Čo dokáže vyvolať obyčajná – pomlčka


pomlčková vojnaMatica má nezastupiteľný podiel v zápasoch za slovenskú identitu a štátnosť

Stanislav BAJANÍK

Jar 1990. Dotváranie slovenskej a českej politickej scény nesprevádzali len prvé púčiky zlatého dažďa, ale aj horúce krvné skupiny mocichtivých politických nováčikov, podstupujúcich povinné konzultácie – podobne ako pred nimi komunisti – v centralistickej Prahe. Takzvaná pomlčková vojna o názov nového štátu, v ktorom nechýbala ani Matica slovenská, nabrala prudký spád.

Slovenské VPN žiadalo odvolať predsedu SNR R. Schustera a vymeniť ho J. Budajom. Neuspelo síce, ale vyvolávalo polemiky pred blížiacimi sa júnovými voľbami. Z druhej strany Dunaja ťažko znášali matičné Šurianske stretnutia, požiadavky a vyhlásenia orgánov MS, aktivity ďalších neštátnych subjektov – Štúrovej spoločnosti, Koreňov, Za zvrchované Slovensko, NEZES-u a iných – navyše sa maďarský prezident sám nostrifikoval za prezidenta 15 miliónov Maďarov sveta, teda aj južnoslovenskej časti. Česká politická scéna nepripúšťala nijaké diskusie o oslabovaní centralistickej federácie. Z jej, maďarských aj európskych kruhov sa začali valiť útoky na Slovensko – na jeho tzv. nacionalistické prebúdzanie, údajne rozbíjanie štátu, ohrozovanie práv menšín a pokusy o medzinárodnú izoláciu. Slováci na juhu, resp. zo Šurian, žiadali zastaviť „obmedzenie suverenity SNR a vlády SR na južnom Slovensku“, dokonca zriadiť „Ústav česko-slovenskej štátnosti pri Matici slovenskej a komisiu pri SNR“. Matica poverila 30 odborníkov, aby pripravili projekt Medzinárodného centra vzdelanosti, inštitútu na vstup svetovej inteligencie do slovenského prostredia, ktorý do vlády SR predložil J. Markuš, čím narazil na projekt centralizácie z kruhov VPN. Niektorí pracovníci MS v Martine dokonca organizovali protesty proti tomu, aby sa MS zapájala do tzv. štátotvorných riešení a tlmočili to písomne aj V. Havlovi.

Česko-Slovensko Pomlckova vojnaZačal sa okrem iného politický boj o nový názov spoločnej republiky. „Československo bez spojovníka je pozostatkom čechoslovakizmu,“ podčiarkol historik A. Hrnko (boj proti spojovníku si naša história pamätá z Londýna už počas druhej svetovej vojny). Všeobecne sa volalo po spolužití, tolerancii, vzájomnej dôvere a nedoplácaní jeden na druhého. Stranícko-politické handrkovanie však plodilo opačné protichodné pocity. Ostré diskusie v parlamentoch, na verejnosti, vo FZ vyústili do dvoch názvov štátu: Československá federatívna republika (česká verzia pre svet) a Česko-slovenská federatívna republika (láskavý dar našich susedov výlučne pre slovenské teritoriálne používanie). Dokonca M. Zeman ako ortodoxný čechoslovakista poučoval Slovákov o úlohe a význame pomlčky v názve Rakúsko-Uhorsko, Bádensko-Württembersko (D. Slobodník).

■ VSTUP MATICE SLOVENSKEJ

„Rovnako ako SNR a vláda SR považuje Matica slovenská nový názov za neprijateľný. Navrhujeme vrcholnému zákonodarnému zboru prijatie oveľa výstižnejšieho názvu štátu – Česká a Slovenská republika. V oboch jazykoch je jeho znenie nielen totožné, ale aj jeho skratka ČSR zodpovedá dlhoročným tradíciám.“ (MS 31. 3.1990) Po niekoľkých dňoch, 20. 4. 1990, v dvojnásobnom hlasovaní a zásluhou A. Dubčeka FZ schválilo názov Česká a Slovenská Federatívna republika (ČSFR), čo napokon ocenilo aj verejné zhromaždenie v Bratislave a otvorilo ďalšiu cestu k demokratickým krokom v zápase Slovákov za sebaurčovacie, jazykové, suverénne a štátotvorné práva.

■ PRÍPRAVA JAZYKOVÉHO ZÁKONA

 Po výzve z Komjatíc a zo Šurian začala skupina matičných odborníkov pripravovať zásady nového zákona o úradnom a štátnom jazyku, čo po skúsenostiach obhájila nasledovne: „Jedným zo základných východísk k riešeniu neprirodzenej situácie, aká sa vytvorila v neprospech Slovákov na južnom Slovensku najmä za uplynulých štyridsať rokov, je uzákonenie slovenského jazyka ako úradného jazyka na území Slovenskej republiky. Žiadame, aby jazyk slovenský ako štátny jazyk SR bol do prijatia Ústavy SR, v ktorej musí byť bezpodmienečne kodifikovaný, čo v najkratšej dobe uzákonený formou prijatia príslušného zákon SNR.“ (MS 10. 5. 1990). Kým sa v Prahe rozhodovalo o budúcom názve ešte spoločného štátu na demokratických a rovnoprávnych základoch, na pôde Matice slovenskej, Šurianskych južnoslovenských stretnutí sa rodili zásady politickej rehabilitácie slovenčiny na území SR. SFR i príprava zákona o štátnom jazyku sa tak stali novou spoločensko-politickou súčasnosťou, čo vyústilo až do roku 1993, keď sa obnovila slovenská štátnosť a roku 1995, keď bol prijatý zákon o štátnom jazyku.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.