Čas požičané životu už nevracia
Hudobník a producent Robo GRIGOROV po dlhšom čase vydáva nový album. Aj keď sa to nezdá, pretože je považovaný za spoluzakladateľa novej vlny slovenskej populárnej hudby v osemdesiatych rokoch, v septembri si pripomenie okrúhle životné výročie. Na ktoré nemá veľmi čas myslieť...
- Po desiatich rokoch ste pripravili nový album Homemade. Mnoho spevákov žije z úspešných hitov minulých rokov a nemá potrebu pripravovať nové veci, prípadne vydávajú už iba kompilácie. Čo vás viedlo k myšlienke vydať tento album?
Hrám rád svoje staršie pesničky. A pokojne pripravím aj kompiláciu. Ale nechcem žiť len v minulosti. Som zvedavý aj na to, čo napíšem dnes. Homemade je môj pohľad na svet, tu a teraz.
- Aj na pódiách ste sa objavovali len sporadicky, aj keď rádiá na vás nezabudli. Bude aj koncertná šnúra?
Jednotlivo koncerty, samozrejme, hrávam, ale koncertná šnúra je niečo iné. V nedávnom období mi pár agentúr takú možnosť ponúklo, ale mal som problém uveriť, že by to zvládli. Niektorí prišli už na prvé stretnutie neskoro alebo nepripravení. Šnúra, ak má vyzerať ako v roku 2024, je po všetkých stránkach náročná práca. Nie každý na to má.
- Na sociálnej sieti ste už ako ochutnávku predstavili úryvok piesne Do neba nejde diaľnica s textom Ľuboša Zemana. Ten spolu s Kamilom Peterajom otextoval váš debutový album Midi. Nakoľko obaja títo textári aj na ďalších albumoch prispeli k obľúbenosti skladieb?
Téma, o ktorej spievam, je pre mňa dôležitá. Nevedel by som asi povedať, čím prispeli textári k obľúbenosti skladieb, ale určite prispeli k tomu, že ma niektoré skladby baví spievať desiatky rokov a stále sa na ne pred koncertom teším. Text robí veľa, ak ho máte spievať roky. Opakovať blbé vety by vás dlho nebavilo.
- Ako hodnotíte prvé ohlasy na skladby a očakávate od albumu aj komerčný úspech?
Nič neočakávam. Nahrávam pesničky a potom ich uverejním na internete. Čo sa s nimi neskôr stane, je zatiaľ viac-menej na nich.
- Vyjadrujete sa kriticky aj k médiám a politickej situácii najmä po atentáte na premiéra Roberta Fica. Zaujímate sa o politiku a treba ju vlastne sledovať?
Politika ľudí zaujíma najmä vtedy, keď je zle. Preto toľko neúspešných politikov u nás aj vo svete skúša vyvolávať paniku. Inak by si ich nikto ani nevšimol. Normálne sa k politike nevyjadrujem. Napísal som to v ten deň na FB preto, lebo veci už prešli za všetky červené čiary, aké existujú. Keby bolo na mne, zastavil by som celé to nezmyselné hádanie a vrátil Slovensko o pätnásť rokov dozadu, keď ešte ľudia chodili spolu na pivo a nikto ani nevedel, koho ten druhý volil.
- Ako vnímate úlohu médií nielen v dnešnej rozpoltenej dobe, kde sa vytvorili dva nezmieriteľné tábory?
Nechoďme okolo horúcej kaše. Dlhodobo u nás v jednom z tých táborov prevláda pocit, že médiá preferujú názor skôr toho druhého tábora. Médiá zas tvrdia, že to nie je pravda a sú nestranné a demokratické. Tak vzniká v podstate paradox. Problém neexistuje, ale prejavuje sa, takže existuje. Neviem, čo je úlohou médií, ale získať si dôveru všetkých, by asi nebolo na škodu.
- Umelci svojimi vyjadreniami sami seba dosť sprofanovali a vyvolali u časti obyvateľstva aj averziu voči nim. Myslíte si, že umelecká obec sa má vyjadrovať za ostatných a vnucovať im svoje názory?
Možno to vyznie zvláštne, ale podľa mňa áno. Keď chceme mať slobodu, musíme ju dopriať všetkým. Demokracia má tú výhodu, že kým sa môžu vyjadrovať druhí, môžeme sa aj my. Vnucovaním by som sa nezaoberal. Dosiahne vždy skôr opak, lebo čo sa vnucuje – to sa zhnusuje.
- Aj dnes hrávate Poctu Majakovskému s textom Kamila Peteraja. Ako ju ľudia prijímajú?
Samozrejme, že ju hrávam. Myslím si, že ju vnímajú dobre, lebo ju so mnou spievajú na koncertoch.
- V čase vojnového konfliktu na Ukrajine nie je „vhodné“ spomínať ruských básnikov, ako boli Majakovskij alebo Jevtušenko, aj keď on sám protestoval proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Aký máte vzťah k ruskej literatúre?
Mám vzťah k dobrej literatúre ‒ a je mi fuk, akej je národnosti. Rozhoduje obsah, ktorý tá kniha prináša. Čítam si Okudžavu, lebo má veľké myšlienky, a nie preto, že je Rus. Čítal by som si ho, aj keby bol Laponec...
- Vraciate sa k času, keď ste ako jeden z prvých zakomponovali do svojich skladieb reggae ‒ alebo ste sa už hudobne posunuli k iným žánrom?
Objavujem stále novú hudbu. To ma logicky posúva pri každom albume niekde trocha inde. Žánre vnímam, ale v pesničke sú pre mňa dôležitejšie „vyššie“ veci, než len v akom štýle je hraná. Žáner je len forma, a nie obsah. Chcem slobodne tvoriť pesničky. Keď si budem zakladať na žánri, už to nebude slobodné.
- Rád experimentujete so zvukom? Na mini albume Dych je aj zvuk indiánskej flauty alebo škótskych gájd a hrá tam ruský saxofonista Ruslan Nikolajev.
Asi občas aj áno. Mám rád niektoré menej používané nástroje. Najmä gajdy. Saxofón tiež ‒ už od základnej školy. Podľa mňa asi z počúvania The Rolling Stones a Roda Stewarta. Ruslan je jeden z mála, kto dokáže hrať presne taký rockový saxofón. Milujem jeho zvuk. Jeho sólo rozžiari pesničku ako lampa.
- Máte povesť perfekcionistu a vorkoholika. Ako by ste hodnotili seba ako človeka, povahovo, umelecky a spoločensky?
Vorkoholik podľa mňa nebudem, lebo viem aj oddychovať. Perfekcionista možno. To som asi zdedil po mame. Ako by som hodnotil sám seba? Hodnotiť sám seba by som nevedel.
- Spolupracovali ste s mnohými hudobníkmi ‒ od Peciho Uherčíka, Fera Grigláka, Mekyho Žbirku, Vaša Patejdla, ktorému ste prespievali jeho skladbu Dvaja. Je niekto, koho si na slovenskej hudobnej scéne výnimočne vážite?
Všetkých, ktorých menujete. Okrem nich? Napríklad Cigánskych diablov. Počuť ich hrať kontinuálne, neprerušene na pódiu je zážitok. Ale skladbu Dvaja som neprespieval. Vašo ju nahral priamo pre mňa do Fontány pre Zuzanu.
- Ľutujete niečo zo svojho života alebo si spomínate na niečo, čo by ste urobili inak? Žili ste istý čas v zahraničí, môžete porovnávať. Čo si na Slovensku, na jeho obyvateľoch vážite?
Každý by chcel občas zlepšiť svoju minulosť a niečo urobiť inak. Lenže to nejde, v tom je ten vtip. Ľuboš Zeman na tú tému napísal dobrú vetu: „Čas požičané už nevracia.“ Na Slovákoch si vážim, že keď je zle, vedia sa zmobilizovať a urobiť veľké veci. Bolo to tak napríklad so SNP. Postaviť sa proti Hitlerovi, keď ste taký malý národ, to chce veľkú odvahu.
- Už vás v tlači označili za „žijúcu legendu“. Predsa len, na jeseň oslávite šesťdesiat rokov. Cítite sa na tento vek, oslovenie a pripomínate si výročia?
S tými výročiami to nie je veľká sláva. Občas zistím, že mám narodeniny z televízie (smiech). Som stále zaneprázdnený a veľa vecí mi uniká. Aj keby som si robil pri každom významnom dátume bodky do kalendára, zabudol by som sa doň včas pozrieť. Podobne je to s vekom. Nemám čas zistiť, či sa naň cítim.
Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Ľuboš PRAGER