Galandovec Ivan Štubňa
Zhodne s kunsthistorikmi možno uviesť, že bol dominantným grafikom, hoci jeho raná maliarska tvorba fascinuje istotou a zároveň uvoľnenou výtvarnou formou. Autorove grafiky, čisté ako víno, iskrivé a jemne kultivované pocty drevenému štočku i zdanlivo jednoduchšej serigrafii, majú jedinečné napätie, až akúsi archetypálnu zvrchovanosť. Prešli celým svetom, cez Paríž, Viedeň, Štokholm, Lugano až do Havany, Londýna, Moskvy... Dvadsiateho mája 2024 uplynulo tridsať rokov od skonu maliara, grafika, kresliara a tvorcu monumentálnych diel v architektúre Ivana Štubňu.
Pochádzal z Hiadeľa pri Banskej Bystrici, kde 6. júna 1926 prišiel na tento svet. Elementárne vzdelanie získal na základnej škole v rodnej obci (1931 – 1936), meštiansku školu absolvoval v Slovenskej Ľupči (1936 – 1940). Študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici (1940 – 1944), vzápätí rok pôsobil ako učiteľ na východnom Slovensku. Nedlho po skončení druhej svetovej vojny pokračoval v štúdiu na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave ( 1946 – 1949, prof. G. Mallý, J. Mudroch, D. Milly). Keďže bol nútený predčasne ukončiť štúdiá, krátky čas pracoval ako organizačný pracovník v Umeleckej besede slovenskej. V roku 1951 zakotvil s definitívnou platnosťou v Martine, kde účinkoval v Matici slovenskej, respektíve ako výtvarný redaktor vo vydavateľstve Osveta. Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, od roku 1954 žil „na voľnej nohe“ v slobodnom povolaní. Patril k zakladajúcim členom legendárnej Skupiny Mikuláša Galandu (1957) a zúčastnil sa na všetkých jej výstavách (1957 – 1969). Okrem maľby sa venoval i kresbe, monumentálnym prácam v architektúre, hlavne však grafickej tvorbe. Rozhľadený Ivan Štubňa vychádzal z diel umelcov medzivojnovej moderny – najmä z výtvarného odkazu Miloša Alexandra Bazovského, Ľudovíta Fullu a Ernesta Zmetáka. Výrazne sa inšpiroval predovšetkým Fullom a Zmetákom pri svojej hlavnej činnosti – realizácii grafík. Od Ernesta Zmetáka prevzal aj prístup k individuálne chápanému konštruktivistickému princípu v tvorbe, ktorý naplno uplatňoval od roku 1957. Ako člen Skupiny Mikuláša Galandu vychádzal vo svojej umeleckej činnosti z pozorovania skutočnosti a jej moderného zobrazenia. „Časom sa však autorova pozornosť“ – píše znalkyňa Zita Kostrová – „čoraz systematickejšie sústreďovala na uchopenie a vyjadrenie charakteristického, podstatného rysu, postoja videnej reality, v konečnom výraze smerujúceho k jadrnej skratke, výrazovému znaku“. Tvorcova umelecká výpoveď sa postupne zhusťuje do symbolov a znakov, ktoré majú zastúpiť celý výraz, náladu alebo myšlienku artefaktu. Vedno s uvedeným postupom prichádzalo u Štubňu súčasne k presunu ťažiska voľnej tvorby na grafiku, ktorá svojimi úspornými, často štylizovanými tvarmi a redukovanou farebnosťou umožnila zhutnený umelecký prejav. Grafiky charakterizujú hlavne námet vidieka a reflexia intímnych labyrintov výtvarníkovej duše. Na drevorezoch a neskôr farebných litografiách síce Štubňa vytváral svet odpozorovaný zo skutočnosti, ale pretváral ho vlastným ironickým vnímaním. Vzniknutý „obrazový záznamník“ prerozprával obyčajné príbehy, ktoré autor podával jazykom zredukovaným na minimum. Litografie z posledných dvoch dekád umelcovho života sprevádza dominantný princíp prítomného a neprítomného tvaru vymedzeného obrysom – teda existencie jednej a absencie druhej časti formy, ktorá je prítomná iba v divákovej mysli. Motivicky invenčný Štubňa často vychádzal z ľudovej tradície a plnohodnotne využíval rôzne masky. Napríklad masky zo starých úľov zúročil ako prapôvodné tvary pre svoje nové, väčšinou čiernobiele kompozície. Takouto formou vznikali diela s novými interpretáciami, ktoré pôsobili archaicky a moderne zároveň, no dokázali si zachovať pôvodnú hravosť a symbolickosť výrazu tvárí. „Ako každý umelec, bol viac dieťaťom ako dospelým mužom, hoci sa tak tváril. Zakladal si na perfektne odvedenej práci a ťažko znášal, ak niekto zradil jeho dôveru. Nevedel obchodovať so svojím talentom a, žiaľ, ani ja som nebola stavaná na úlohu manažérky. I dnes, keď sa dotýkam jeho prác, mám pocit niečoho nedovoleného, lebo svoju tvorbu si prísne strážil a dovolil do nej nazrieť len ,vyvoleným´.“ Citované slová, ktorými uzatvárame krátky medailón galandovcu Ivana Štubňu, napísala jeho manželka Danica Štubňová do knižnej monografie vydanej Maticou slovenskou v roku 2003.
Text a foto: Peter CABADAJ, redaktor Orla Tatranského