Súčasťou tohtoročných Medzinárodných dní múzeí bola v humenskom Vihorlatskom múzeu výstava Archeológia horného Zemplína ‒ od praveku po novovek. Z obsažných artefaktov, ktoré ilustrujú spomínané obdobie v tejto lokalite, nás zaujali vystavené tégliky a falošná minca, ktoré sa viažu k zrúcaninám neďalekého Jasenovského hradu a jeho histórii. Ešte nedávno boli zrúcaniny Jasenovského hradu zďaleka ukryté očiam širokej verejnosti. Len miestni vedeli a z nemnohých kontúr dokázali v spleti stromov identifikovať miesto, kde stál. Vďaka obci a Združeniu na záchranu Jasenovského hradu sa zrúcaniny otvorili očiam návštevníkov.
■ Z HMLY VEKOV
Začiatky výstavby hradu sú dosť nejasné a odvolávajú sa na pramene, ktoré nie sú historicky doložené. A tak považujeme za vierohodné, že pravdepodobne ho nechal vystavať Peter, syn Petéňa, na konci 13. storočia. Na obdobie jeho vzniku poukazuje aj pôdorys najstaršieho jadra hradu, pozostávajúceho z obvodového opevnenia s trojuholníkovým pôdorysom a so štvorcovou vežou vedľa vstupnej brány. Ako konštatujú Michal Slivka a Adrián Vallášek, prístupová cesta viedla popri južnom obrannom múre, pod vežou sa ostro zatáčala doľava a ústila k hradnej bráne. Takto bola dômyselne chránená nielen z hradieb, ale i z veže. Okrem kamenných objektov boli v interiéri hradu umiestnené aj drevené obytné hospodárske budovy. Jasenovský hrad spolu s Brekovským hradom zabezpečovali starodávnu obchodnú cestu vedúcu z Humenného popri Laborci smerom na poľský Halič. A keďže vlastníkom hradu bol Peter Petéň, ktorý sa vzbúril proti kráľovi Karolovi Robertovi z Anjou, kráľ mu hrad zabavil (podobne ako Brekovský hrad) a daroval ho Filipovi Drugetovi ako odmenu za víťazstvo pri Bačkove, kde porazil práve vojská spomínaného vzbúrenca. Hrad prvýkrát uvádzajú písomné pramene v roku 1328 ako „castrum Jezenew“. Jasenovský hrad sa takto stal majetkom Drugetovcov, ktorí ho vlastnili až do roka 1644.
■ FALŠOVATEĽSKÁ ŽATVA
Po bitke pri Moháči v auguste 1526, v ktorej v boji proti tureckej presile zahynul sám kráľ Ľudovít II., panovalo v Uhorsku dvojvládie. Časť šľachty podporovala Jána Zápoľského, druhým kandidátom na trón bol rakúsky vojvoda Ferdinand Habsburský. Najmocnejší feudáli využili situáciu a prežívali zlatý vek razením falošných mincí pochybnej kvality. Bolo to celkom jednoduché. Mincový krúžok sa vystrihol alebo vyrazil z medeného plechu. Potom majstri špeciálnymi razidlami zhotovili reliéf. Všetko ešte pokryli tenkou vrstvou naozajstného zlata alebo striebra rozpusteného v teplej ortuti. Tá sa vypaľovaním odparila, takže stačilo už iba vyleštiť povrch a falošné mince boli na svete.
A ako sa do toho zaplietli Drugetovci? Jasenovský hrad postupne rozširovali. Ten z konca 13. a zo začiatku 14. storočia mal ešte tvar trojuholníka, na prelome 15. a 16. storočia ho prestavali: pribudli dve veľké delové bašty. Múry nového opevnenia vytvorili ďalšie predhradie. Začiatkom 17. storočia hrad spevnili vtedy módnym hviezdicovým spôsobom, takže dokopy tvoril skoro hektár opevnenej plochy. Aj napriek tomu to nebol strážny hrad, ale obytný sídelný hrad, obohnaný hradným múrom, ktorý za čias panovania Drugetovcov vo dne v noci strážili pätnásti hajdúsi. V čase nebezpečenstva slúžil ako skrýša, ale aj úschovňa cenností kostolov a tých šľachticov, ktorí hrad nemali. Šľachtici i predstavitelia farností v kostoloch sa nádejali, že ich cennosti tak budú v bezpečí. Ale mýlili sa. Jeden z Drugetovcov ‒ Anton, dal údajne roztaviť cirkevné klenoty za päťdesiattisíc zlatých. Ďalší komplic rekviroval kostolné zvony, aby mali dostatok medi. Majiteľ hradu Gabriel Druget rukami majstra Mikuláša a jeho pomocníkov zlato miešali s meďou a zo zliatiny razili falošné mince.
■ LELESKÝ KONVENT
Napriek dvojvládiu sa Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský dokázali zhodnúť na jednom ‒ proti peňazokazcom treba tvrdo zakročiť! Fakticky sa to však stalo až po tom, čo Ferdinand I. upevnil svoju moc. V konkrétnom prípade zakročil nie priamo proti Drugetovcom (potreboval sa predsa oprieť o podporu šľachty), ale proti falšovateľom. V roku 1551 vyzval Leleský konvent, aby dal pochytať majstrov, ktorí falšovali mince pre Drugetovcov a uväznil ich. Na tento príkaz vyberač tridsiatku v Humennom posadil do chládku majstra Mikuláša. Na žiadosť Gabriela Drugeta však dvorský sudca Mikuláša prepustil a ten sa znovu ocitol na Jasenovskom hrade s varovaním svojho veľkomožného pána, že sa bude musieť skrývať a na hrad bude chodiť len večer a potajomky. Majster Mikuláš bol vďačný aj za to, veď Gabriel Druget ho dostal zo žalára. Obaja si však uvedomovali, že ak sa kráľ dozvie o tom, že napriek jeho príkazu vyslobodili väzňa, už ho Druget nebude môcť ukrývať ani chrániť, ak sám nechce upadnúť do nemilosti panovníka. Čoskoro sa tak stalo a Mikuláša odvliekli na Šarišský hrad. Keďže už mal svoje roky, rozhodol sa vypovedať dobrovoľne. Dúfal, že ho nenatiahnu na škripec, či mu, nebodaj, nebudú lámať kosti na kolese. Z výsluchu vyšlo najavo, že sa vyučil za rytca, ako tovariš precestoval Nemecko, robil sochy i sarkofágy. Bol vážený mešťan. Priťažilo mu, že ovládal remeslo, po ktorom bol práve veľký dopyt. Keď sa zdráhal, vraj ho zbili a vyhrážali sa mu smrťou. Jedny pramene uvádzajú, že ho po súdnom procese popravili v roku 1551 na rínku v Prešove. Iné tvrdia, že na hrade Šariš ťažko ochorel, a keďže nie je známe naplnenie rozsudku, zrejme umrel vo väzení...
A ako skončil veľkomožný Gabriel Druget? Aj proti nemu v rámci vyšetrovania falošnej razby mincí vzniesli obvinenie. Ale až po jeho smrti a bez následkov voči ostatným členom rodu. Určite k tomu prispela aj pozostalosť ‒ zlaté nádoby, šperky a osemdesiattisíc pravých florénov. Kráľ aj preto následne vydal listinu, ktorou mu udelil milosť za spáchané činy proti Jeho Veličenstvu a korune.
■ KEĎ ŠŤASTIE ŽIČÍ
Napriek dobrému opevneniu a výhodnej polohe Jasenovský hrad nikdy nemal veľký strategický význam. A keď ho v roku 1644 dobyli a zničili vojská Juraja Rákociho, ostali z neho iba ruiny. Až na začiatku 20. storočia na podnet posledného šľachtického majiteľa Gejzu Andrášiho niekoľko objektov zastrešili, zakonzervovali niektoré hradobné múry a upravili vstupnú časť. Ďalší postup rekonštrukčných prác znemožnila prvá svetová vojna. O záchranné práce z posledných rokov sa pričinili obec Jasenov a Združenie na záchranu Jasenovského hradu.
Archeologička Vihorlatského múzea PhDr. Ivana Strakošová dala na hrade vykopať niekoľko sond. Našli sa črepy, klince, zvyšky rozličných nástrojov a zbraní, mince uhorských panovníkov, ba našiel sa aj poľský groš ‒ medená, natenko postriebrená falošná minca majstra Mikuláša. Nebol to však jediný dôkaz. V sonde južného cípu vonkajšieho opevnenia bol na podlahe pod nánosmi času popol, železná troska, jasné dôkazy o kováčskej dielni. Takto nálezy opisuje historik Pavel Dvořák vo svojej knihe Stopy dávnej minulosti 7 ‒ Slovensko na konci stredoveku: „Archeologička Vihorlatského múzea skúmala hrad Jasenov v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Nebol to jednoduchý výskum ‒ výskum hradu nie je nikdy jednoduchý, zrúcané múry sa navŕšili do hrubých vrstiev, pod ktoré sa možno dostať len cez hlboké sondy alebo na miestach, ktorým sa sutiny nejakou náhodou aspoň sčasti vyhli. Ak archeológ nemá milióny (a tie nemá takmer nikdy), nie je pri výskume hradu slobodný, musí hľadať najschodnejšiu cestu a mať aj trochu šťastia. Pôvodne sa na Jasenovskom hrade mal uskutočniť ‚miliónový‘ výskum pred plánovanou konzerváciou a čiastočnou rekonštrukciou zrúcaniny. Z krásnych plánov však zišlo, a tak Ivana Strakošová musela postaviť svoj výskum na správnom odhade a šťastí. V roku 1999 vykopala sondu číslo XVII v južnom cípe vonkajšieho opevnenia. Je to pôsobivé miesto, dýcha tajomstvom, no najmä ‒ zakrýva ho málo trosiek, miestami iba niekoľko centimetrov nazbieraných nad podlahou, na ktorej sa dala rozoznať prepálená plocha, popol, železná troska, kusy pásoviny, črepy, na prvý pohľad stopy po kováčskej vyhni. Lenže v sutinách ležali aj zlomky zvláštnych sivých, kvalitne vypálených nádob. Mali tvar pohárika s hrubými stenami a trojuholníkovým ústím. Ich povrch bol poznačený veľkou žiarou a boli na ňom zvyšky striebristého kovu, ako sa ukázalo neskôr cínu, zinku a olova. Boli to zlievačské tégliky, v ktorých sa tavil kov na pozlacovanie falošných mincí.“
Dôkaz ako hrom. Málokomu sa podarí, aby mohol svoje teoretické predpoklady potvrdiť archeologickým prieskumom. Potvrdilo sa, že šťastie praje pripraveným.
Takmer dvadsať rokov od spomínaného nálezu sa šťastie znovu priklonilo na stranu Ivany Strakošovej. Pri archeologickom odkrývaní minulosti naďabila na ďalší objav ‒ štvorcovú vežu i vstupnú bránu do pôvodného najstaršieho jadra hradu, ktoré boli chránené obvodovým opevnením s trojuholníkovým tvarom. Sonda bola situovaná na nádvorie juhozápadnej bašty pri vstupe do jadra hradu. Mala nepravidelný lichobežníkový tvar s cieľom zachytiť úroveň vstupu do najjužnejšej bránovej bašty južnej časti opevnenia hradu a uloženia základového muriva veľkej hranolovej veže do podložia. Ako zo sondy vyplynulo, hranolová veža bola postavená na skalnom podloží. Novým zistením bolo odkrytie opracovanej skalnej steny v západnej časti sondy, ktoré napovedá, že pravdepodobne ide o stenu pôvodnej priekopy pred vstupom do najstaršej časti hradu.
Marián ŠIMKULIČ ‒ Foto: autor a Emil SEMANCO