Muž a žena – dva neoddeliteľné póly jedného celku
Človek je tvor politický, podľa Aristotela – zoon politikon. Teda aj tvor ekonomický, spoločenský a jeho prirodzenosťou je život v štáte. To isté sa týka aj rodiny, kde sa bytostne realizuje základná potreba zachovania rodu ženy a muža.
Postmoderná epocha ľudstva prináša mnoho nových otázok v spojitosti s rozpadom tradičných spoločností a ich transformáciou do nových, keď sa rúcajú staré poňatia histórie a smerujú k novému cyklu budúcej histórie ľudstva. Predmoderná spoločnosť so silným sakrálnym až s mytologickým vnímaním skutočnosti prešla do reálneho, vedeckého a racionalistického vnímania skutočnosti v modernej spoločnosti. Informačná alebo postindustriálna spoločnosť (postmoderná spoločnosť) dospela k virtualizácii, hre, irónii a dokonca až k parodizácii vnímania skutočnosti. Táto nová realita postmodernej doby sa dotýka aj vnímania muža, ženy, rodiny i spoločnosti a nanucuje prehodnocovanie stáročia nemenného vnímania rodiny, pohlaví a rodov. Dôsledkom týchto javov je demografická kríza, ktorá vedie k celospoločenskej kríze. Vo svojom príspevku sa v krátkosti pokúsim priblížiť vývoj vnímania ženy a muža ako dva neoddeliteľné póly jedného celku.
■ TRADIČNÝ MODEL
Predstavy o žene a mužovi v tradičnej slovanskej civilizácii už len málo zodpovedajú ich súčasnému ponímaniu a dnes sa dokonca môžu zdať až extrémne. Spätosť i previazanosť postavenia muža a ženy je v tradičnej spoločnosti existenciálna. Detailným historickým opisom roly ženy a muža v slovanskom svete sa zaoberá okrem iných aj dielo Domostroj od ruského kňaza Silvestra zo 16. storočia. Za ozajstného muža a zrelého človeka naši predkovia pokladali iba ženatého muža. Neženatý muž nebol považovaný za pravého muža, nemohol si vybudovať samostatnosť, ostával v dome rodičov, bol im podriadený a nemal právo hlasovať v obščine, čo je slovanským príkladom Aristotelovho zoon politikon. Ženatý muž bol považovaný za plnohodnotného pána svojho domu, mal posledné slovo vo všetkom, hoci domácnosť viedla jeho žena. Podľa historika Kolesova muž bol nositeľom duchovnosti, teda poriadku, zabezbečujúc svoj dom ekonomicky a pôsobiac výchovne na všetkých jeho obyvateľov, v súlade so zápoveďami kresťanského Nového zákona. Právo muža bolo zabezpečené jeho kresťanskou povinnosťou. Muž mal byť garantom nielen materiálneho blaha, ale aj duchovného rozvoja svojej rodiny. Dokonca zodpovedal za dušu svojej ženy a detí pred Bohom. Hlavným základom pri rozhodovaní muža bolo jeho svedomie. Žena je v tradičnej slovanskej spoločnosti vnímaná duálne. Z jednej strany je to kult ľudskej matky, Bohorodičky, materstva a ochrankyne rodinného tepla. Z druhej strany je to negatívny vzťah k citovosti, ktorú žena vyjadruje. Z tohto pohľadu sa na ženu nazerá aj ako na jeden z hlavných zdrojov hriechu. Nestorova Povesť vremennych liet uvádza: „Počiatok hriechu – je u ženy, a od nej umierame aj my. Zlo je ženský pôvab.“ (Platonov, 2010, s. 236). Silvestrov Domostroj hovorí o najhlavnejšej úlohe ženy ako o ochrankyni rodinného krbu. Z tohto dôvodu sa žena musí neustále zaoberať vedením domácnosti, v ktorej má viditeľné miesto, kde jej však neostáva veľa pokojných chvíľ, pretože to môže v nej zarodiť túžbu po pôžitkoch a hriechu. Muž preto musí byť prísnym, spravodlivým, čestným a milujúcim manželom, avšak nedávať žene nad sebou žiadnu moc. Tento opis historického ideálu roly ženy, muža a rodiny je založený na kresťanskom Novom zákone, ktorý neznižoval rolu ženy, ale vytvoril symbiózu oboch pohlaví, základom ktorej musí byť manželská láska. Muž bez ženy nemohol byť pravým mužom a žena bez muža a rodiny nebola plnohodnotnou členkou spoločenstva.
■ VÝZNAM RODINY
Ľudovít Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti a slovanofili majú podobné nazeranie na rodinu, ktorá má podľa nich v živote Slovanov hlboký význam a v nej nachádza človek uspokojenie a spolupatričnosť. „U žiadneho národa, okrem Slovanov, nieto takej rozvinutej poézie ospevujúcej a oslavujúcej rodinný život. Rozšírená rodina pre Slovana je jeho občina; to je jeho silná aj slabá stránka. Vnútri netrpela žobrákov, ale starala sa o každého odkázaného a chorého podobne ako v rodine, ktorá sa stará o svojich členov; nehnuteľný majetok patril nie jednotlivcom, ale občine ako predstaviteľke všetkých členov.“ (Štúr, s. 57, 2016) Pavol Jozef Šafárik k starým Slovanom dodáva: „K základným charakterovým črtám slovanského kmeňa ako celku patria: náboženské zmýšľanie, láska k práci, úprimná a prostodušná veselosť, láska k rodnej reči, znášanlivosť.“ (Šafárik, 1992, s. 44) Západ (ale aj slovanský Východ) epochy renesancie sa pomaly odklonil od kresťanského vnímania ženy a priklonil sa k estetizácii citového princípu ženy, ktorý kresťanský pohľad na ženu označoval za hriešny. „Západ ženu začal vnímať ako milenku alebo mechanizmus na získavanie pôžitkov, ktorý má nominálnu cenu. Odpadnutie ženy od kresťanského poriadku zmenilo celý ľudský život, ktorý sa stal hrou nízkych pudov a pôžitkov.“ (Platonov, 2010, s. 74) . Z psychologického hľadiska sa teda zákonite dostala na povrch dlho potláčaná stránka ženskej citovosti ‒ 19. a najmä 20. storočie viedlo k plnoprávnej a všestrannej emancipácii žien.
■ ZNAKY POSTMODERNY
Aké miesto bude mať žena, muž, rodina v eskalujúcej postmodernej dobe, ktorá je charakteristická gradujúcou dehumanizáciou? Aké následky môže priniesť nahradzovanie človeka umelou inteligenciou, keď sa časť populácie môže stať doslova nepotrebnou? Tradičný svet (predmoderná doba) bol svetom spolupatričnosti, širokej rodiny, občiny a viac-menej jednotných národov. Moderná spoločnosť priniesla viac individualizmu a viac vzťahových problémov na každej úrovni života človeka od rodiny až po spoločnosť. Medzi predmodernou, modernou a postmodernou dobou sú fundamentálne rozdiely, kde nastupujúca doba neguje predchádzajúcu. Ruský filozof Alexander Dugin ich charakterizuje takto: „Moderna verila človeku, postmoderna človeku neverí, moderna programovala zlepšenie kvality života, postmoderna sa k tomu stavia ľahostajne, moderna nástojila na priemyselnom raste a sociálnej spravodlivosti, postmoderna je zaujatá absolútne inými otázkami. Moderna bola úprimná, pátosná a smerujúca k progresu; postmoderna je nasmerovaná na optimalizáciu, ironizáciu a bezohľadnosť.“ (Dugin, 2010, s. 160) Dvadsiate storočie bolo epochou troch hlavných ideológií moderny – fašizmu, komunizmu a liberalizmu. Liberalizmus ako víťazný prekročil brány postmodernej doby a je charakteristickým myšlienkovým smerom postmoderny. Niektorí politológovia hovoria o hrozbe diktatúry liberalizmu. Ďalším charakteristickým prvkom postmoderny je dôraz na emócie a potlačovanie racionalizmu. V súčasnosti sa do popredia dostáva nový pojem – emokracia. Emokracia je ilúziou demokracie, pri ktorej zdrojom úsudku nie je všeobecný hodnotový rámec, ale určité emócie. Tie provokujú silné citové vzplanutia davu k rôznym témam, ako sú voľby, vojenská odveta, športový zápas alebo aj rôzne utláčané vrstvy obyvateľstva, menšiny, ženy a podobne. Americký historik Niall Ferguson: „My viac nežijeme v podmienkach demokracie. Žijeme v demokratickej spoločnosti, kde vládnu emócie, a nie väčšina, a pocity majú dôležitejší význam ako rozum. Čím sú silnejšie vaše city, čím lepšie viete sami seba doviesť do rozhorčenia, tým vládnete vyšším vplyvom. A nikdy nepoužívajte slová tam, kde postačia smajlíky.“ (Savin, int. zdroj) Publicista Steven Flurry charakterizuje dnešný svet: „Čím hlasnejšie vyjadrujete svoje nekontrolovateľné emócie, tým viac dôvery vzbudzujete. Taký je náš svet dnes.“ (Savin, int. zdroj) S demokraciou sa ruka v ruke dostávajú do najvyšších politických priečok aj ženy, ktoré stretávame čoraz častejšie na postoch, ktoré pre ne nie sú charakteristické. V súčasnosti je v európskych štátoch mnoho ministeriek obrany, predsedníčok vlád, a dokonca aj vedúcou osobnosťou EÚ je žena. Paradoxne však nedochádza k typicky ženskej alebo materinskej zmierlivosti, ale ku gradácii emočnej a antiracionálnej konfliktnosti, čoho výsledkom je vyostrenie globálnej politiky s hrozbou vypuknutia ozbrojených konfliktov veľkých rozmerov.
■ NOVÁ TYPOLÓGIA
Ako bude stupňujúca postmoderná realita vplývať na človeka, na nové typy žien a aj mužov nielen v národnom hnutí? Liberalizmus ako víťazná ideológia konca 20. a začiatku 21. storočia vedie k demografickému úpadku celého rozvinutého Západu, k ešte väčšej marginalizácii rodiny, a teda aj tradičnej roly ženy a muža. Tradičná spoločnosť a jej pevné hodnoty, naopak, nevedie národy k ich vymieraniu, ako to vidíme napríklad v arabskom svete, na africkom kontinente, v Indii, Číne a iných štátoch mimo Západu. Spoločnosť bez patriotickej ideológie vedie k liberálnej anarchii. Každá jedna žena a muž v dnešnej ostrej demografickej kríze, ktorá mimochodom naplno prepukáva aj na Slovensku, považujú rodinu za svoju životnú prioritu, stávajú sa v pravom zmysle slova neviditeľnými hrdinkami a hrdinami novodobého národného hnutia. Pápež Ján Pavol II. o postmodernej dobe skonštatoval: „Veľkým paradoxom dnešnej doby je, že napriek uvedomeniu si podstatného významu rodiny práve ona sa ocitá vo veľkej kríze. So stále väčšmi postupujúcou krízou rodiny zákonite prichádza kríza človeka, ktorého dôstojnosť je sústavne potlačovaná, likvidovaná kvôli prospechu, profitu iného, aj pre egoizmus jednotlivcov.“ Pápež sústavne upozorňoval na stále hlbší prepad hodnoty rodiny, ktorý rastie úmerne k silnejúcemu konzumnému životnému štýlu prevažne vo vyspelých krajinách sveta. Rodina by mala byť hlavným zmyslom života človeka v každej dobe, pretože len takým spôsobom môže národ prežiť vo všetkých epochách ľudstva, ktoré nebudú nikdy ideálne.
Erik GERMUŠKA, Krajanské múzeum MS ‒ Ilustračné foto: Emil SEMANCO