Moderný človek spája predstavu o sebe s rozumom, myslením a pokrokom. Z novodobej európskej, ale najmä tej našej histórie vieme, že vytváranie obrazu nepriateľa nie je dobrá metóda. Obraz nepriateľa je konkrétna podoba nepravého dobra. Zlo, ktoré z toho prichádza, je však pravé. Príklady na takzvané dobrá sú všade okolo nás. Množstvo obyvateľov Slovenska musí za prácou do zahraničia. Oslabuje to rodinu. Navodzuje neprirodzený životný spôsob. Ale nazve sa to dobrom ‒ ako voľný pohyb pracovnej sily. Pravý názov by mohol byť o nedostatku slovenského kapitálu v slovenských regiónoch. Cudzí kapitál je u nás, pokiaľ sa mu to vypláca. Keď sa mu to nerentuje, zbalí sa a ide tam, kde mu to „sype“. Ekonomický kapitál sa takto nadraďuje ľudskému kapitálu. Ak ste proti rodovej ideológii, vytvoria z vás obraz nepriateľa spoločnosti. Nastoľovanie problému rodovej ideológie je spôsob, ako vyrobiť obraz nepriateľa pokroku a spoločnosti. Zástanca takého postoja môže robiť hocičo, aj ľudsky zle, ale ak sa prihlási k tomu zjednodušenému pohľadu na pokrok a vedu, všetko je v poriadku. Ak ste proti aktuálnej cenzúre na Slovensku v informovanosti o ukrajinsko-ruskom konflikte, ktorú uvalili na slobodné médiá, tak vás označia za proruského agenta. Za bývalého totalitného režimu bol Západ obrazom nepriateľa a na Západe sme zas boli my tým obrazom nepriateľa. Dúfali sme, že je s tým koniec. Dejiny sa však opakujú chybami.
- NOVODOBÁ TOTALITA
Obraz nepriateľa ako zjednocujúci činiteľ sa najčastejšie spája s totalitou. Totalita vidí víťazstvo ako hotovú vec. Ako predurčené sebe. Verí vo svoj mýtus. Že to tak nie je, sa mohla presvedčiť každá totalita v minulosti. Totalita je nepoučiteľná. Totalita vidí aj ľudí s iným názorom ako tých, ktorí sú určení na porážku. Totalita to sú ľudia zovretí nejakou negáciou, ktorá trúfalo vymazáva aj pol sveta. Určite každého, kto nesúhlasí. Rada zneužíva vedu. Má témy, ktoré sú všeobecne prijímané ako znak pokroku. Ak niekto výlučne hovorí iba o ochrane prírody, má sa za to, že je to človek vedeckého svetonázoru a je považovaný za kompetentného diskutovať o hocičom. Premnoženie medveďov je viditeľný dôsledok. Ochrana premnožených medveďov je nepravé dobro. Totalita nanucuje takzvané dobro a skutočné dobrá zahmlieva. Ale zlo bolestne dolieha na ľudí. Aby sa prebudili. Takzvaným dobrom je improvizovaný život, ale zlo z nedostatku zmyslu pre záväzky je reálne.
Totalita má rada publikum, ktoré si nekladie otázky, o čom všetko toto dookola je. Totalita upevňuje závislosť ľudí od nižších foriem života. Frekventovaným termínom v súčasnosti je „moderný človek“. Môže ísť o publikum, ktoré popiera často všetko minulé ako zastarané. Totalita má rada tých najmladších a ich neraz naivný optimizmus a cenzuruje staršie generácie s ich skúsenosťami. Poškodzuje medzigeneračné vzťahy. Totalita určuje obsah myslenia. Obsahom myslenia je obraz nepriateľa. Vybraté médiá sa usilujú, aby ľudia dôverčivo opakovali v myšlienkach obsah toho obrazu nepriateľa. Stupňovanie toho je dôležité. Ale tí obozretnejší, ktorí čosi tušia, môžu byť onálepkovaní „obrazom nepriateľa“. Slovo mentálne znamená premýšľanie. Obraz nepriateľa, šírený propagandou, neznáša mentálne procesy. Ak sa nepodporuje v spoločnosti kultúra, formalizuje kresťanstvo, dezintegrovaní jedinci, ktorí toto majú na svedomí, začnú aplikovať obraz nepriateľa.
- PRÍČINY STAVU
Za príčinu možno považovať skutočnosť, že technologicky vyspelá civilizácia duševne väzí v devätnástom storočí. Tento stav modernej spoločnosti je zahmlený technologickým pokrokom, ktorý výrazne prekonal devätnáste storočie. Technologické výhľady nie sú náhľadmi duchovnými. Správny je názor slovenského filozofa Svetozára Štúra, ktorý je stále aktuálny, že devätnáste storočie bolo víťazstvom empírie nad myšlienkou. Aj v súčasnosti pozorujeme nadvládu empírie, prakticizmu, utilitarizmu, ktoré nepoznajú svoje miesto v duchovnej štruktúre, ale, naopak, prispôsobujú si túto duchovnú štruktúru, zmocňujú sa jej pre svoje ciele. Deformujú takto poznané hľadiská a hodnotenia. Vylučujú transcendentálne hodnoty, ktoré sú nemenné. Presahujú ľudské konanie svojím obsahom, a tak ho vyzývajú k zdokonaľovaniu. Sebaohromujúcejšie technické javy nedokážu byť tým referenčným bodom zmysluplného zjednocovania. A toto sa na Západe ignoruje.
V devätnástom storočí, uvádza S. Štúr, biológia svojimi poznatkami prispela k tomu, že najvyššou hodnotou sa stal pojem života. Ale nie života duchovne naplneného, lež vitálneho, biologického. Toto pokračuje aj v súčasnosti. V tejto súvislosti S. Štúr pripomína F. Nitzscheho a jeho výrok, že ak sa preukáže, že morálne pôsobí proti vitalite, bude proti morálnemu. Ak sa preukáže, že pudy, napríklad tvrdosť, krutosť, lesť, opovážlivosť, bojovnosť, môžu rozmnožiť vitalitu človeka pritakaním zlu a hriechu, uvádza F. Nitzsche. Tento postoj je aj v súčasnosti vlastný improvizácii, ktorá sa stáva dominantným spôsobom života. Vyčerpáva človeka a on preto potrebuje neustále biologické a vitálne nabudzovanie. To je aj príčinou kritického napätia medzi tým, ako improvizácia formuje paradigmy o človeku a tým, ako je v skutočnosti človek konštituovaný. Preto je so súčasným obsahom improvizácie silne spojený hodnotový relativizmus a pansexualizmus. A to je príčina, prečo aj euroatlantická spoločnosť nevie vytvoriť centrum, ktoré by zjednocovalo národy. Súčasný stav EÚ je taký, že je tu absencia takého centra, ale zároveň aj trauma z toho, že zjednocujúcim činiteľom je zase obraz nepriateľa. Teda aj pravdepodobnosti vojny. Potom ide len o to, udržať tieto vojny mimo jadrového konfliktu. Pozorujeme čosi také?
- STAV IMPROVIZÁCIE
K tomuto stavu zásadne prispieva spôsob života ľudí, v ktorom sa presadila improvizácia. Má svoj pôvod v deformovanom liberálnom chápaní kapitalizmu. Súčasný liberalizmus v napojení na filozofiu štrukturalizmu L. Štraussa vytvára napätie predstavami, že skutočným subjektom vývoja spoločnosti nie je ľudská osoba, ale sociálna štruktúra. Pomenovať skutočnosť sa dá iba dekonštrukciou. Tá nachádza iba nové štruktúry. Nádejou je nejaká mutácia štruktúr. Chápanie vývoja je neosobné, a to môže byť aj o zlom osude človeka. Človek, ktorému sa uprie právo byť osobou, sa stáva iba kusom nejakého neosobného celku. Môže byť vyhodnotený ako odpad a ako taký likvidovaný.
Mierou vývoja spoločnosti by mala ostať ľudská osoba. S jej nárokmi aj na osobnú zmysluplnosť. Bez tohto kritéria sa presadí iba spôsob života improvizácie. Nič nemôže byť stále, trvácne, všetko musí byť v pohybe. Čo platilo včera, je iné dnes. Improvizácia neumožňuje ustáliť kultúru v osobnom živote a v živote spoločnosti. Improvizácia nedovoľuje predvídať. Ľudia sa musia udržiavať takpovediac v „prchavom“ stave, aby boli schopní sa preskupiť podľa toho, čo prinesie náhoda. Náhode sa hovorí príležitosť. V dôsledku improvizácie sa nedá nájsť stabilizujúci zmysel života. Improvizácia predpisuje „zmysel života“ módnymi výstrelkami, ktoré nakoniec nechajú človeka nepripraveného odpovedať na otázky života.
Významný psychoterapeut V. E. Frankl odmietol improvizáciu ako spôsob života, ktorý poškodzuje človeka. Tento stav veci má dosah v osobnom živote, ale aj v procesoch spoločnosti. Obsahy sebauvedomovania, spojené s témami ako národné, rodina, kapitál, podnikanie a iné, sa pre improvizáciu veľmi ťažko dostávajú do mravnej úrovne. Spôsobujú, že ekonomický kapitál exploatuje prírodný kapitál a poškodzuje hodnotu človeka v ľudskom kapitáli. Môže byť skrytou agendou konfliktov, keď môže ísť o skryté úsilie zmocniť sa prírodného kapitálu nejakého národa. Vytvára sa obraz nepriateľa, ktorý má zjednotiť ako náhrada za skutočné mentálne morálne centrum v národnej, ako aj nadnárodnej spoločnosti.
Moderný človek spája predstavu o sebe s rozumom, myslením a pokrokom. Klasik personalistickej filozofie sv. Tomáš Akvinský rozlišuje bádavý rozum a činorodý rozum. Bádavý rozum spája s absolútne platným a činorodý rozum s relatívne platným. Je to aktuálny problém vzťahu univerzálneho a parciálneho. Bez harmonizácie univerzálneho a parciálneho iba parciálne platné končí v improvizácii. Dezintegrovaná osobnosť je osobnosť, ktorá stratila kontakt s bádavým rozumom. Preferuje iba to parciálne. Bádavý rozum je vo aj vzťahu poznávania a kresťanskej viery.
- INTEGROVANÁ OSOBNOSŤ
Na prahu novoveku Slovensko bolo bohaté na zlato, striebro a meď. Ekonomický kapitál zo Západu sa zmocnil prírodného kapitálu Slovenska. Za vyťažené zlato sa trebárs vybudoval Norimberg. Zisky prúdili na Západ. Ľudský kapitál bol poškodzovaný. Kniha Čas majstrov významného spisovateľa A. Hykischa je aj o tom, ako to vtedy bolo. Čas majstrov, renesančných umelcov, je aj o úsilí o čas jednoty bádavého a činorodého rozumu. Čo chýbalo aj vtedajšej spoločnosti. Chýba aj súčasnej spoločnosti. Pribúda improvizácie, kde by malo byť rozlišovanie medzi lepším a horším a kde by mala byť tvorivosť. Dosah improvizácie je aj v osobnom živote. V rozličnej miere spôsobuje depresiu. Z tohto tlaku sa ľudia pokúšajú dostať vyhľadávaním adrenalínových situácií. Tisícimi rozptýleniami. Majú ťažkosti tvoriť potrebné väzby na domov. Improvizujúci človek je všade doma, a nikde doma nie je.
K tomu sa druží biologizácia života človeka. Tento stav produkuje negatívne javy, ktoré vyplývajú z toho, že sa ľudia zachraňujú na úrovni pudu sebazáchovy. Boj s negatívnymi spoločenskými javmi potom je často bojom viacej s tým pudom sebazáchovy ako s vedomím, že sa porušujú mravné princípy. Improvizácia nedovoľuje, aby sa vývoj spoločnosti vyjadril kladnými propozíciami. Tie budú iba vtedy, ak sa podarí vytvoriť mentálne a morálne centrum, ktoré nahradí riziká zjednocovania cez obraz nepriateľa rozličnými scenármi, ktorých autorom je dezintegrovaná osobnosť ‒ ako je to neraz v súčasnosti v Európe, ale aj na Slovensku. Integrovaný človek vie harmonizovať univerzálne platné s parciálnymi aktuálnymi problémami.
■ NORMA PRAVDIVOSTI
Desatoro Božích prikázaní pozná predponou „ne-“ ‒ nepokradneš, nepreriekneš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu a ďalšie prikázania. Tie vyžadujú od človeka aj sebazaprenie. Reštrikcie záporných pohnútok. Obraz nepriateľa, naopak, povzbudzuje agresivitu. Preto je to zlá metóda spojená s úpadkom v spoločnosti. Aj politika a verejný život je plný obrazov nepriateľa. Dezintegrovaný človek nedokáže inhibovať v sebe záporné pohnútky. Literatúra, výtvarné umenie, hudba tieto procesy zachytávajú. Ukazujú, že to nie je hra náhody a improvizácie. Kultúra je o tom, že zmysel života človeka má vzťah k pravde, ktorá pomáha vymaniť sa z náhodných situácií. Improvizácia normu vidí vo veciach. Kultúra normu rozpoznáva v pravdivosti. A pôsobí na jej vtelenie do každodenného života. Preto je životne dôležité, aby sa kresťanstvo a kultúra v spoločnosti podporovali. Pretože bez toho sa opäť zopakujú veľké rozpady spoločnosti.
Stanislav HVOZDÍK – Koláž: Emil SEMANCO