Česi sa zbavujú ideologickej falzifikačnej legendy o Pražskom povstaní. Pred nadchádzajúcim výročím májového povstania v Prahe v roku 1945 vyšlo v Česku niekoľko textových a fotografických publikácií, ktoré novým spôsobom približujú strhujúci príbeh pomoci vlasovcov, resp. jednotiek Ruskej oslobodzovacej armády (ROA) Prahe. Stovky vlasovcov v bojoch na pomoc pražskému povstaniu zahynuli a desaťročia sa o tom mlčalo. České odborné publikácie po novom približujú skutočný priebeh Pražského povstania a zbavujú ho ideologickej falzifikačnej legendy o oslobodení Prahy výlučne sovietskou Červenou armádou.
„Nech je vaše rozhodnutie akékoľvek, ja vstúpim do dejín!“ Tieto slová mal pred súdom a následnou popravou v sovietskom väzení vyrieknuť bývalý generálporučík Červenej armády Andrej Andrejevič Vlasov, ktorý na začiatku druhej svetovej vojny padol do nemeckého zajatia a tam za podpory Nemcov vytvoril hnutie proti Stalinovmu režimu. Ale Vlasov do dejín nevstúpil. Vstúpila tam iba legenda o ňom a o vlasovcoch.
■ RUSI PROTI RUSOM
Boli to oni – vlasovci, čo zostávali v dobytých mestách ako ostreľovači, oni to boli, čo sa bránili do posledného muža a nikdy neopustili im zverené posty, oni to boli, čo oslobodili Prahu a prišli jej nezištne na pomoc. Ba nie oni, ale osobne sám Vlasov! A naopak: boli to zatratenci, ktorí bojovali proti svojim bratom a otcom bok po boku Nemcov, boli to hrdlorezi, čo nemali s nikým zľutovanie, a ktorým išlo iba o osobný prospech a moc, pričom najhorší z nich, diabol medzi diablami bol sám Vlasov.
Vlasov patril medzi prominentných sovietskych generálov. Na začiatku vojny v roku 1941 sa spomína v takých súvislostiach a s takou perspektívou ako neskorší maršali Žukov a Rokossovskij. Po zajatí nie z donútenia, ale dobrovoľne sa spojil s Nemcami. Nebol jediný, ale najznámejší sovietsky vysoký dôstojník, ktorý tak urobil...
A pritom skoro nič z toho nie je pravda! Len raz sa stretli tvárou v tvár s Červenou armádou a toto stretnutie nedopadlo pre nich nejako slávne. Neoslobodili Prahu, ale jej len výdatne pomohli v najkritickejších chvíľach, pričom Vlasov s celou operáciou nesúhlasil a sám nikdy do Prahy nevstúpil... Teda Vlasov a jeho hnutie naozaj nevošli do dejín? Vošli, ale nie vojenskými úspechmi, ale politickou ideou, ktorú hádam najlepšie vyjadrili prostí Vlasovovi vojaci, keď na vozidlách, s ktorými sa začiatkom mája 1945 objavili v uliciach Prahy, mali vtedy na prvý pohľad nezmyselné heslá: Smrť Hitlerovi a Stalinovi! Tieto nápisy vyjadrovali aj ich beznádejné postavenie vo vtedajšej Európe, keď vlastne stáli proti všetkým ‒ nacistom, ktorí umožnili vznik ich hnutia, boľševikom, proti ktorým smerovalo ich hnutie, západným Spojencom, ktorí v tom stáli na strane svojho spojenca Stalina, a neutrálov, ktorí sa od nich dištancovali, pretože neboli ochotní sa kompromitovať, práve tak ako Česká národná rada v povstaleckej Prahe a česko-slovenská vláda v Košiciach.
■ NEBOLI DOBRODRUHOVIA
Ale zároveň to bolo aj heslo, ktoré nahlas a celému svetu malo pripomenúť, že medzi nacizmom a boľševizmom nie je rozdiel, tak ako nie je rozdiel medzi zločincom Hitlerom a zločincom Stalinom. Iste, ono sa to poväčšine vtedy vedelo, nemnohí z tohto poznania už aj vyvodzovali závery, ale nahlas a pred celým svetom to povedal iba prostý Vlasovov vojak...
Vlasov a vlasovci ‒ to nebola nejaká skupina dobrodruhov, ktorá v pravý čas zradila Nemcov a pridala sa na stranu pražských povstalcov. Vlasov a vlasovci to bolo najmä politické hnutie. Počas vyše sedemdesiatročnej existencie boľševického štátu to bolo jediné organizované opozičné hnutie s charakterom exilovej vlády, kde rozhodujúce slovo nemali tí, čo odišli do exilu po revolúcii a občianskej vojne, ale najmä ľudia, ktorí svojho času patrili k boľševickej mocenskej špičke alebo do vojny a počas nej žili v tomto štáte – v Sovietskom zväze. O to boli pre Stalina nebezpečnejší, o to viac ním boli sledovaní a potláčaní. Nakoniec ich (skoro všetkých) aj fyzicky vyhubil. Vlasovcov treba posudzovať podľa ich aktivity v Prahe, ale nie v onej májovej zo štyridsiateho piateho, ale v novembrovej zo štyridsiateho štvrtého.
■ NOVEMBROVÁ PRAHA
Na Pražskom hrade 14. novembra 1944 založili štyridsaťdvačlenný Komitét pre oslobodenie národov Ruska (KONR). Za jeho predsedu z prítomných šesťsto delegátov zvolili generála A. A. Vlasova. Komitét si kládol za cieľ byť orgánom na úrovni opozičnej vlády voči Moskve, nezávislom od Nemcov, pričom nimi mal byť iba uznaný na spôsob iných vtedajších exilových vlád. Jeho hlavným poslaním malo byť zjednotenie všetkých síl, ktoré spájala idea odporu proti boľševickému zriadeniu a jeho predstaviteľom (najmä Stalinovi) v zmysle aktívneho odporu s použitím všetkých dostupných prostriedkov.
Tu práve treba hľadať nereálnosť tejto myšlienky. Vybudovať takéto hnutie bolo možné iba za pomoci Nemcov. A Hitler im neveril. Ale Vlasov a jeho spolupracovníci získali nečakaného spojenca – Himmlera, ktorý bol najvyšší veliteľ jednotiek SS (po vojne bol súdený ako vojnový zločinec a SS boli vyhlásené za zločineckú organizáciu). Himmler chcel zhromaždiť ešte zostávajúce sily v tzv. alpskej pevnosti, predlžovať vojnu a vyčkávať na roztržku medzi západnými spojencami a Stalinom, pričom by on ponúkol vlasovcov západným Spojencom.
■ MÁRNE ÚSILIE
Himmler aj Vlasov, samozrejme nezávisle od seba, nechceli ani tak ponúknuť státisícové šíky ako politické hnutie ‒ opozičnú alternatívu možnej moci v povojnovom ZSSR. Je pravdaže možné namietať, ak už vôbec pripustíme takúto možnosť, že západní Spojenci by určite mali výhrady voči demokratickosti takéhoto hnutia. Dodajme hneď, že iná alternatíva voči Stalinovi vtedy v Európe jednoducho neexistovala. Toto všetko mohlo mať aký-taký reálny podklad iba v prípade spomínanej roztržky. V opačnom prípade Vlasovove „služby“ nemohli byť akceptované. Ďalší vývoj to potvrdil: západní Spojenci, možno niektorí so zaťatými zubami, ale predsa, berú Stalina ako svojho partnera a správajú sa k nemu korektne. Robia to preto, lebo ho potrebujú. A báťuška to dobre vie! Tým bolo odsúdené na zánik aj Vlasovovo hnutie.
■ JEDINEČNÁ ŠANCA
Keďže jadro jeho vojska sa nachádzalo na Odre, rozhodol sa prejsť Čechy a v okolí rakúskeho Linzu počkať na príchod Američanov. Práve vtedy v Prahe vypuklo povstanie a jeho vodcovia volali na pomoc. Vlasov ako jeden z mála pochopil, že v Prahe ide v podstate o bezvýznamnú vojenskú akciu, ale o to významnejšiu politickú udalosť ‒ v hre totiž bola budúca dominancia nad týmto priestorom. A z tohto politického hľadiska malo pre Vlasova význam tiahnuť na Prahu spolu s Američanmi alebo ich tam počkať, čím by sa de facto stal ich spojencom. Iste šanca jedinečná, ale nereálna!
Vlasov tiež odhadol, že Američania do Prahy jednoducho neprídu, pretože nemôžu. Nebola to teda pre neho šanca, ale naopak maximálne ohrozenie jeho hnutia. Lenže tu zasiahol Vlasovov frustrovaný prostý vojak a na druhej strane nadšený pražský barikádnik spolu s vojenským velením povstania a Vlasov sa tejto vôli podriadil, ale od celej akcie sa aj tak dištancoval. A nasledujúce udalosti mu dali za pravdu: namiesto Američanov prišli od Berouna iba vlasovci. Keď jeho vojsko prakticky oslobodilo Prahu, českí komunisti za hrubého nátlaku česko-slovenskej vlády v Košiciach ho jednoducho z Prahy vyhnali.
Keď sa Vlasovovo hnutie sformovalo, požíval Stalin v Európe hádam najväčší rešpekt a autoritu. Jeho vojenské úspechy načas zatlačili do pozadia brutalitu a antihumánny charakter vládnuceho režimu, pričom sa pevne verilo, že ZSSR sa dá na cestu demokracie, a teda nie je tu potrebná nejaká iná alternatíva. Navyše taká, ktorá vznikla z vôle Hitlerovho Nemecka. V ošiali oných májových dní akoby celá Európa zabudla (či chcela zabudnúť?), že má do činenia s jedným z najväčších zločincov v dejinách ľudstva. A práve Vlasov na toto upozorňoval...
Svätoslav MATHÉ