Spomienky na malého veľkého muža
Slovenský maliar, grafik, ilustrátor, hudobník, vydavateľ a textár Igor CVACHO bol osobným priateľom legendárneho pesničkára Karla Kryla. Niekoľkokrát si spolu aj zahrali na koncertoch a ešte pred jeho predčasným úmrtím mu v roku 1993 stihol vydať knižnú bibliografiu v limitovanej edícii sto kusov pod názvom Pod grafiku s vlastnými ilustráciami. Igor Cvacho má za sebou vyše šesťdesiat samostatných výtvarných výstav v Prahe, Bruseli, vo Varšave, v Ríme, Moskve, Šanghaji, cyperskej Larnake, Helsinkách Ottawe, vo Viedni a v ďalších mestách. Vydal rad bibliografií, okrem iného spisovateľa Jána Lenča, herca Jula Satinského, českého pesničkára Vladimíra Mertu, herca Mariána Geišberga alebo českú legendu Jiřího Suchého.
- Aké bolo vaše prvé stretnutie s Karlom Krylom?
Predchádzalo tomu dlhé obdobie totality, keď bol Kryl zakázaný, ale jeho piesne boli v Československu známe. Postupne som začal vyhľadávať jeho tvorbu, začal som hrávať jeho songy. Privítal som, že sa nám podarilo po „nežnej“ stretnúť na jednom koncerte. Venoval som mu jednu svoju grafiku, jemu sa to páčilo, lebo mal blízko k výtvarnému umeniu. Tak sme šli rovno na pivo (smiech) a porozmýšľali sme aj o nejakej spolupráci. Nakoniec z toho okrem spoločného hrania vznikla aj knižka, ktorú sme spoločne krstili v žilinskom divadle. Bolo to tesne pred jeho smrťou, takže mám na to silné spomienky.
- O Krylovi bolo známe, že bol čechoslovakista. Neprekážalo vám to?
Politická situácia sa odvtedy posunula, čechoslovakizmus je prežitý. Tú dobu on však intenzívne vnímal, ako Moravan bral vtedajšiu republiku ako svoje rodisko. Mal teda blízko k Slovákom, aj Čechom. Cítil sa byť akoby prostredníkom medzi týmito národmi. Aj dnes sú na rozdelenie Československa rôzne názory. Ale my Slováci sme dlho túžili po vlastnom sebaurčení, takže je to správne. Pre neho boli oba národy blízke. Ale máme desaťročia vlastnú republiku a musíme s ňou nakladať tak, aby sa tu dobre žilo.
- V čom považujete osobnosť Karla Kryla v tom čase, ale i dnes za jeho osobný vklad a odkaz aj v súčasnosti?
Bol veľký umelec, aj keď vzrastom malý, a jeho život a postoje, hudobné, aj politické, nie sú dodnes docenené. Pesničky tvoria iba časť jeho tvorby. Vyšlo už dosť kníh o ňom, aj kvázi zobrané spisy, ale ja si ho vážim ako básnika. Písal i sonety, čo je nesmierne ťažký žáner poézie. Toto musí história oceniť a zhodnotiť. Bol veľkou osobnosťou pre jeho neochvejný postoj pre česť a spravodlivosť. Dnes takíto verejne známi ľudia chýbajú. Vedel presne formulovať svoje postoje a stáť na strane pravdy.
- Postupne však nadšenie ním upadalo. Prečo?
Keď sem prišiel, či už do Prahy, alebo Bratislavy, ľudia by ho nedbali nosiť na rukách. Rovnako politici. Mocní nášho sveta si však skoro uvedomili, že je nekompromisný a kritizuje každého, kto sa spreneverí ideálom, a začali im prekážať aj jeho nové pesničky. Jeden pesničkár sa vtedy verejne vyjadril, že sa skončila totalita, komunizmus, nebude o čom písať protestsongy, je tu demokracia, bude radosť žiť. Kryl to vyvrátil. Jeho heslom bolo, že politikom sa neverí, politici sa kontrolujú. Tých nešvárov je aj dnes dosť. Kryl sa stal nepohodlný, lebo šliapal politikom na otlaky ich krivých charakterov. Dopadol napokon skoro tak ako za totality. Odsunuli ho, nehrali ho, ostali mu len koncerty. V roku 1993 pred smrťou napísal song Demokracie, kde sa spieva: „Demokracie rozkvétá byť s kosmetickou vadou. Ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobně kradou.“ Pritom on za tú demokraciu bojoval celý život a bol z vývoja po roku 1989 vnútorne sklamaný.
- Dnes sa umelci skôr prispôsobujú dobe a chcú ňou preplávať bez ujmy na peniazoch...
Je to tak, súčasných umelcov, ktorí sa nepodvoľujú politike a konzumu, ubúda. On bol skutočne kritický, aj tým, že prežil nejaké roky na Západe, pôsobil i v rádiu Slobodná Európa ako redaktor, vedel odhadnúť dopredu, aký tu bude vývoj. Preto sa mu tu ťažko žilo, lebo nebol servilný, rozprával to, čo cítil, a toto vtedajšia moc ‒ či už v Česku, alebo na Slovensku ‒ neoceňovala. Preto sa čoskoro po „nežnej“ dostal do problémov. Postupne upadol do nemilosti politikov, pretože mal sociálne cítenie, a to sa už vtedy nenosilo.
- Vydali ste štyri autorské CD. To je slušné. Inak, vaša pieseň Rubáň holá mala na sociálnych sieťach slušnú sledovanosť...
Ešte keby som vedel, ako z toho dostať nejaké peniaze (smiech). Do smrti Karla Kryla som nenapísal nič vlastné. Až po jeho smrti som si sadol, otvoril fľaštičku dobrého vína a napísal som prvú autorskú pieseň. Akoby mi Karel chcel niečo zhora odkázať a držať nado mnou autorskú ruku. Takže vlastne to bolo až po mojej tridsiatke. Tých piesní mám už okolo šesťdesiat. Takže začal som sa vyjadrovať okrem maľby, abstraktnej i figurálnej, a grafiky aj hudobne.
- Vyšla vám aj zbierka básní s provokujúcom názvom Sexaginta. Je to iba zhoda náhod, že ich je tam tiež šesťdesiat?
Väčšinu z nich tvoria moje texty, je ich tam štyridsať, ale symbolicky som tam zaradil aj dvadsať mojich krátkych veršovaných aforizmov, aby to bolo zaokrúhlené. Hovorím im uletené verše. Inak, nehľadajte v názve nič erotické, je to možno taký ťahák, ale v preklade z latinčiny je to šesťdesiat, pretože zbierka vyšla k mojej šesťdesiatke. Väčšina poslucháčov si pamätá text len v spojení s melódiou, tak som chcel predostrieť aj slovné posolstvo svojich piesní. Ale aby ten názov nebol úplne od veci, urobil som si tam aj také šteklivé ilustrácie.
Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ ‒ Foto: autor