Túto otázku mi nedávno položila kamarátkina pätnásťročná dcéra pochádzajúca z kresťanskej rodiny. Záujem o klasickú tému zo strany takého mladého dievčaťa ma veľmi prekvapil, no zároveň mi napadlo, koľko jej rovesníkov asi vie, kto bola kráľovná zo Sáby.
Určite nemožno hádzať všetkých mladých ľudí do jedného vreca. Poznám tínedžerov vedomostí chtivých, poznám aj lenivších, stretla som mimoriadne talentovaných, sčítaných, ale aj bez základného rozhľadu. No minulý rok ma dosť rozladila partia maturujúcich ľudí, ktorí sa rozprávali o tom, ako sa naučiť obsah básne (nie znenie básne) Mor ho! („Kto to napísal?“ – „Neviem.“ – „Nevadí, obkecám.“) – rozhovor, ktorý som si nechtiac vypočula. Nechcelo sa im čítať báseň, tak sa rozhodli naučiť sa jej obsah z nejakej modernej rozhlasovej inscenácie naštudovanej a hranej známymi hercami, pomerne silne etablovanými v súčasných slovenských seriáloch, kde namiesto Turkov vystupovali vojaci NATO, bojovali s modernými zbraňami, tankami a húfnicami, a miesto a napadnutí obyvatelia boli neznámi aj samotným maturantom... Inscenáciu si potom posielali elektronicky a celá partia sa z nej následne učila obsah Mor ho! Ako dopadli na maturitách, to už neviem.
S inou partiou maturantov som sa ako vydavateľka kníh zasa bavila o súčasných slovenských autoroch a ich tvorbe, pričom sa mi jedna dievčina pochválila svojím literárnym dielom, ktoré napísala, a chcela by ho vydať knižne. Ukázala mi ho v mobile, poslala mailom a zároveň mi ukázala aj vlastné ilustrácie vytvorené v počítačovej grafike, pred ktorými som naozaj musela dať dolu pomyselný klobúk. Dievčinka totiž maturovala na výtvarnej škole a naozaj mala talent. Ako vydavateľka si veľmi vážim každého človeka, ktorý napíše knihu, lebo viem, aká je to náročná práca. Navyše dotyčný ide s vlastnou kožou, teda so svojimi najhlbšími citmi, pocitmi a myšlienkami, na trh, čo podľa mňa skutočne vyžaduje odvahu. Literárnemu počinu dievčaťa, Slovenky, som sa preto naozaj potešila, ale... Ale dielo (pomerne lyricky ladená novela) bolo celé písané v angličtine. Keď som sa jej opýtala, prečo píše po anglicky a akému čitateľovi ho teda chce ponúknuť, odpovedala, že jej sa lepšie píše po anglicky než po slovensky a knihu by, samozrejme, chcela ponúknuť na slovenský trh, lebo však „aj tak každý vie po anglicky“. Zmohla som sa na jediné: „Moja, najprv sa nauč svoju rodnú reč, až potom sa prezentuj v cudzej.“ Ostalo mi smutno, odrazu mi napadlo, že asi viem, ako sa cítila matka P. O. Hviezdoslava, keď prišiel zo školy a začal jej recitovať básničku po maďarsky.
So skupinkou maturantov (pre spravodlivosť treba povedať, že nešlo o celú triedu) som sa chvíľu bavila aj o tvorbe veršov a ich rytmike. Spustila som: „Ja k vam pišu, čego že bole, čto ja mogu ješčo skazáť...“ Spätná väzba nenastala, tak som sa ich opýtala, aký je to jazyk. Pohmkávali, potom niekto nesmelo povedal, že ukrajinčina, ale v pozadí niekde zaznela aj tichá otázka, či to nie je ruština. Opýtala som sa ich, či im niečo hovorí poéma Jevgenij/ Eugen Onegin. Až pri spomienke mena Puškin poniektorí pokyvkali hlávkou. Vtedy som si naplno uvedomila, že tak, ako politika malého štátiku, tak aj vzdelanie a rozhľad by sa mali orientovať na všetky svetové strany. Či je to východ, západ, sever – alebo aj juh. Vedomosti, informácie a umenie nám dokážu poskytnúť všetci, a to zo všetkých strán. Ak sa budeme orientovať len na nejakú stranu a ignorovať iné, sami sa ochudobňujeme, sami prídeme o vedomosti, znalosti, sami a z vlastnej vôle budeme hlúpnuť. A môže sa to dostať až do takého štádia, že sa nám budú vlastný jazyk a kultúra zdať ťažké a cudzie. A to je už znakom vykorenenia. A predstupňom zániku štátu a národa.
Vráťme sa však k nášmu pätnásťročnému dievčaťu, ktoré nielenže vedelo, kto je kráľovná zo Sáby, ale tak ako každý pozorný prijímateľ informácií si všimlo, že v našich končinách je táto osoba spomínaná len pod uvedeným všeobecným menom. Treba povedať, že nie každý má takýto kritický postreh, hoci sa problematika kritického myslenia až nad rámec strpenia a do bezvedomia omieľa v súvislosti so školským vyučovaním, a to doslova na všetkých stupňoch škôl. Zrejme sa ale kritické myslenie naučiť ani nedá, asi len postačí zdravý rozum... Alebo občas len vhodné otázky učiteľa, ktorý ale ten zdravý rozum má, a problémové miesta si dokáže všimnúť. Nuž, a prečo hovorím o orientácii na všetky svetové strany nielen v oblasti politiky, ale aj v rámci vzdelanosti, rozhľadu a umenia (čo napokon spolu súvisí)? Lebo meno kráľovnej zo Sáby je dobrým príkladom: v našich európskych sférach sa príliš často neuvádza (možno sa ani nevie). V Biblii, ktorá primárne vládkyňu spomína a ktorá je našou európskou knihou kníh, som ho pred mnohými rokmi nenašla (netvrdím však, že tam nie je), zato ho nájdeme v Koráne. A to je kultúra inej svetovej strany než je naša. Tak ako Jevgenij Onegin. Vzdelanosť iných svetových strán nám dokáže dať obrovsky veľa. No v našom centre má byť na prvom mieste najmä naša slovenská kultúra a vzdelanosť, ktorú si tou svetovou „štvorstranovou“ nevyhnutne doplníme.
Text: EVA ČULENOVÁ, redaktorka Orla Tatranského
Foto: Internet