Slovenská národná knižnica v Martine pokračuje v ojedinelom projekte
Maroš M. BAČEJ – Foto: Autor
Medzi tradičné ohniská kultúry patrili v mestečkách a na slovenských dedinách dlhé roky knižnice. Po novembrovej zmene spoločenských pomerov sa nezriedka začalo šetriť práve na nich. No a ťažko hojiteľnú ranu im zasadila aj informačná revolúcia, teda internet. Zdá sa však, že knižniciam sa začína opatrne blýskať na lepšie časy. Vďaka Slovenskej národnej knižnici v Martine, ktorá pred dvomi rokmi vyhlásila kampaň Do knižnice! – a tá sa ukázala ako životaschopná.
S mojím detstvom a mladosťou je fenomén knižnice zviazaný podobne pevne ako obľúbené knihy, nad ktorými som presníval nekonečné chvíle. Aj keď kniha patrila v našej rodine medzi základné darčeky pri všetkých možných sviatkoch, môj neustály čitateľský hlad ma pravidelne, najmenej raz do týždňa vyhnal do šarmantne zostarnutej secesnej budovy okresnej knižnice, kde som v neopakovateľnej vôni potlačeného papiera strávil niekoľko hodín blúdením medzi policami na prasknutie preplnenými príbehmi. Každú chvíľu som vytiahol nejakú knižku, skusmo som si dal zopár stránok ako ochutnávku a zvažoval, či si ju vypožičiam. Limit piatich kníh bol pre mňa doslova nočnou morou, a tak teta knihovníčka, ktorá ma za tie roky veľmi dobre poznala, často dobrácky privrela oči. Knižnica spolu s kinom patrili do základnej kultúrnej mapy môjho detstva.
■ PENIAZE ROZHODUJÚ
Keď som sa koncom 90. rokov zúčastnil v rámci spisovateľskej delegácie na konferencii knižničných pracovníkov v Rimavskej Sobote, otvorene sa hovorilo o horko-ťažko štvrtinových prostriedkoch na nákup kníh oproti obdobiu spred roka 1989. Spolu s tlakmi divokej privatizácie to zapríčinilo zánik desiatok menších knižníc na dedinách, ale aj v mestách či mestečkách. Fiskálna decentralizácia v roku 2000, ktorá financovanie knižníc úplne presunula na bedrá samospráv, situáciu ešte skomplikovala. Ako-tak prežívali (a prežívajú) knižnice priamo v správe krajských miest. Inde sa musí šetriť. Na platoch, na technickom vybavení a najmä na nákupoch kníh. Do toho sa ozývajú kuvičie hlasy prorokujúce zánik knihy ako artefaktu v súvislosti s dnešnou internetovou dobou. Veď načo sú nám knižnice, keď si jediným kliknutím na internetový vyhľadávač môžeme vyhľadať akýkoľvek titul. Naozaj? V tomto prípade je to iba zbožné prianie. Najmä čo sa týka nových titulov, na ktoré sa vzťahuje autorský zákon. Lenže knižnica nie je len miestom, kde si knihu vypožičiame. V súčasnom ponímaní je to aj informačný a kultúrny priestor, kde sa môžete zúčastniť na zaujímavej prednáške, autorskom večere či multimediálnej kultúrnej akcii. Tvorivosti sa medze nekladú.
■ PROJEKT: DO KNIŽNICE!
Keďže situácia okolo slovenských knižníc začala byť alarmujúca, vyhlásila Slovenská národná knižnica v Martine v roku 2010 celoslovenskú kampaň na podporu čítania a zviditeľnenie knižníc s názvom Do knižnice!
Cieľom kampane bolo upriamiť pozornosť verejnosti, najmä detí a mladých ľudí, na čítanie ako na stále obľúbený spôsob trávenia voľného času a tiež na knižnice ako na kultúrno-informačno-komunitné centrá radom tvorivých súťaží zameraných na rôzne spôsoby propagácie čítania a knižníc.
Celoslovenská kampaň Do knižnice 2 – Nakazení čítaním vznikla na základe pozitívnych reakcií verejnosti – knihovníkov, učiteľov, detí i mladých ľudí, na túto akciu. Knižniciam sú v rámci nej ponúknuté rôzne možnosti vzdelávania najmä detských knihovníkov a ďalšie prostriedky na pomoc pri šírení čítacej nákazy. Napríklad pri príležitosti Medzinárodného dňa detskej knihy bol v slovenských knižniciach ustanovený neoficiálny rekord v počte výpožičiek detských kníh počas 2. apríla 2012. Do sčítania výpožičiek sa zapojilo 34 knižníc a počet výpožičiek dosiahol číslo 9 158.
■ ZÁKON O KNIHÁCH?
Pred niekoľkými týždňami sme v SNN písali, ako na Jarnom knihobraní Vydavateľstva Matice slovenskej povedal akademik Milan Čič, že Slovensku chýba zákon o knihách. Ak sa niekto nedôverčivý zľakol, že pôjde o ďalšie šikanovanie vydavateľov, tak ho môžeme upokojiť. Spomínaný zákon by v prvom rade riešil práve prísun nových knižných titulov do knižníc tak, aby sa prostriedky na ich zakúpenie vyčleňovali z príslušnej kapitoly štátneho rozpočtu. Knižnice by sa dostali takpovediac pod zvýšenú ochranu štátu ako nezastupiteľná súčasť celkovej kultúrnej infraštruktúry Slovenska. V žiadnom prípade predsa nechceme okradnúť naše deti o ten zvláštny pocit, keď si s očakávaním vyberajú z police novú knihu a skusmo sa začítajú do náhodne otvorenej strany, aby si ju vzápätí požičali a nedočkavo niesli domov.