Jedinečná tradícia zdobenia vajíčok v podtatranských Batizovciach má vyše dvesto rokov. Veľká noc, prečo sa tak volá? Veľká – prečo nie napríklad malá, zelená, čierna, tmavá, svetlá a pod.? Veľká sa volá preto, že sa stalo niečo veľké. A čo to bolo? Mŕtvy človek ožil – je to víťazstvo života nad smrťou. Je to kresťanský sviatok takisto ako Vianoce, Turíce a pod. Symbolom Vianoc je vianočný stromček (narodenie Ježiška), symbolom Turíc – zoslanie Ducha Svätého, je stavanie májov, briez, jelší pod okná dievčat a Veľkej noci je veľkonočné vajíčko (vzkriesenie Ježiša).
Venujem sa tomuto symbolu Veľkej noci, ktoré sa dáva kúpačom pri oblievačke. Usilujem sa udržať tradície Veľkej noci v pôvodnej originálnej forme, tak ako to robili moji predkovia. Tradícia zdobenia veľkonočných vajíčok sa u nás v Batizovciach udržuje vyše dvesto rokov. A v čom je tá naša originalita? Vajíčka sa uvarili, nafarbili a potom sa vypisovali trojhranným pilníkom. Na každom vajíčku okrem nakreslených ornamentov muselo byť aj srdiečko, v ktorom bol napísaný odkaz (ženy), veršík jednotlivým kúpačom ‒ otcovi, bratovi, frajerovi... Bol to odkaz jednej ženy – jedinému mužovi na svete. Vajíčko pre otca nemohol dostať brat či frajer... Je mnoho spôsobov, ako zdobiť veľkonočné. Ale práve tá batizovská originalita ma priviedla k vypisovaniu tých našich veľkonočných vajíčok. Mňa nezaujímalo, ako to stará mama robí, s čím to robí, ale to, ako prišla na to, čo napísať do toho srdiečka.
Bývali sme so starými rodičmi v jednom dome, oni v jednej izbe a my v druhej. Rodičia boli v robote, zimné dni som trávil pri starých rodičoch. A stará mama vtedy vypisovala veľkonočné vajíčka. Robila to celé dni, lebo za ňou prichádzali dať si vypísať vajíčka nielen ľudia z dediny, ale aj z okolia. Sedel som za pecou a počúval, keď prišla nejaká žena dať si vypísať veľkonočné vajíčka. Rozhovor sa začínal zväčša takto: „Čo robíš, Hana? A idzem okolom, ta vejdzem, čo robíš... a znáš, prišla som sa opýtať, či by si nevypísala tej našej Marine (dziefke) dáke tie veľkonočne vajca, bo to ty znáš, čo to treba napísať...“ A stará mama sa vypytovala, že pre koho to chce, kto to je, či už dlho chodia spolu, či je bohatý, či sú jedného vierovyznania a podobne. No a ten rozhovor trval vyše hodiny, ale dakedy aj oveľa dlhšie. A to, čo som sa dozvedel, bolo veľmi zaujímavé... No a na tie kúpačky chodili parobci po vrstvách, bolo ich päť aj sedem a každý dostal za kúpačku to veľkonočné vajíčko, ale každý s iným veršíkom, ten veršík vyjadroval čo najvýstižnejšie to, čo mu chcela povedať: či ho má rada, či by chcela s ním chodiť, či ju klame s druhou atď. Tých veršíkov mala stará mama v zošite napísaných vyše tristopäťdesiat.
No a po kúpačkách si tie vajíčka odkladali na dobre viditeľné miesto, na tragáre. Na tragáre zabili klince a na tie si povešali vajíčka s veršíkmi, čo dostali od každej dievky. Najmä rodičov dorastajúcich synov zaujímalo, čo bolo napísané v tom srdiečku, aby vedeli, na čom sú... A tak zas sa bolo o čom rozprávať počas roka, najmä ženy, keď sa stretli. Môjmu synovi napísala to... a môjmu to... no vidíš, čo si to myslia o ňom... V tom je tá originalita batizovských veľkonočných vajíčok ‒ a tá je jedinečná na Slovensku, a ja tvrdím, že i na svete! Je však na škodu, že sa tá naša originalita u niektorých tvorcov stráca, robia sa vajíčka bez srdca, lebo to niekto chce, robia sa suveníry, ba až gýče. Prečo je to tak? Sú za tým peniaze a zárobok... Vraví sa, že lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť. Ale ja som to tisíckrát videl a tisíckrát počul. Hovorím, že to naše batizovské veľkonočné vajíčko nie je dekoratívne, ale má svoju funkciu či poslanie, vyjadruje cítenie jedného k druhému.
Žiaľ, počúvame, čítame o cudzích tradíciách iných národov, a o svojich nevieme! Sú ľudia, čo poznajú celý svet, ale svoju dedinu či vlasť nie. Jedným zo zmyslov života je zhromažďovať a prenášať tradície, zvyky z generácie na generáciu a vštepovať vzťah či hrdosť k našim hodnotám. Ale ťažko môžeme byť hrdí na to, čo nepoznáme. Chodím po Slovensku ukazovať našu tradíciu zdobenia veľkonočných vajíčok po školách či trhoch, a trápi ma ešte niečo ‒ a to je pomenovanie toho symbolu Veľkej noci. Raz je to veľkonočné vajíčko a raz kraslica. Tomu nerozumiem. Máme svoju materinskú reč, v ktorej sa to dá jasne a zrozumiteľne pomenovať. Bol tu Cyril a Metod, doniesli písmo, aby sme mohli preložiť knihy z cudzej reči, aby sme rozumeli... Boli tu štúrovci, tí tiež zdokonalili našu slovenčinu, bojovali proti používaniu cudzieho jazyka na našom území. Či nie sme si rovní s inými národmi?
Pred Veľkou nocou čítam v letákoch, že všetko je veľkonočné – tradície, balíčky, kalendáre, a dokonca aj vajíčka. V Česku je mesto Kraslice, aj tam som telefonoval, písal a informoval som sa, čo majú spoločné s veľkonočnými vajíčkami. Odpísal mi ich historik... Nepasujem sa za odborníka, etnografa či jazykovedca o veľkonočných vajíčkach, ale je to môj názor. Sú vzácni ľudia, s ktorými som roky spolupracoval, ako bol pán PhDr. Ján Olejník, CSc., etnograf zo Starého Smokovca, žiaľ, už zomrel, teraz spolupracujem už niekoľko rokov s Mgr. Monikou Tkáčovou zo Spišskej Novej Vsi, ktorá robí veľa pre to, aby sa naša tradícia zachovala, organizuje tvorivé dielne. Musím tiež spomenúť kameramana Popradskej televízie Juraja Goláňa, ktorý sa snaží zaznamenať túto našu originalitu a ukázať ju nielen v podtatranskom regióne...
Škoda len, že počas života mojej starkej neboli také možnosti propagácie toho, čo robila a dokázala. Zachovalo sa pár fotiek, ako chodila každý rok na podnet pána učiteľa Šikorského ukazovať žiakom, ako sa vajíčka zdobia. A zachoval som aj pár článkov z novín. Moja stará mama Anna Pastrnáková, rod. Štefková, sa to naučila od svojej starej mamy Omascikovej. Ja teraz vo vypisovaní pokračujem, a je len na mne, aby som to odovzdal ďalšej generácii. Zatiaľ som nedokázal nič svetoborné, výsledok môjho úsilia ešte veľmi nevidno. Mám osem vnúčat, tak je na mne, koľko z nich si tento veľkonočný zvyk osvojí ...
Text a foto: Milan PASTRNÁK