Tvorca rajských idýl vo vrave a chaose sveta. Keď sa vlani uprostred roka v Slovenských národných novinách číslo 34 objavil krátky medailón o Albínovi BRUNOVSKOM pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatin, zaznela v ňom aj obava, či si na túto neprávom ponevieranú azda najväčšiu osobnosť slovenskej grafiky a umenia vôbec niekto dôstojným spôsobom spomenie a vráti mu tú úctu, akú mu podenkoví revolucionári šmahom ruky upreli. Pochybnosti mali reálny základ, lebo ucelenejší výber z umelcovho diela ako prví uviedli ešte uprostred vlaňajšieho leta naši susedia v Galérii českej grafiky Hollar v Prahe. Zato v slovenských reprezentačných galerijných domoch vládlo znepokojujúce výstavné mlčanie... Potom takmer ako pendant k Čechom predstavila koncom septembra 2015 slovenskú grafickú školu Galéria SPP, kde v kolekcii šiestich dominantných osobností žánru nazvaného Imaginárium slovenskej grafiky už bol aj Albín Brunovský. No a napokon neomylne prišiel Ivan Jančár a Galéria mesta Bratislavy s Brunovského profilovým výberom sedemdesiatich diel v modernej galérii Antiguo Hospital de Santa María v rodisku Miguela Cervantesa Saavedru v meste Alcalá de Henares neďaleko Madridu. Nedali sa zahanbiť Brunovského rodáci v Zohore a pridala sa i Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici.
■ ZÁMOCKÉ SCHODY
V týchto dňoch v Pálffyho paláci na Zámockých schodoch zachováva istú chronologickú i symbolickú kontinuitu posledný profesorov žiak Karol Felix svojou expozíciou Brunovského diel, ktorá akoby nadväzovala na už uvedenú Retrospektívu Brunovského diel v tomto priestore pred dvadsiatimi rokmi od 10. decembra 2004 do 20. februára 2005.
Pripomeňme, že „knieža grafiky“, určite nie iba slovenskej, sa narodilo 25. decembra 1935 v Zohore. Obec a záhorský región, charakteristický naviatymi pieskami a borovicovými lesmi, boli umelcove trvalé inšpiračné žriedla. Umelecký talent dostal profesionálne kontúry na Vysokej škole výtvarných umení, kde študoval v rokoch 1955 – 1961 v oddelení grafiky u profesora Vincenta Hložníka. Po ašpirantúre (1963 – 1966) sa na VŠVU v Bratislave stal vedúcim oddelenia knižnej tvorby a neskôr dve desaťročia až do spoločenského zlomu viedolna tejto vysokej škole oddelenie voľnej grafiky a knižnej tvorby. Medzitým ho v roku 1981 vymenovali za univerzitného profesora.
■ REMESELNÝ FUNDAMENT
Ako umelec i pedagóg prof. Albín Brunovský obnovil záujem o klasické grafické techniky – lept, akvatintu, mezzotintu, suchú ihlu, kameňorytinu, litografiu. Vo svojej tvorbe sa popri voľnej grafike venoval najmä maľbe, knižnej ilustrácii, úžitkovej tvorbe – návrhom plagátov, známok a bankoviek, ale i scénografii. Na začiatku šesťdesiatych rokov a v priebehu ich prvej polovice sa slovenské umenie na širšej báze vyrovnávalo s medzivojnovou avantgardou, povojnovými abstraktnými tendenciami a simultánne reagovalo i na vtedy aktuálne tendencie pop-artu, nového realizmu a novej figurácie. Popritom sa muselo brániť i atakom domácej tradicionalistickej a dogmaticky orientovanej výtvarnej scény.
V tomto uzlovom období premien hodnotových kritérií a celkového zamerania nášho umenia vstupuje do výtvarného diania jeden z protagonistov povojnového vývinu, veľký mág slovenskej grafiky – Albín Brunovský.
■ RACIONÁLNY VIZIONÁR
Začína rozvíjať princípy figuratívnej fantazijnej tvorby, pre ktorú námety nepochybne čerpal v grafickom ateliéri prof. V. Hložníka, u ktorého študoval. Kým však základy Hložníkovho umeleckého východiska vyrástli z expresionizmu a pokubistického Picassa, a možno aj Francisa Bacona, najvýraznejším i najbližším podnetom bol pre Albína Brunovského v začiatkoch tvorby surrealizmus. Samotný však neponúkal dostatočný tvorivý priestor „racionálnemu vizionárovi“, akým Brunovský nepochybne bol, a práve táto skutočnosť zaktualizovala u autora postupne v jednotlivých obdobiach tvorby príťažlivosť talianskej, holandskej a nizozemskej maľby 15. a 16. storočia, podunajskej školy a manierizmu, ako aj subjektívnych aspektov symbolizmu. Krok, ktorý týmto Albín Brunovský urobil, neznamenal len generačný posun, ale svojím vzťahom k surrealizmu aj preklenul jednu z medzier medzi európskymi avantgardami a slovenským umením. Tento krok súčasne priniesol, paralelne s objavujúcimi sa abstraktnými tendenciami, zmenu vo vzťahu medzi predmetom a obrazom. Skutočnosť nie je pre autora východiskom a predmetom znakotvornej štylizácie. Vizuálna skutočnosť má v tvorbe len zástupnú funkciu. Slúži ako symbol na vytvorenie úplne novej skutočnosti, ktorá nemá s tým, čo zobrazuje z hľadiska významu, nič spoločné. Albín Brunovský nahradil skutočnosť ilúziou, snom o jej novej „inej“ podobe. V jeho koncepcii umenie nie je zobrazením skutočnosti, aj keď tomuto konštatovaniu zdanlivo protirečí vizuálna stránka jeho tvorby, založená na naturalistickom, precízne vypracovanom detaile.
■ MOTIVICKÉ ŽRIEDLO
Pre prácu s detailom je v tvorbe autora mimoriadne dôležitá námetová oblasť. Kým detail má vzťah ku skutočnosti, je vlastne výsledkom analýzy, námet je svojou podstatou nereálny, je výsledkom spojenia fenoménu heterogénnych snových predstáv, fantázie a neuchopiteľných procesov podvedomia a stavov medzi bdením a snením. Výtvarné spracovanie virtuálnych predstáv má podobu fantastických, imaginatívnych obrazových kompozícií, ktoré udivujú kontrastom reálnosti detailu a absurdnosti usporiadania celku.
Už prvé grafické listy, ktorými Albín Brunovský na seba upozornil nielen doma, ale i v zahraničí, prinášajú do umenia tvorivý princíp, ktorý porušuje zaužívané zvyklosti a stereotypy a deformáciou a popieraním javovej skutočnosti smeruje k vytvoreniu vizuálneho systému, ktorý provokuje svojou fantastickou skladbou a naznačením jej ďalšej nejavovej vrstvy. Je v tom zapojená mimoriadne vyvinutá schopnosť rozprávača fascinujúcich príbehov, ktoré sa nikdy nestali, ani nestanú, napriek tomu im však takmer veríme.Vynikajúcou prípravou i skúškou umelcovho kresliarskeho majstrovstva bolo ilustrovanie kníh, kde si okrem cizelovania kresbových postupov vyskúšal aj klasické grafické techniky, najmä rytinu a litografiu.
■ SKVELÁ KRESBA
Voľná grafická tvorba prezrádza autora už od začiatku vnímavého k línii, ktorý vie virtuózne využiť jej poddajnosť a plastickosť. S veľkým potešením prekrýva celú plochu listu bizarnými tvarmi a netušenými nápadmi.
Kresba Albína Brunovského má vlastnosti a schopnosti vniesť dynamiku a život na obrazovú plochu a spletitosťou a krížením svojich čiar vytvárať novotvary a spájať ich do nových a nepredvídaných útvarov. Súčasne sa stáva integrujúcim prvkom obrazu, ktorému dokáže vdýchnuť atmosféru záhadnosti až nepokoja.
Priestorové riešenia Brunovského diel sú v začiatkoch tvorby zjednodušené na prvý plán, oddelený vysokým horizontom, kde sa odohráva hlavná téma. V kontraste s reálnosťou figúr, i keď tvarovo deformovaných, je priestor absolútne neutrálny, väčšinou bez bližšieho určenia. Následne postupným rozpadom tvaru do takmer abstraktných foriem odpadá i toto delenie. Tvary sa vznášajú na neurčitom tmavom pozadí, ktoré evokuje v divákovi nekonečné diaľky. Uvedené dva základné princípy riešenia priestorových vzťahov existujú paralelne a predpovedajú budúci systém postavený na veľkolepých priestorových koncepciách.
■ PRÁCA SO SVETLOM
Povedľa skvelej kresby sa základnou prednosťou autora stala práca so svetlom, kde autor využíva svoje schopnosti k maximalizácii možností, ktoré čiernobiela technika umožňuje. Bol to prostriedok, ktorý Brunovskému umožňoval nielen plasticky modelovať tvar a tvary, ale aj násobiť imaginatívne vyžarovanie celku. Iluzívnosť svetelnej hry sa v umelcovej tvorbe vystupňovala až do vytvorenia diel, ktoré znamenali prekročenie hranice k nefiguratívnosti. Analytický proces vytvoril v umelcovej tvorbe oblúk od dominujúcej figúry k jej potlačeniu až rozplynutiu v prírodných živelných a dynamických útvaroch, vznášajúcich sa v priestore preniknutom magickou svetelnou hrou.
■ BÁSNIK A FILOZOF
Tvorba „básnika a filozofa“ – ako sám seba Albín Brunovský koncom šesťdesiatych rokov označil – priateľa mnohých spisovateľov a básnikov, čerpala podnety aj z úzkeho spojenia s literatúrou. Neboli to len početné ilustrátorské cykly, ktoré súbežne vznikali s jeho grafickou tvorbou a v mnohom zohrali podnetnú rolu, ale charakter voľnej grafickej tvorby založený na konfabulácii témy si takpovediac vypožičiaval z „literárnych obrazov“. Inšpiroval sa písaným slovom. Grafiky často tvorili výtvarný pendant literárnych diel, aj keď nemali ilustratívny charakter, neboli teda ilustráciami vo vlastnom zmysle slova.
Vzťah Albína Brunovského k literatúre a poézii je ďalšou konštantou, ktorá orientuje počas celého umeleckého života autorovu tvorbu a do istej miery provokuje jej charakter a vnútorný rozmer. Význam tejto zložky umelcovej inšpirácie determinoval aj spomínanú prezentáciu v Pálffyho paláci na Zámockých schodoch v Bratislave.. Umelcovo mimoriadne zaujatie domácou i svetovou literatúrou poskytuje priestor venovať sa sústredenejšie práve knižnej ilustrácii. V knižných ilustráciách zosilňuje romanticko-realistické videnie sveta, najmä v prekrásnych exlibrisoch, ktoré mu priniesli toľko medzinárodných pôct. Rozpútava v nich celý diapazón neprekonateľných nápadov a filozoficky hĺbavého humoru, ľúbezných malicherností a epikurejského erotizmu.
■ GRAFICKÉ EVANJELIUM
Hlavné odvetvia Brunovského výtvarného záujmu – voľnú grafiku a tvorbu ilustrátorských cyklov (s výnimkou ilustrácií rozprávok) – nemožno od seba presne oddeľovať. Symbióza voľnej grafickej tvorby a ilustrácie vyplýva zo schopnosti výnimočnej umelcovej osobnosti, z návyku paralelne rozmýšľať a pracovať na viacerých dielach súčasne. Tak možno pochopiť tvorivý potenciál a široký záber súbežne spracovávaných tém – ramien jednotného hlbinného toku predstavivosti.
Väčšinu ilustrátorských diel poézie a prózy tvorí Albín Brunovský v podobe grafických listov, ktoré sú aplikované celé alebo vo výreze ako výtvarný sprievod kníh. Týka sa to napríklad leptov z cyklu Biblia (1967) k starozákonným povestiam, ktoré prerozprával Ivan Olbracht, ďalej grafických listov k poézii Jána Stacha, Jozefa Šimonoviča, Miroslava Válka a iných.
Albín Brunovský bol od začiatku jedným z najplodnejších slovenských ilustrátorov klasických i moderných autorov a kníh pre deti. Ilustroval ich vyše sto, z nich najväčšie ocenenie dosiahli knihy rozprávok (H. CH. Andersena, E. T. A. Hoffmanna, Ľ. Feldeka, knihy francúzskych rozprávok Madame d´Alunoy a iné.). Rozprávkovú knihu Zlaté jabĺčka vydali v roku 1982 v Japonsku. Spoločným znakom Brunovského ilustrátorskej tvorby pre deti je vysoká umelecká náročnosť spracovania, ktorá sa neobmedzuje na opis rozprávkového deja, ale prekonáva ho novými prekvapivými asociáciami. Pre tieto znaky nejde o typickú ilustráciu pre deti, hoci je plne prístupná i malému čitateľovi. Albín Brunovský stál tiež pri zrode Bienále ilustrácií v Bratislave, ktorého sám bol niekoľkonásobným laureátom.
■ ČARO EXLIBRIS
Od začiatku sedemdesiatych rokov sa v kontexte s literatúrou venoval tvorbe exlibris – jedného z najkomornejších grafických žánrov. Využívajúc jeho privátnu adresnosť spúšťa sa v tvorivom procese odvážne do hlbín ľudskej psychiky. Používa atribúty a symboly charakteristické pre majiteľa knižnice, ale často ostáva v rovine fiktívnej dedikácie, tak aby ostala aj pri tomto grafickom žánri plne zachovaná integrita tvorivej osobnosti umelca.
Albín Brunovský patrí nepochybne medzi popredné a celkom výnimočné osobnosti slovenskej výtvarnej scény 20. storočia. Jeho syntetický náhľad na svet, spojený s virtuóznym majstrovstvom, mimo času stojace podobenstvo o človeku a prírode, o duši človeka, plné tajomných asociácií a nedostupných hĺbok, romantická lyrika diela naplneného vôľou po harmónii robí z tvorcu rajských idýl v chaose a vrave sveta jedného z popredných predstaviteľov imaginatívneho realizmu. Albín Brunovský bol laureátom početných európskych a medzinárodných ocenení, laureátom Ceny Martina Benku (1995) a viacerých pôct za Najkrajšiu knihu roka. V roku 1980 ho vymenovali za zaslúžilého a v roku 1985 za národného umelca. Jeho diela sú zastúpené v zbierkových fondoch mnohých galérií po celom svete. Zomrel v Bratislave „doráňaný nevďakom a aroganciou moci“ vo veku šesťdesiatjeden rokov v januári 1997.
Emília HUSÁR SEMANCOVÁ
Snímky: archív autorky