Nehľaďme na našu históriu cez skresľujúce fabulácie a fantazmagórie. Od rodičov, ale aj zo strany odbornej verejnosti sa v ostatnom čase čoraz častejšie ozývajú ponosy, že na slovenských školách všetkých stupňov sa naše dejiny vyučujú nekvalifikovane, vysvetľujú sa celkom podľa individuálnych predstáv a záujmov prednášajúceho a podľa liberálnej zásady „catch as catch can“ (uchop, ako môžeš) a najmä že chýbajú kvalitné (a pre prednášajúceho záväzné!) učebnice dejepisu pre všetky stupne a kategórie našich škôl. Prvý pokus o nápravu tohto nežiaduceho a pre každý národ nebezpečného stavu sa síce vykonal už v roku 1996 za koaličnej vlády HZDS, SNS a ZRS, keď sa na všetky školy dostala vynikajúca kniha Milana S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí, ale jej pôsobenie v slovenskom školstve nemalo dlhé trvanie. Médiami cudzích vlastníkov pobalamutení voliči a politické intrigy zväčša protislovenských živlov spôsobili, že 30. októbra 1998 sa dostala k moci vláda „strakatej koalície“ lídrov takých politických strán a straničiek, ktorí sa pri rozpade „spoločného štátu“ postavili proti obnoveniu samostatnej Slovenskej republiky v jej súdobej demokratickej podobe. A medzi ich prvé „tvorivé štátnické činy“ patrilo aj stiahnutie Ďuricovej knihy zo škôl.
■ DEVIATE VYDANIE
Knihe samotnej to, pravda, neublížilo, skôr naopak. Ľudia sa totiž medzičasom presvedčili o jej kvalitách – veď je to doteraz jediné historiografické dielo, ktoré lexikónovou formou ponúka čitateľovi také obrovské penzum informácií o slovenských dejinách – a tak sa kniha dožila dodnes už svojho deviateho vydania, čo je pri poprevratovej odbornej literatúre priam unikátny, ojedinelý prípad!
Dnes máme na Slovensku znova koaličnú vládu, v ktorej pôsobí aj Slovenská národná strana, a pri známych nedostatkoch vo vyučovaní slovenských dejín na našich školách sa celkom logicky očakávalo, že až do času vydania nových a kvalitných učebníc dejepisu pre slovenské školy sa opäť do nich dostane táto hodnotná Ďuricova kniha. Na počudovanie, doteraz sa tak nestalo! Zrejme v dnešnej liberálnej koaličnej „demokracii“ viac než hlas a záujmy ľudu platí to pruské „Maul halten und weiter dienen!“ A tak namiesto nových učebníc sa do našich škôl zaviedli akési internacionalistické či kozmopolitné spoločné slovensko-maďarské alebo skôr maďarsko-slovenské učebnice dejepisu, pretože sme dlho (podľa mňa až pridlho!) žili v spoločnom štáte.
■ POZORUHODNÁ KNIHA
Nebuďme však pesimisti a nehádžme hneď flintu do žita! Koncom roka 2016 sa objavila na knižnom trhu pozoruhodná kniha Edity a Michala Tarabčákovcov Dejiny Uhorska ako ich nepoznáte, ktorá by mohla plnohodnotne splniť a v celom rozsahu nahradiť funkciu tej revizionisticky tak vytúženej spoločnej učebnice dejepisu. Autori v nej analyzujú históriu Karpatskej kotliny a priľahlých území od najstarších čias až po rozpad Rakúsko-Uhorska a svoje dielo uzatvárajú v doslove nádejnou výzvou: „Budeme radi, keď sa kniha dostane do rúk všetkým, ktorí milujú svoj národ. Slovákom, aby sa poučili o tom, v akomže to štátnom útvare a s kým naši predkovia museli žiť, a odrodilcom a susedom, aby spoznali aj zamlčiavané, prekrúcané, ba aj úmyselne sfalšované fakty z dejín národov žijúcich v Karpatskej kotline. Dnes, keď v Európskej únii sú aj niekdajší rivali a nepriatelia, nemali by sme pripustiť, aby sa spoločné porozumenie pre Európu mohlo niekedy v budúcnosti znova rozpadnúť na národné egoizmy.“ K tomu azda naozaj netreba viacej slov!
Silnou stránkou diela E. a M. Tarabčákovcov je kvalifikovaný etnografický a lingvistický rozbor etnickej identity národov Európy už pred infiltráciou Ugorov do Karpatskej kotliny, rozbor veľkomaďarských mýtov a legiend o „zaujatí vlasti“ a takmer pravidelné používanie disponibilných štatistických údajov o etnickom zložení obyvateľstva Karpatskej kotliny a neskoršieho Uhorska, začínajúc desiatym a končiac dvadsiatym storočím.
Dielo, okrem v historiografii bežnej chronológie udalostí, venuje veľkú pozornosť aj ekonomickým a sociologickým otázkam života spoločnosti, ktoré sa v „klasických“ učebniciach dejepisu spravidla zanedbávajú. Venuje sa tiež lingvistickej problematike v Karpatskej kotline, ba i molekulárnej genetike (napríklad na strane 64) a celoplošnej analýze DNA, ktorú na území dnešného Maďarska v roku 1991 vykonal americký vedec L. L. Cavalli-Sforza a ktorá opakovane dokázala, že aj absolútna väčšina dnešného obyvateľstva Maďarska je etnicky slovanská (pozri Scientic American, november 1991).
■ GENETICKÉ ODKAZY
Ak by sa toto hodnotné dielo malo použiť ako učebnica dejepisu aj pre stredné školy (keďže všetky kvalitatívne kritériá na tento cieľ v plnom rozsahu spĺňa), bolo by ho azda treba doplniť práve v oblasti týchto dvoch problematík: po prvé v lingvistickej oblasti v lexike dnešnej maďarčiny a v toponymii dnešného Maďarska o poznatky niektorých serióznych maďarských lingvistov a najmä o poznatky z ťažiskového diela profesora Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku (známe už od roku 1944 a v „slovenskej“ historiografii dodnes nevyužívané a zamlčiavané), ktoré prinieslo exaktné toponymické dôkazy o staroslovenskom osídlení celého územia dnešného Maďarska a východného Rakúska dávno pred príchodom prvých Ugorov. A po druhé v oblasti molekulárnej genetiky a analýzy DNA o poznatky docenta Dr. Vladimíra Feráka & comp., z celoplošnej analýzy DNA na Slovensku (známe už najneskôr od roku 2010 a v „slovenskej“ historiografii dodnes rovnako nevyužívané a zamlčiavané!), podľa ktorých genetické korene osemdesiatich piatich percent dnešných obyvateľov Slovenska siahajú až do paleolitu, desiatich percent do neolitu a len päť percent dnešných obyvateľov Slovenska má predkov prišelcov všetkých rás, národností či náboženstiev za posledných dvadsaťtisíc rokov.
Ale aj bez uvedených statí je kniha E. a M. Tarabčákovcov v slovenskej historiografii celkom ojedinelým dielom a mala by sa spolu s Ďuricovou knihou Dejiny Slovenska a Slovákov dostať nielen do všetkých slovenských škôl, ale aj do všetkých slovenských domácností. Lebo ak chceme obstáť ako slobodný národ aj v budúcnosti, na naše dejiny i na dejiny národov, s ktorými naši predkovia žili v spoločných štátoch, sa musíme pozerať výlučne a nekompromisne len cez najnovšie exaktné vedecké poznatky, a nie cez skresľujúcu prizmu starých fantazmagórií a historiografických fabulácií. V opačnom prípade by sme sa totiž ľahko mohli stať znova obeťami starých či nových inonárodných egoizmov.
Július HANDŽÁRIK – Karikatúra: Andrej MIŠANEK