý sa dnes používa v diskusii, najmä pokiaľ ide o Ukrajinu, tvrdí LMG. Zhoda je len v jednom, že Európa zažíva vojnovú inváziu. Všetko ostatné je v skutočnosti inak. Začína sa to už v porovnaní aktérov. Nacistické Nemecko predstavovalo úplne inú hrozbu ako dnešné Rusko. Vojenská moc Nemecka v priebehu niekoľkých mesiacov dobyla Československo, Poľsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko. Putinove vojská za dva roky nedokázali obsadiť ani Kyjev. Ťažko si predstaviť, že by boli schopné viesť boje na viacerých frontoch. Teda okrem terajšieho tisíctristo kilometrov dlhého frontu na východe Ukrajiny a mohli by ešte aj napadnúť štáty NATO.
■ ROZDIEL CIEĽOV
Druhým rozdielom je strategický cieľ. Hitler sledoval svoju ideológiu životného priestoru – lebensraumu, podľa ktorej nacistické Nemecko muselo dobyť šíre priestory na Východe. Pritom Hitler sa nemusel vážne zaoberať hrozbou, nemohol si vtedy ani len predstaviť, že bude vystavený vojenskej hrozbe nejakým zoskupením nepriateľských štátov. Oproti tomu Putin sa cíti a je ohrozený. Hitler sa v svojej expanzii nedal ničím a nikým zastaviť. V septembri 1938 to v čase Mníchovskej dohody presne pochopil francúzsky premiér Daladier. Podpisom Mníchovskej dohody chcel získať čas, aby sa francúzska armáda mohla pripraviť na nevyhnutnú konfrontáciu s Hitlerom. Za touto stratégiou stála vtedy okrem komunistov celá francúzska politická elita.
■ DNES JE INÝ SVET
Tretí zásadný rozdiel spočíva v medzinárodných súvislostiach. Dnešný svet je na rozdiel od minulosti väčšmi previazaný, poznačený vzájomnými závislosťami. A najmä odvtedy atómová hrozba podstatne zmenila globálnu mocenskú rovnováhu. Vzhľadom na to je úplne absurdné prirovnávať dnešnú situáciu s pomermi v čase Mníchovskej dohody. Preto treba precízne, starostlivo zostaviť celkový obraz, a nie ako to robia leniví komentátori a politici, ktorí sú mizernými historikmi a sústreďujú sa na diabolizáciu protivníka.
Nebolo veľa konfliktov, v ktorých bola vina taká jednoznačná, ako bola druhá svetová vojna; vypukla preto, lebo jedna strana mala diabolský plán svetovlády. Preto sa to skončilo totálnou porážkou, samovraždou či popravami hlavných vinníkov. Toto porovnanie zla a dobra sa objavuje aj teraz ako ideálne zdôvodnenie vojenskej intervencie. Ale toto porovnanie tiež kríva.
Vojny vznikajú vyvrcholením procesov eskalácie, na ktorých sa podieľajú viacerí aktéri. Nie je to vždy jasné, ale keď utíchne propaganda, presadí sa ňou umlčaný výskum faktov. Napríklad zodpovedným za vypuknutie prvej svetovej vojny sa dlho považovalo Nemecko. Dnes je nespochybniteľné, že spoluzodpovedným bolo i cárske Rusko. Tak aj dnes sú všetci jednotní, že hlavnú zodpovednosť za vojnu na Ukrajine má ruská vláda, to je hlavný vinník, ktorý sa rozhodol vtrhnúť na Ukrajinu. Ale otázkou je, či aj budúci historici budú za hlavného vinníka považovať Rusko? A USA, ako aj NATO budú považovať za úplne nevinných. Pretože podporovali západnú integráciu Ukrajiny. Tým sa však Moskva cítila ohrozená vo svojich životných záujmoch. Na to okrem ruských mnoho západných expertov vrátane terajšieho šéfa CIA Wliama Burnsa varovne poukazovalo.
■ SLEPÉ ULIČKY VOJEN
Vojny sa nekončia len zničením protivníka. Vojnu vedúce štáty to síce vyhlasujú, ale nakoniec, keďže tento cieľ nemôžu dosiahnuť, pristúpia na kompromisy a napokon súhlasia s mierovými dohodami, aj keď sú pre všetkých frustrujúce. Ale stáva sa, že úsilie dosiahnuť úplné, totálne víťazstvo sa končí v strategickej slepej uličke.
Američania tak neuspeli v Kórei, po dvojročnej vojne sa všetko vrátilo tam, kde bola demarkačná línia pred vojnou. Podobne sa skončila indicko-pakistanská vojna (1965) a iránsko-iracká vojna (1980). Tá trvala osem rokov a zanechala milión mŕtvych a skončila sa bez víťaza.
■ OLEJ V OHNI
Po dvoch rokoch aj Ukrajina musela zistiť, že návrat Donbasu, nehovoriac už o Kryme, pod jej kontrolu nebude možné ľahko dostať, pravda, kým partneri NATO by vojensky nezasiahli. Ale to by zrejme mohlo mať nedozerné následky pre celú planétu.
Skôr či neskôr sa budú musieť Kyjev a Moskva dopracovať k tomu, aby vzájomne rokovali. A vtedy ich môžu ostatné štáty povzbudiť, podporiť ‒ namiesto toho, aby zbraňami a inak prilievali olej do ohňa. Robili teda to, čo by vojnu o roky predĺžilo a stálo desaťtisíce ďalších ľudských životov, uzatvára Le Monde Diplomatique.
Dušan D. KERNÝ
Foto: Internet