Osemdesiate výročie Slovenského národného povstania bolo vhodnou príležitosťou pripomenúť dnešným generáciám biografiu a literárne dielo (žiaľ, už dávno zabudnutých) autorov, ktorí v ňom statočne a odvážne bojovali, aby napokon vo veľmi mladom veku prišli o to najcennejšie, čím ľudská bytosť disponuje. Deviatym a posledným literárnym tvorcom v rámci tohto cyklu bude po Jánovi Brockovi, Borisovi Kocúrovi, Viliamovi Kopečnom ml., Ladislavovi Dzrurányim-Orlovovi, Evženovi Karvašovi, Samuelovi Máľachovi-Petrovskom, Ottovi Frankovi a Marcelovi Herzovi básnik Milan (Milo) Mareček, ktorý bol fašistami brutálne mučený a následne 28. februára 1945 popravený. Slovenská literárna história označuje menovaných poetov, prozaikov, dramatikov, publicistov, prekladateľov a redaktorov ako príslušníkov Generácie 1944.
Milan Mareček, narodený 18. decembra 1923 v Myjave, pochádzal z rodiny kominárskeho majstra. Hneď po vychodení meštianskej školy (1939) nastúpil ako učeň – nástrojár do továrne Tauš v Myjave, kde pracoval aj po vyučení. Veľká náklonnosť ku knihám, k samovzdelávacím aktivitám i literárnej tvorbe sa u vnímavého chlapca prejavila už v učňovských rokoch. Pod vplyvom získaným osobných skúseností, ako i žičlivého prostredia, v ktorom vyrastal, dospel mladý Milo k jednoznačnému vyhranenému antifašistickému presvedčeniu. Sedemnásteho septembra 1944 odišiel do hôr. Sprvu bojoval v partizánskej skupine myjavského učiteľa Štefana Čúvalu, neskôr v druhej Stalinovej brigáde v oddiele Miloša Uhra. V osade Cetuna padol 27. februára 1945 do zajatia. Bezohľadní Nemci ho na druhý deň po útrpnom mučení v Novom Meste nad Váhom popravili. Mal iba 21 rokov a pochovaný je na cintoríne v rodnom meste.
Ako sedemnásťročný začal Milan Mareček literárne prispievať do časopisu Nový rod, neskoršie publikoval i v známom evanjelickom kultúrnospoločenskom periodiku Tvorba. Knižný výber z jeho rozsahom nie príliš veľkého diela uzrel svetlo sveta hneď po oslobodení v zbierke básní s veľavravným názvom Odkaz (Myjava, 1946). Tvorcova poetika oscilovala medzi novosymbolizmom a nadrealizmom. Bezprostredne s tým súvisela variabilita v rytmicko-syntaktickej a eufonickej výstavbe jeho veršov. Dominujúcou žánrovou líniou je reflexívna rovina básnickej výpovede, poznačená momentmi hľadania istoty v rozvrátenom svete, motívy rozčarovania z celkového vývinu súvekého politického diania, ako i zdôrazňovanie nevyhnutnosti aktívnej rezistencie voči nacistickým okupantom a ich horlivým slovenským prisluhovačom.
Ukážky z básnickej tvorby Milana Marečka zaradil spisovateľ, literárny vedec a editor Ondrej Sliacky do knihy Odpusťte, mamička..., ktorú vydali Mladé letá pri príležitosti tridsiateho výročia SNP (Bratislava, 1974). Zverejnené sú v nej tragické životné príbehy a fragmenty z diela mladých literátov a výtvarných umelcov, ktorí so zbraňou v ruke bojovali a zahynuli v Povstaní, respektíve na sklonku druhej svetovej vojny či tesne po nej. Okrem Marečka zaradil Ondrej Sliacky do svojej hodnotnej publikácie aj Jána Brocka, Otta Franka, Marcela Herza, Borisa Kocúra, Evžena Karvaša a Janka Nováka. Myjavský rodák, prirodzene, figuruje aj v monografii literárneho historika, editora a vysokoškolského pedagóga Zdenka Kasáča Slovenská poézia protifašistického odboja (1938 – 1945), ktorú pripravilo do tlače vydavateľstvo SAV Veda pri príležitosti tridsiateho jubilea Povstania v roku 1974.
Biografia a verše Milana Marečka, príslušníka Generácie 1944, dôstojne zarezonovali 24. augusta 2024 počas osláv 80. výročia Slovenského národného povstania v turčianskej obci Sklabiňa v rámci literárno-hudobného pásma Padneme, zvíťazíme!
Krátkym medailónom básnika Milana Marečka uzatvárame cyklus venovaný pamiatke odvážnych mladých mužov, hrdinov Slovenského národného povstania, ktorým vojna a krutá smrť zabránili okrem iného rozvinúť aj vlastný literárny fortieľ. Niektorí z nich študovali a chceli byť lekármi, právnikmi, banskými inžiniermi, veterinármi, učiteľmi, prekladateľmi... Keď ale odbila osudová hodina slovenských dejín, hneď vedeli, na ktorú stranu barikády sa pridať. Univerzálny humanistický odkaz ich chrabrosti a statočnosti by mal zaznievať hlavne medzi najmladšou generáciou Slovákov. Bohužiaľ, nezaznieva...
Text a foto: Peter CABADAJ, redaktor Orla Tatranského
Krvavá modlitba
Ľudia,
ó, ľudia bohabojní,
padnite na kolená a modlite sa,
modlite
za koniec krvavej vojny!
Za bratov neznámych, čo krvou polievajú fronty,
čo krvou kropia nepriateľa zbrane,
čo nevinne trpia
i vraždia proti vôli,
mrzákov vodia na operačné stoly
a hromadia rany k rane,
čo duše majú utýrané,
čo hroznej vojny trpia muky,
čo skrvavené majú ruky,
za tých sa modlite!
Za matky: im z očí slzy tečú
– im zostal iba žiaľ a bôľ –
za matky, čo vojny osud krutý vlečú,
čo synov vystavili napospas bombám a meču,
za úbohé matky prosby lkajte!
Za ženy, čo mužov oplakávajú,
či ich ťažkú prácu konajú,
či v slzách trávia dni a noci,
pre ženy vyproste Božej pomoci,
tak ako pre deti, čo trpia podvýživou,
tak ako pre národ, čo kráča na Golgotu,
a pre vlasť ničenú zradami!
Ľudia,
ó, ľudia bohabojní,
padnite na kolená,
zarevte svetu do svedomia a modlite sa,
modlite
za koniec krvavej vojny!
Milan Mareček