Čaro dní od adventu do Troch kráľov . Dočkali sme sa, mladší aj starší! Opäť na dvere klopú toľko očakávané sviatky. Výnimočné dni až po okraj plné pokoja, lásky a hojnosti vchádzajú do našich príbytkov ako vítaní hostia. Často si ich tradičnú podobu môžeme pripomenúť napríklad v skanzenoch.
„Nič nie je guľatejšie ako čas...“ povzdychne si slovenský básnik. Uviaže tak ďalší uzlík na nekonečnej niti tradícií, myšlienok, zdedených a (podvedome?) vykonávaných tradičných úkonov, ale aj hlbokých úvah predkov o živote. Na priam legendárnej Ariadninej niti, ktorá prastarého hrdinu z hlbín čias a mýtu vyviedla z tmy jaskyne na svetlo dňa a života. Aj na Slovensku v každom regióne a oblasti (aj v historicky dochovanej a súčasným životom žijúcej dedine, obci, doline...) máme množstvo takýchto nití, ktoré stále vedú našich ľudí k trojjedinému svetlu na konci tunela. K svetlu nezabúdania, vedomostí a hrdosti. Nezabúdania na tradíciu, vedomosti o predkoch aj ich životoch a hrdosti na korene. Pretože iba takáto triáda znamená pevnú kostru stavby zvanej ľudský život (na zemi). Ten celý plynie v opakovaní tradičného (hoci aj netradičným a modernejším spôsobom) a v budovaní a udržiavaní väzieb a vzťahov po špirále. Vždy však v onej guľatosti času, ktorá má mnohé odozvy v tradičnom a tradične bohatom zvykosloví, obyčajach a obradoch. O zvykoch tradujúcich sa v regiónoch Slovenska máme čoraz viac informácií a sú čoraz úplnejšie. Dôležité – ba najdôležitejšie, pretože sú najautentickejšie, a tým aj najvierohodnejšie! – sú informácie získané spravidla ústnym podaním. Dajme tomu od starých mám a starých otcov, svedkov oných čias. Často sa práve na základe ich výpovedí dozvedáme, aké obyčaje, zvyky a tradície sú stále na úsvite tých, ktoré ešte stále pretrvávajú a napĺňajú naše životy a domácnosti. Pravda, nepodkupným guľatením času už nie každodenne, ale najmä v obdobia a dni roka, ktoré sú čímsi výnimočné. Aj preto sme sa ďalej pristavili pri tradičnej podobe vianočných sviatkov. Veď ľudové zvyky a tradície oddávna ovplyvňovali život našich predkov a ovplyvňujú naše životy doteraz. No a tiež, aby nás aspoň na chvíľu stíšili v každodennom behu. Aby sme zastavili seba a pomyselne i čas vo chvíľach čara, vône, symbolov...
■ KRESŤANSKÝ SVIATOK
Mnohých z nás tento čas spája s kresťanskou tradíciou a biblickým mystériom. No naši pohanskí predkovia však v tých dňoch oslavovali zimný slnovrat. Kresťanstvo potom prebralo mnohé pohanské obrady a naplnilo ich novým posolstvom. Vďaka kresťanskej tradícii sa na slávenie Vianoc a narodenie Ježiša Krista pripravujeme už mesiac vopred. V čase adventu postupne počas štyroch nedieľ zapaľujeme sviečky symbolizujúce očakávaný príchod Ježiša na Štedrý večer. Málokto vie, že z pohanských zvyklostí ostalo nielen ozdobovanie príbytkov, ale i (tradicionalistami odsudzované) nakupovanie vianočných darčekov. Neodmysliteľnou súčasťou predvianočných zvyklostí a zaujímavým dňom je 13. december, sviatok Lucie, ktorý patrí k tzv. stridžím dňom. Príslušné povery hovoria a ľudia veria, že v tento deň treba byť opatrný, pretože strigy môžete stretnúť naozaj. K stridžím dňom patrí aj 30. november a 4. december. Na Ondreja sa veštilo z olova, na svätú Barboru zas – rovnako ako na Luciu – vymetalo husacím krídlom z domov každé zlo. Rodiny sa na slávenie najkrajších sviatkov pripravovali svedomito. Postupne upratovali príbytky, vyrábali ozdoby a hľadali vhodný stromček. Keď bolo v chalúpkach málo miesta, zavesili ho na drevenú hradu, najčastejšie nad vyzdobený a bohato prestretý stôl. Samozrejme, ozdoby boli úplne odlišné od tých dnešných. Na vetvičkách jedličky voňali oriešky aj jabĺčka, šušťali slamené ozdôbky. Pod stromčekom nechýbal ani betlehem s posolstvom Božieho narodenia.
■ ŠTEDRÝ VEČER
Dvadsiaty štvrtý december je odpradávna sprevádzaný veľkým množstvom symbolov. Napríklad zapálená sviečka je svetlom, ktoré pomáha nájsť správnu cestu, oblátka symbolizuje spoločný rodinný pokrm, med, orechy a jabĺčka zase každému zabezpečia telesné aj duševné zdravie. Cesnak a cibuľa svojimi nezameniteľnými a silnými vôňami ochránia pred každým zlom, šupinky z ryby vraj zase prinesú do rodiny tak peniaze, ako aj šťastie. Dnes sa pod slávnostný obrus v mnohých rodinách ukladá peňaženka – alebo aspoň bankovka –, aby nebola núdza o potrebné financie ani v celom budúcom roku. S požadovanou hojnosťou súvisí aj zvyk omotávania nitiek okolo nôh stola, aby sa zlodeji nedostali do domu. V iných domácnostiach zase stôl omotajú mašľou, aby bola rodina súdržná. Podľa ďalšej povery sa na Štedrý deň z domu nesmie nič požičiavať, v opačnom prípade by prišla bieda.
Osobité, oproti iným dňom v roku, je aj stolovanie. Tu je pár rád aj k nemu. Nemal by chýbať párny počet tanierov a navyše aj miesto pre blúdiaceho pocestného. Neprekvapí, že aj jablká mali v minulosti symbolický charakter. Po večeri otec – hlava rodiny – jablko rozkrojil, a ak bolo zdravé, rodinu čakal pokojný rok. Ľudia si, pravdaže, pomáhali, a tak vopred gazdovi chystali práve to jabĺčko, ktoré vyzeralo najlepšie. Každý pri stole z neho dostal aspoň kúsok, aby počas nasledujúceho roka vždy našiel bezpečne cestu domov. Ľudia si všímali aj symbol, ktorý prekrojením jabĺčka vznikol. Ak sa objavil krížik, znamenal chorobu a smrť, ak hviezda, zdravie a silu. Čo by to bol za najkrajší sviatok, keby zabudli priať aj láske?! Niekde slobodné dievčatá mohli vyjsť počas večere von, a ak im prialo šťastie, mohli stretnúť svojho pravého. Budúceho manžela a otca vlastnej rodiny. Inde zase vytriasali po večeri obrus a čakali na štekanie psa. Z ktorej strany havkáč zaštekal, z tej potom prišiel nastávajúci ženích.
■ PRESTRETÉ PRE RODINU
Vráťme sa ešte k stolovaniu. Po celodennom pôste konečne večer zasadla rodina k stolu. Pôst sa podľa tradície skončil východom prvej hviezdy na nočnú oblohu. (Decembrová tma však našťastie pre hladošov sadá na slovenský kraj veľmi skoro...) Na stôl sa postupne dostali všetky plody, ktoré si všetci počas roka dopestovali. Omamne zavoňala kapustnica, pečená ryba, med, oblátky, zemiakový šalát, koláče, ovocie či opekance – pupáky... Medovým krížikom otec a matka ozdobili čelá malých aj veľkých, ba dokonca aj zvierat. Pozor, v minulosti muselo zostať jedlo aj pre koledníkov, ktorí prídu neskôr! Domáce zvieratá od gazdu dostali tiež po kúsku pokrmu. Po štedrej večeri sa rodina usadila k vianočnému stromčeku a začali sa deliť darčeky, ktoré doniesol Ježiško. Veď aj dnes deti píšu Ježiškovi...
■ VÔŇA IHLIČIA
Ozaj, nesmieme zabudnúť na stromček! Kronika ozdobeného vianočného stromčeka má prvú stránku popísanú nemeckými protestantmi. Prvá písomná zmienka o stavaní ozdobeného stromčeka pochádza totiž z roka 1507 od akéhosi kazateľa Geislera z Alsaska. V roku 1815 sa spomína prvý stromček v Gdansku, v roku 1817 vo Viedni a potom postupne v Paríži, Londýne a roku 1833 v Ríme. Pôvod takéhoto stromčeka však nie je ani biblický, ani kresťanský. Siaha azda až niekde k rímskym oslavám slnovratu. Na našom území sa tradícia zdobenia vianočného stromčeka najprv udomácnila v mestskom prostredí a až koncom 19. storočia začala prenikať na vidiek. Dovtedy v izbách vešali rôzne slamené predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Prečo sa práve ihličnatý stromček stal symbolom Vianoc, nevieme povedať s úplnou istotou. Vieme však, že v ľudových obradoch symbolizovala zeleň zrod nového života a stromy sa tešili veľkej úcte... Tradíciu založilo mesto ako výsledok estetizácie sviatočného obradu, vidiek obohatil estetickú funkciu stromčeka stotožnením s magickými úkonmi. V ľudovom prostredí sa zdobil najrôznejšími plodmi: jabĺčkami, orechmi, venčekmi zo strukovín, obilnými snopmi alebo koláčikmi. Alebo naň pripevňovali aj vtáčiky zo slamy či cesta...
■ SVIATOČNÉ POSOLSTVO
Všetci vieme, že dnešné Vianoce sú modernejšie ako tradičné, no vieme aj to, že ich posolstvo ostáva nezmenené. Práve počas týchto dní totiž majú k sebe bližšie rodiny, stretávame sa aj so známymi a s priateľmi. Vianočné sviatky nás zomkýnajú a zastavujú čas. Veď vianočný pokoj plný tajuplnosti a nezameniteľnej atmosféry sa nedá ničím nahradiť. K pocitom šťastia a spokojnosti patrí starostlivosť o dušu a posilnenie viery: rodina vstáva od bohatého stola a odchádza na polnočnú svätú omšu... Najväčším sviatkom Vianoc aj pre kresťanov je 25. december – narodil sa Kristus. Na prvý a druhý vianočný sviatok chodia rodiny vinšovať a navštevujú svojich blízkych. Na Štefana, 26. decembra, chodili v minulosti po dedinách pastieri – betlehemci oblečení v nevšednom šate. Jemne cinkali zvončeky a zneli koledy. Vyvolávali spolupatričnosť aj súcit a pomáhali ľuďom byť lepšími, no a tak aj šťastnejšími. Betlehemy sme už spomínali a môžeme radostne konštatovať, že opäť patria k Vianociam aj z pohľadu súčasníka.
■ VELEBNÉ KOLEDY
Viete si predstaviť tradičné Vianoce bez kolied?! Určite najznámejšou vianočnou piesňou, pri ktorej tónoch nami v okamihu prestúpi – ako svetlo tmou – sviatočný pocit, je legendárna Tichá noc. Text piesne pochádza z rakúskeho mestečka Lungau, kde ho v roku 1816 zložil duchovný Joseph Mohr, ktorý neskôr pôsobil v Oberndorfe pri Salzburgu. Presne 24. decembra 1818 požiadal miestneho organistu, aby k jeho básni skomponoval priliehavú melódiu. Tak vznikla skladba pre dve spevácke sóla, chór a gitarový sprievod, pretože tamojší organ mal poruchu. Mohrovi sa skladba tak zapáčila, že ju hneď zaradil do polnočnej omše. Premiéra piesne v malej kaplnke kostola mala okamžite úspech. Kaplnka dodnes nesie jej meno a text najznámejšej vianočnej piesne preložili postupne do mnohých jazykov sveta. Pripomeňme si jej slovenskú podobu: „Tichá noc, svätá noc! / Všetko spí, všetko sní, / sám len svätý bdie dôverný pár, / stráži Dieťatko, nebeský dar. / Sladký Ježiško spí, sní, / nebeský ticho spí, sní. / Tichá noc, svätá noc! / Anjeli zleteli, / najprv pastierom podali zvesť, / ktorá svetom dnes dáva sa niesť: / Kristus, Spasiteľ je tu, / Tešiteľ sveta je tu! / Tichá noc, svätá noc! / Nežná tvár, lásky žiar / božsky rozsieva v jasličkách tam: / bije záchranná hodina nám / v tvojom zrodení, Boh, Syn, / Ježiško, Láska, Boh Syn!“
Tradičné slovenské koledy sú nielen krásne a povznášajúce, ale navyše predstavujú vzácny dokument, ktorý je zároveň aj zrkadlom významnej časti kultúrnej histórie. Hoci v nich nachádzame aj špecificky slovenské piesne, veľká časť z nich logicky úzko súvisí s vianočnými piesňami susedných národov. No postupný proces sústredenej kristianizácie slovenských kolied zapríčinil výrazný ústup ich starších vrstiev – spojených s koledami ostatných Slovanov. Vznikali a rozvíjali sa pastorálne koledy. V období 19. a 20. storočia ako zvláštny prejav ľudového baroka predstavovali vyše polovicu koledového fondu. Odborníci hovoria, že sú cenným prameňom poznania spolužitia ľudovej, poloľudovej a umelej piesne. Ukazujú aj na cielene budovaný chodníček návratov k slovenskému folklóru, napríklad k ovčiarskym a odzemkovým piesňam. Toto je jedna z najtradičnejších, ktorá sa v nárečových podobách spieva doslova od Dunaja k Tatrám: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa, / z ruže kvietok vzkvitol nám, radujme sa. / Z života čistého, z rodu kráľovského / nám Pán narodil sa. / Prorokmi nám hlásaný, veseľme sa, / na svet nám je poslaný, radujme sa. / Z života čistého, z rodu kráľovského/ Kristus Pán narodil sa...“
■ NA PRELOME ROKOV
Najkrajšie sviatky v roku tradične vrcholia veselým Silvestrom a vítaním Nového roka. V minulosti sa naši predkovia s posledným dňom v roku lúčili bičmi a ich hlasným plieskaním. Poznáte to – ako na Nový rok, tak po celý rok. Mali by sme si teda dávať pozor, podobne ako naši predkovia, čomu sa v tento deň venujeme. Nemali by sme sa hádať, deti by mali poslúchať a gazdiné sa vystríhať lenivosti. Posledným sviatkom charakterizujúcim vianočné obdobie a záver zimného novoročného obdobia je 6. január – sviatok Troch kráľov. Počas neho nosia ľudia vodu do kostolov i do chrámov a posvätenú ju odnášajú domov. Svätila sa aj soľ, ktorú pridávali dobytku do krmiva. Do polnoci ľudia museli zjesť všetko z novoročných jedál. Ak by sa nimi šetrilo, čakala by domácnosť bieda. No a to predsa nechceme ani dnes...
Text a foto: Igor VÁLEK