Cár Alexander I. v kauze zaškrtenia majiteľa raslavického kaštieľa. Raslavice v okrese Bardejov sú známe nielen folklórom, ale aj povesťou Cárov diadém. Je o tom, ako ruský cár Alexander I. zachránil život nevinne odsúdenej. Ale je to iba povesť? Prešovský predstaviteľ šľachtického súdu, ktorý sa zaoberal výlučne trestnými činmi tejto privilegovanej society, sa zúčastnil na vyšetrovaní vraždy Andreja Bána od začiatku až do konca ‒ od vyšetrovania vraždy až po príkaz Jeho Veličenstva Františka I., aby sa všetky dokumenty viažuce sa k prípadu zaškrtenia majiteľa raslavického kaštieľa zničili. Odvtedy, už bez hodnoverných svedectiev, sa stala z príbehu povesť o návšteve ruského cára Alexandra I. v kaštieli po tom, čo sa vracal z Viedenského kongresu v roku 1814 do Petrohradu....
Predstavitelia piatich mocností – Rakúska, Pruska, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Ruska ‒ sa v roku 1814 stretli vo Viedni, aby položili základy novej Európy. Popri vlastných zásluhách všetci uznali, že pri napoleonských vojnách pretieklo mnoho ruskej krvi, takže Rusi, ktorí výrazne prispeli k pádu cisára Napoleona, si budú môcť ukrojiť poriadny kus koláča pri delení Európy. Krvilačnému tyranovi z korzického Ajaccia ponechali len cisársky titul a vládu nad malým ostrovom Elba v Stredozemnom mori. Tak neslávne skončil jeden z najväčších vojvodcov sveta, ktorého na začiatku ruský cár dokonca obdivoval. Čoskoro však prišiel na to, že je to sebecký despota.
■ KTO Z KOHO?
Stretli sa viackrát. Pri slávnostných dvoranských ceremóniách i na bojisku. Pri Slavkove Bonaparte ruskú a rakúsku armádu porazil. Vtedy cár nepočúvol odporúčanie svojho generála Michaila Illarionoviča Kutuzova, ktorý ho od bitky odrádzal. Cár to pripisoval nerozvážnosti mladosti, veď mal iba dvadsaťosem rokov. Zato neskôr si s generálom Michailom Kutuzovom porozumeli a stanovili spoločnú taktiku. Len čo v júni 1812 francúzska La Grande Armée prekročila ruské hranice, Rusi takticky ustupovali. Po bitke pri Borodine síce utrpeli straty, ale bojisko usporiadane opustili a dobyvateľovi vydali Moskvu. Podpálenie matičky miest zasiahlo cárovu dušu a rozhorčene vyhlásil: „Napoleon alebo ja: odteraz nemôžeme vládnuť spolu!“
Pomohlo hrdinstvo cárskej armády a krutá ruská zima. Napoleonovu dovtedy neporaziteľnú armádu prinútili na ústup po miestach, kadiaľ postupovala a nezmyselne všetko naokolo ničila a drancovala. Ústup spustošenou krajinou sa zmenil na útek. Vtedy cár pochopil, že Napoleona musí zraziť na kolená. Presvedčil o tom aj pruského kráľa a rakúskeho cisára, aby spoločne nad tyranom zvíťazili v „Bitke národov“ neďaleko Lipska. Spojenci ho síce od ďalšieho postupu do srdca Francúzska odrádzali, stačila im mierová dohoda s Napoleonom, ale cár už vedel svoje a 31. marca 1814 na čele ruských vojsk triumfálne vstúpil do Paríža. Napoleon abdikoval a cár pritom neochotne prijal obnovenie Francúzskeho kráľovstva.
Ktovie, o čom premýšľalo imperátorské veličenstvo pri ceste kočom z Viedne do Petrohradu so zástavkou v Raslaviciach. Azda práve o tom, ako by bolo treba svet po porážke Napoleona usporiadať. A možno o tom, kde sa to vlastne tá chýrna šarišská usadlosť nachádza? Pohostinnosť majiteľa raslavického kaštieľa Andráša Bánoa a jeho krásnej manželky Ivice bola taká povestná, že tam rada chodila smotánka z celého Horného Uhorska sa zabávať, jesť, piť, kartovať a flámovať aj sedem dní a nocí...
Samotné privítanie imperátora Vserosijského naznačilo, že kaštieľ nič neostane dlžný svojej povesti. Na počesť cára dokonca natiahli aj červený koberec. Všetko bolo pripravené na to, aby sa po dlhej ceste posilnil dobrým jedlom a nápojmi a po trmácaní kočom po uhorských cestách-necestách si oddýchol v pohodlnej posteli...
■ OČARUJÚCA HOSTITEĽKA
Imperátorskému veličenstvu chutili jedlá z diviny, keďže v tunajších lesoch nebola núdza o zver. Alexander I. kulinárske pochúťky zapíjal francúzskym šampanským, ale aj vínom kráľov alebo kráľom vín tokajským či lahodným rizlingom rýnskym. Ľudová hudba pritom vyhrávala na počúvanie i do tanca a cára vtipom i krásou mimoriadne očarila manželka majiteľa kaštieľa pani Ivica z rodu Požoniovcov. A keď s ňou tancoval na parkete, dokonca mal pocit, že sa v Raslaviciach cíti lepšie ako na rokovaniach vo Viedni, kde síce zneli svetoznáme valčíky a oslavné prípitky, ale pritom každý z tých, čo ich prednášal, si iba chcel uchmatnúť čo najväčší kus Európy. A podľa toho sa aj cár správal. Ráno po noci v mäkkej posteli a výdatných raňajkách sa rozlúčil s domácimi, poďakoval za jedlá, nápoje i priateľskú atmosféru. Zvlášť dlho stískal rúčku krásnej panej Ivici, ktorá bola nielen pozornou, ale aj dôvtipnou hostiteľkou. A ku koncu večera aj dobrou tanečnicou.
„Vraciam sa z Viedne, kde na tamojšom dvore medzi dvornými dámami chýbal taký drahokam comme la charmante madame de Bano. Dovoľte, madame, aby som vám na znak vďaky za tunajší pobyt odovzdal diamantový diadém,“ strúhal cár poklony. Potom keď krásna pani Ivica namietala, že si nezaslúži taký krásny a hodnotný diamantový šperk, že sa usilovala byť len dobrou hostiteľkou, imperátor Vserosijskij zvýraznil: „Madame, viem oceniť krásu a dôvtip žien. A sľubujem vám, krásna pani, že ak budete mať v živote akékoľvek problémy, rád vám pomôžem. Nikdy nezabudnem na príjemný večer v tunajšom kaštieli.“
■ HRDELNÝ ZLOČIN
V pivnici kaštieľa v Raslaviciach, v ktorej skladovali vzácne vína, na ktorých si kedysi „brúsil“ chuťové poháriky aj ruský cár, našiel hajdúch zaškrteného majiteľa Andreja Bánoa. Pochovali ho v rodinnej hrobke za účasti významných osobností Horného Uhorska. Vrchnosť sa okolnosťami jeho nečakanej smrti bližšie nezaoberala. Až keď nebožtík spočinul v hrobke, doručili vicišpánovi v Eperješi list, v ktorom anonym, dovolávajúc sa spravodlivosti, uviedol okolnosti smrti majiteľa kaštieľa v Raslaviciach ‒ bol zaškrtený! Keďže točité schodisko z pivnice, kde Andrej Báno držal vzácne vína, viedla priamo do spálne manželov, pisateľovi listu bolo jasné, kto ho zavraždil. Na základe tohto udania, ale i ďalších sťažností a chýrov, ktoré kolovali po smrti majiteľa kaštieľa, podal prešovský vicišpán šľachtického súdu žalobu na krásnu vdovu. Na súde prisahala, že nič také ohavné, z čoho ju podozrievajú a vinia, neurobila, že sa s manželom mali radi a všemožne mu ako milujúca manželka bola dobrou a poslušnou ženou. Sudca by už aj uveril jej zaprisahávaniu, lenže prihlásil sa akýsi svedok, ktorý jej výpoveď spochybnil a súd mu uveril. Vdovu po Bánoovi odsúdili na trest smrti sťatím. Na vykonanie rozsudku čakala vo väzení, a keďže všetky jej dovolania spravodlivosti nepomohli, spomenula si na prísľub Jeho Imperátorského Veličenstva, ruského cára Alexandra I. Aj keď uvážila, že možno už dávno zabudol, čo jej sľuboval, v danej situácii bol pre ňu posledná nádej. Napriek strážam sa jej podarilo napísať cárovi list a odovzdať ho kuriérovi, ktorý bol synom francúzskeho záhradníka, slúžil v Napoleonovej armáde a zúčastnil sa na ťažení do Ruska v roku 1812, takže dobre poznal cestu. Jeho Výsosti v liste vopred poďakovala za všetko, čo pre ňu, možno, urobí.
■ CÁR CISÁROVI
Kuriér naozaj doručil list z Uhorska do Petrohradu. A cár si spomenul na očarujúcu la charmante madame de Bano aj na svoj sľub, že ak bude mať v živote akékoľvek potreby alebo problémy, rád jej vyhovie a pomôže. Hneď si vybavil, ako jasnozrivo odhadla konanie Napoleona, ktorý po úteku z vyhnanstva na Elbe sa hneď v Paríži opäť chopil moci. Pravda, nepovedala to priamo, ale pomohla si príslovím, že zlú zelinu treba vytrhať s koreňom...Pred zrakom Alexandra I. sa začal odvíjať príbeh od Waterloo. Ľutoval, že početné ruské a rakúske armády sa na definitívnej porážke Bonaparta nezúčastnili, keďže v čase bitky boli ešte ďaleko od tohto miesta v Brabantskom Valónsku.
Vraví sa, že Napoleona napokon porazili Briti, aj keď viac ako polovicu spojeneckej armády tvorili neskúsené nemecké a holandské oddiely. Vojvoda z Wellingtonu urobil dobrý ťah, keď svojich veteránov rozmiestnil medzi slabšie jednotky, ktoré odolávali francúzskym útokom až do príchodu spojeneckých pruských vojov. Tých, ktorých Francúzi dva dni predtým rozprášili, ale celkom nezničili. Vrátili sa do boja práve včas, aby Francúzov napadli zboku a spečatili ich porážku... „Škoda,“ uvažoval cár, „že ruská armáda nebola pri tom. Hrdinstvo poslednej zostavy Napoleonovi verných gardistov nič nezmení na zániku legendy jeho La Grande Armée a internovaní tyrana vo vyhnanstve. Z ostrova Svätá Helena sa už k moci nedostane! Pri spomienke naňho ma vždy opantá hnev,“ uvažoval cár, aby sa po chvíli znovu dostal k listu, ktorý mu napísala madame Bano z Uhorska...
■ NEVYDAJTE MA KATOVI
Táto príťažlivá osôbka mu v riadkoch vykresľovala, ako rok a pol po odchode Jeho Imperátorského Veličenstva našiel sluha jej manžela Andráša Bánoa zaškrteného vo vínnej pivnici. Pochovali ho v rodinnej hrobke. Na základe anonymného udania i ďalších klebiet, ktoré sa šírili po smrti manžela, ju obžalovali zo zločinu vraždy. Vraj ona mala najlepšiu možnosť a vari aj príležitosť zbaviť sa manžela, keďže vinná pivnica, kde sa manžel občas pri dobrých trúnkoch „zabudol“, bola priamo spojená s ich spálňou. Darmo na súde prisahala, že neurobila nič, z čoho ju obvinili, že sa s manželom mali radi. Akýsi falošný svedok spochybnil jej výpoveď a súd dospel k rozhodnutiu odsúdiť ju na hrdelný trest. „Teraz čakám vo väzenskej cele na trest smrti sťatím. Vaša Jasnosť, pomôžte mi, ste mojou jedinou nádejou. Oddaná Madame Ivica de Bano,“ zakončila srdcervúcu prosbu. Jeho Imperátorské Veličenstvo okamžite nadiktovalo list Jeho Excelencii rakúsko-nemeckému cisárovi, českému a uhorskému kráľovi Františkovi I. List, na obálke dvakrát zvýraznený červenou tužkou cez mains – do vlastných rúk ‒, prostredníctvom diplomatických kuriérov dňom i nocou smeroval z Petrohradu do Viedne. Výsledok už poznáte. Madam Ivicu de Bano katovi nevydali. Cisár jej udelil milosť s dodatkom, aby sa zároveň zničili všetky úradné doklady vrátane tých zo súdneho procesu.
■ Z HORNÉHO DO DOLNÉHO
A aký bol ďalší osud panej z Raslavíc? Po rokoch smútku za manželom zložila vdovský závoj a opäť sa vydala. Jej manžel Jozef Hedry bol majiteľom dolného kaštieľa v Raslaviciach, vzdialeného len pár metrov od horného.
Príbeh má epilóg so spravodlivým koncom. Istý obchodník s obrazmi, ktorý kedysi slúžil vo viacerých šarišských rodinách, sa na smrteľnej posteli priznal, že to on zaškrtil pána Andráša Bánoa a zvalil to na jeho manželku Ivicu. Vraj mu závidel, že sa mu tak darí a že má krásnu ženu. Rozhodol sa pomstiť obom. Jeho zavraždil a ju vydal napospas krivým obvineniam z vraždy. Vraj na staré kolená s úľavou prijal správu, že ju pred krutým rozsudkom zachránilo Jeho Imperátorské Veličenstvo ruský cár Alexander I.
´●●●
V Raslaviciach sú stále dva kaštiele. V hornom kaštieli, renesančno-barokovom, sa odohrali opísané udalosti. Po troch stavebných etapách prestavby objektu z druhej polovice 17. storočia ďalšie už nenasledovali, ba po druhej svetovej vojne sa tam vykonávali len opravy súvisiace s využitím objektu na hospodárske či obchodné ciele. To všetko prispelo k chátraniu kaštieľa, ktorý vyvrcholil požiarom v roku 1985, keď oheň zničil strechu, krov, väčšinu klenieb a pôvodných stropov. Poškodené boli aj hospodárske budovy kaštieľa. Kláštor a kaplnku po roku 1989 získala v reštitúcii cirkev a zrekonštruovala ich Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa, ktorej rehoľa v objekte pôsobí. Ich posviacka sa uskutočnila 14. júla 1993. Druhý kaštieľ ‒ dolný ‒ bol postavený v klasicistickom slohu v polovici 19. storočia. Vlastnila ho rodina Hedryovcov. Kaštieľ je od roka 1996 národnou kultúrnou pamiatkou. Zostal zachovaný takmer v pôvodnom stave. Pravda, aj na ňom sa podpísal zub času a čaká na rekonštrukciu...
Marián ŠIMKULIČ - Foto: wikipedia