V čase, keď v Taliansku v roku 2000 vyšla štúdia Davida Righiho Islam a kresťanstvo, kardinálom v Bologni bol Giacomo Biffi (1928 – 2015). Pod jeho vedením biskupi regiónu Emilia Romagna vydali spomínanú štúdiu, aby svojim veriacim objasnili zásadné rozdiely medzi týmito veľkými svetovými náboženstvami. Táto publikácia vyšla nedávno aj v slovenčine ako štyridsiaty prvý zväzok Linea recta brevissima (Bratislava, Ústav dejín kresťanstva, LÚČ). Už v čase vydania štúdie bol kardinál Giacomo Biffi považovaný za najmenej „politicky korektného“ kardinála. Keď sa ho opýtali: „Eminencia, aj vy si myslíte, že Európa buď bude kresťanskou, alebo nebude?“ Kardinál odpovedal: „Ja si myslím, že Európa sa alebo opäť stane kresťanskou, alebo sa stane moslimskou. Čo sa mi však zdá bez budúcnosti, je ‚kultúra ničoho‘, bezbrehá a bezobsažná sloboda, skepsa, ktorá sa vydáva za intelektuálny prínos – a zdá sa, že toto je prevládajúci postoj Európanov, viac-menej bohatých, pokiaľ ide o materiálne prostriedky, ale chudobných na pravdu... Táto ‚kultúra ničoho‘ nebude vstave zvládnuť ideologický útok islamu, ktorý nastane. Iba znovuobjavenie ‚kresťanskej udalosti‘ – ako jedinej spásy pre človeka –, a teda iba rozhodné zmŕtvychvstanie dávnej duše Európy nás môže priviesť k inému výsledku,“ napísal deň po kardinálovej smrti v nekrológu Renato Farina pre denník Il Giornale 12. júla 2015.
■ ABSENCIA NÁDEJE
„Predtým, než my dostaneme možnosť spoznať zvyky, obyčaje a mentalitu prisťahovalcov, je tu naozaj morálna povinnosť, aby oni, imigranti, spoznali presvedčenie, zvyky a mentalitu ľudí, medzi ktorých sa žiadajú usídliť. Od nich treba požadovať, aby sa priblížili s rešpektom a s otvoreným srdom k nášmu svetu, ako sa patrí tomu, ktorý neprichádza do neobývanej púšte a divočiny, ale do stáročnej kultúry a všeobecne uznávanej civilizácie s bohatým kultúrnym dedičstvom a tradíciou. V opačnom prípade by mohli byť preto a plným právom obvinení z necitlivosti a arogancie voči hosťujúcej krajine, čo sa vo viacerých krajinách vytýkalo istému typu kolonializmu v minulosti,“ napísali biskupi v úvode štúdie (s. 6).
Žiaľ, duchovná chudoba mnohých ľudí našej doby – ako to vyjadril aj kardinál Biffi – je predpokladom toho, že na islam hľadia ako na možnú alternatívu k nezmyselnosti a nedostatku nádeje v spoločnosti, ktorá stratila akýkoľvek vzťah k nadprirodzenu. Pre tých, ktorí prijali ako štandardnú normu svojho konania evanjeliový zákon lásky, stať sa moslimom, je to najnepravdepodobnejšie z pokušení, do ktorého by mohli upadnúť.
Nie je to preto, že by kresťanstvo bolo lepšie náboženstvo ako islam, ale jednoducho to sú neporovnateľné skutočnosti. Je to neporovnateľné, lebo kresťanstvo je nielen náboženstvo, ale tu ide o spoluúčasť človeka na Božom živote skrze Kristovo vykúpenie.
■ HISTORICKÉ POUČENIA
Autor pripomína zrážku kresťanského a moslimského sveta prakticky od začiatku vzniku islamského spoločenstva cez bitku pri Poitiers v roku 732, pri Lepante v roku 1571 až po tú pri Viedni v roku 1683. História a poučenia z nej nemôžu a nesmú upadnúť do zabudnutia. Naopak, musíme ich poznať a skúmať v ich krutosti, aby sme zabránili revizionizmu alebo triumfalizmu.
V ďalšom texte autor porovnáva a vysvetľuje rozdiely medzi kresťanstvom a islamom v rozličných otázkach života spoločnosti i jednotlivca.
Prof. Davide Righi udáva šesť charakteristík islamu a kresťanstva:
-
Korán potvrdzuje jedinečnosť Boha.
-
Vtelenie Božieho slova ukázalo jedinečnosť a trojjedinosť Boha.
-
Človek nedokáže Boha pochopiť, lebo je transcendentný a nepochopiteľný.
-
Boha nemožno poznať, ale v Ježišovi Kristovi sa on chcel dať spoznať.
-
Pravda zaručená zákonom Koránu musí byť aplikovaná v živote.
-
Človek je zo svojej prirodzenosti schopný poznať a milovať Boha.
-
Zjavenie Koránu je posledným a konečným zjavením.
-
Boží plán v dejinách má svoj vrchol vo vtelení Ježiša Krista, Božieho Syna.
-
Spoločenstvo veriacich a boží zákon (šaría) tvoria záruky a práva jednotlivca.
-
Ježiš Kristus prijíma každého človeka ako svojho brata.
-
Začlenenie sa do spoločenstva veriacich, nie je len náboženského charakteru, ako ho chápeme my, ale aj politické, hospodárske a kultúrne.
-
Cirkev nemá v úmysle byť nejakým politickým systémom, ani nijaký nechce nahradiť, a nemá za cieľ pozemské kráľovstvá, ale dosiahnutie Božieho kráľovstva.
Rozdiel v spoločenských poriadkoch je tiež v tom, že katolícka cirkev uznáva Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, zatiaľ čo v mnohých islamských spoločenstvách zákon šaría stojí nad ľudskými právami.
■ RODINA A TRADÍCIE
Aj dnes v krajinách s moslimskou väčšinou nie je prípustné zanechať islamskú vieru a prijať inú, pričom človek riskuje odsúdenie na smrť. Korán, pokiaľ ide o náboženskú slobodu a apostáziu, sa vysvetľuje rozdielne a celá váha tradície spočíva na interpretácii textu. To, čo platí pre katolicizmus, je princíp zakotvený v súčasných západných právnych poriadkoch – sloboda svedomia jednotlivca, ako o nej hovorí aj Druhý vatikánsky koncil.
Autor porovnáva tiež kresťanskú a islamskú rodinu, poukazuje na problémy zmiešaných manželstiev, navrhuje aj pastoračné prístupy, pričom však jasne hovorí, že v Európe sme prešli od prítomnosti moslimov k prítomnosti islamu. Tento problém začal vo Francúzsku v roku 1976 usadením sa na francúzskom území – so statusom francúzskych občanov – veľkého počtu moslimov, synov moslimských emigrantov. V Taliansku je imigrácia a následná prítomnosť emigrantov moslimov neustále narastajúcou realitou a mnohí sa pýtajú, či islam, najmä prostredníctvom emigrácie a vysokej pôrodnosti, vyššej ako je európsky priemer, pomaly, postupne nezaplaví a neovládne Európu, aby ju premenil na „islamskú krajinu“?
Keď Davide Righi v roku 2000 napísal tieto riadky, určite netušil, čo sa bude diať v Európe v roku 2015 a 2016. Talianskym katolíkom, žiaľ, jeho publikácia veľmi nepomohla... Preto vďaka za jej slovenské vydanie.
(jk) – Foto: archív SNN