ZABUDNUTÁ HISTÓRIA
Trebišovský postrach sa opájal mocou aj alkoholom. Rok 1945 ‒ najmä jeho prvá polovica ‒ bol na Slovensku v znamení provizórnych opatrení a dočasných riešení vo všetkých sférach politického, spoločenského a hospodárskeho života. Komunistická historiografia a oficiálna propaganda k týmto opatreniam neskôr pridávala prívlastok „revolučné“. A keďže najrevolučnejším elementom z pohľadu komunistov boli partizáni, zodpovedali tomu aj výsledky. Najmä v bezpečnostnej oblasti, kde sa v novovznikajúcich Národných milíciách (v Čechách pod názvom Revolučné gardy) nezriedka presadzovali ľudia s pochybnou minulosťou a s ešte pochybnejším morálnym profilom, zato s čerstvo vystavenou komunistickou a partizánskou legitimáciou.
Národné milície, ktoré boli po prechode frontu dočasnou náhradou vznikajúcej Národnej bezpečnosti, tvorili regionálne bezpečnostno-represívne orgány. Na ich čele sa často ocitli aj „súdruhovia“, ktorí si počínali veľmi svojrázne a ľudia ich vnímali skôr ako hrozbu než ako garantov bezpečnosti a verejného poriadku.
■ ROBOTNÍCKY VELITEĽ
Krátko po vojne bol postrachom dolného Zemplína najvyšší okresný funkcionár Národnej milície trebišovského okresu Andrej Palaščák, dvadsaťpäťročný bývalý robotník pôvodom z Bidoviec. Jeho „veliteľskú kariéru“ poznačilo viacero akcií na vlastnú päsť, počas ktorých vykonal niekoľko svojvoľných domových prehliadok i pouličných osobných prehliadok. Obohatil sa pritom nielen o viaceré predmety, potraviny a alkohol, ale výsledkom jeho banditizmu bolo aj pokutovanie vyhliadnutých osôb, od ktorých prevzal rôzne sumy peňazí v česko-slovenskej i maďarskej mene, ale nikdy pokutovaným nevystavoval nijaké potvrdenky a peniaze si ponechával a míňal. Nie všetky jeho výčiny sa neskôr dostali pred súd, ale aj z tých, čo sa na dlho vlečúcom súdnom pojednávaní prerokovávali, bolo viac ako jasné, že jeho konanie sa väčšmi ponášalo na zastrašovanie a okrádanie než na výkon strážnej a bezpečnostnej služby.
Zneužívanie funkcie na osobné výhody a obohacovanie možno tiež spájať s okresným veliteľom Národnej milície v Michalovciach Jánom Karasom, ktorý sa podieľal na rozkrádaní a rozpredávaní majetku obyvateľov Michaloviec. Karas však nekonal na vlastnú päsť, ale sa riadil pokynmi funkcionárov michalovského okresného národného výboru...
■ PÔJDETE NA SIBÍR!
Trebišovský veliteľ Národnej milície začal kariéru hrabivca v druhej polovici januára 1945, keď spolu s ďalším milicionárom Jánom Ujhelym prišli do obchodu Jána Ferenčíka v Kiste (dnes Kysta) a bez prítomnosti členov národného výboru urobili mu „domovú prehliadku“, pri ktorej zhabali päťdesiat kilogramov cukru, sedem kilogramov mydla, stopäťdesiat škatuliek zápaliek, vrece, debničku, vojenskú deku a vojenskú nepremokavú celtu. Palačšák navyše obchodníka Ferenčíka bezdôvodne pokutoval a prinútil ho vyplatiť mu dvetisíc Kčs a päťsto pengő bez vystavenia patričného dokladu o zaplatení.
O počínaní milicionárov obchodník neskôr pred súdom vypovedal: „Peniaze a ostatné veci si obvinený zobral a nijaké potvrdenie mi nedal. Obvinený a jeho spoločníci sa mi pri domovej prehliadke stále vyhrážali automatom, aj celej mojej rodine. Stále sa choval surovo, takže celá dedina sa ho bála, ba bál sa ho celý náš kraj, ktorý bol pripojený v trebišovskom okrese od Maďarska, takže každý mu všetko dával, čo žiadal, lebo každému hrozil, že ho vyvezie na Sibír.“
Hneď 3. februára uskutočnili Palaščák s Michalom Kundrátom (neskôr padol v radoch 1. čs. armádneho zboru) ďalšiu podobnú akciu. Cieľom ich rabovania sa stal dom Ondreja Barcala v Garani (dnes obec Hraň). Vraj hľadali schovaný kontraband koňaku. Zhabali pol kila droždia, liter vína a pánsku bielu košeľu v hodnote štyristo korún. Ani na tieto veci Palaščák nedal poškodenému nijaké potvrdenie a nechal si ich na osobnú potrebu. Išli aj do domu Gejzu Barcala a pýtali od neho víno. Po jeho odmietavej odpovedi sa alkoholom posmelení milicionári pustili opäť do nepovolenej domovej prehliadky. Zobrali jedenásť litrov vína, na ktoré nevystavili nijaký doklad. Na naliehanie Barcalovej manželky, aby sa legitimovali a preukázali sa úradným potvrdením o povolení prehliadky alebo o príkaze na prehliadku, Palaščák odpovedal s aroganciou vlastnou bývalým partizánom aj aktivistom neskoršieho Zväzu slovenských partizánov, „že nepotrebuje sa legitimovať, lebo jeho legitimácia je, že bol partizánom“.
■ NOVÉ NEZÁKONNOSTI
Ani nasledujúci mesiac Palaščák v nezákonných aktivitách neprestal a spáchal ďalšie príkoria, pri ktorých hrubo zneužil svoje postavenie a nikým nedelegované právomoci. Najprv na jednej z trebišovských ulíc vykonal osobnú prehliadku Zuzany Nagyovej z Garane. Našiel u nej liter pálenky, ktorý si privlastnil, a uložil jej „pokutu“ päťsto korún. Na zabavený alkohol a na prevzaté peniaze jej nevydal potvrdenie . Po dvoch týždňoch Nagyovú navštívil v jej dome v Garani, o čom poškodená neskôr podala toto svedectvo: „Je pravda, že obžalovaný o dva týždne na to prišiel ku mne do Garane spolu ešte s jedným milicistom, ktorý chcel moju dcéru zastreliť, otvorili mi dve skrine, kde však nerušali mi nič, ale v posteli našli u mňa päť litrov vína, ktoré mi však nevzali, lebo len pálenku hľadali.“
■ (O)SUDY VÍNA
Ešte tiež v marci vylákal Palaščák pod prísľubom kúpy či výmeny od Juraja Zbojovského z Kašova v trebišovskom okrese stodvadsaťtri litrov vína, ktoré hneď naložil do koča odviezol do Trebišova. Za víno mu sľúbil rôzne súčasti do vozu. Zostalo však iba pri sľuboch. O tomto čudnom obchode poškodený Zbojovský vypovedal: „Obžalovaný prišiel ku mne spolu asi s 5 – 6 milicistami na kočiari, avšak obžalovaný bol ako npor. veliteľom týchto milicistov a na jeho rozkaz vzali mi 123 litrov vína v dvoch sudoch. Obžalovaný nehovoril, že víno berie pre ruské veliteľstvo a o tom nebolo ani reči. Obžalovaný mi sľúbil za víno buď zaplatenie, alebo železné ráfy na voz, alebo železné osy na voz a tiež kamienky do zapaľovača. Neviem, že pre koho a kam vzal obžalovaný víno na kočiari, na ktorom prišiel, len to viem, že milicistov sa báli ľudia viac ako Rusov.“
Podľa vtedajších cien malo víno zhabané u Zbojovského hodnotu 19 689 Kčs. Cena jedného litra bola totiž úradne stanovená na stošesťdesiat Kčs. Výškou spôsobenej ujmy predstavuje toto „odkúpené“ víno najdrahšiu položku v zozname Palaščákom svojvoľne zhabaných vecí.
Okrem opisu „metód práce“ trebišovskej Národnej milície je zaujímavý práve posledný Zbojovského výrok, ktorý hodnotí milicionárov ako nespoľahlivé, nekontrolovateľné a svojvoľné živly, ktoré si zo svojej funkcie a z úradu vytvorili výnosný nástroj na osobné obohacovanie i terorizovanie, zastrašovanie a vydieranie spoluobčanov, ktorým mali byť primárnou, aj keď iba dočasnou zárukou ich osobnej a majetkovej bezpečnosti. Okradnutý Juraj Zbojovský pri porovnávaní milicionárov so sovietskymi vojakmi vedel, o čom hovoril, pretože aj s vojakmi Červenej armády mal neblahé skúsenosti. Po necelom mesiaci od incidentu s vínom mu totiž práve červenoarmejci vzali sedemdesiatdvatisíc korún!
Palaščák ten istý mesiac pod zámienkou rekvirácie vína pre trebišovskú štátnu nemocnicu nechal podriadenými milicionármi zhabať v obci Kašov piatim miestnym občanom šestnásť litrov vína, pravdaže bez potvrdenia. K jeho bašovaniu možno pridať aj „vypožičanie“ si bicykla od Trebišovčana Jána Huzinca. Bicykel nevrátil a ani ho nezaplatil. Neskôr ho predal a peniaze si nechal. Cena bicykla sa v tom čase pohybovala okolo päťtisíc Kčs. Na svoju obhajobu všeobecne obávaný okresný veliteľ trebišovskej Národnej milície cynicky poznamenal, že „mu Ján Huzinec nemusel požičať bicykel, keď videl, že je v podnapitom stave“.
■ PARTIZÁNSKE PRÁVO
Na súde skúšal aj iné formy „obhajoby“ a pripomínal viaceré poľahčujúce okolnosti i údajné priame a čestné motívy svojho konania. Neustále opakoval a zdôrazňoval partizánske a odbojárske zásluhy, členstvo v povojnovej organizácii slovenských partizánov (od októbra 1945 bol členom odbočky SSP v Košiciach) i udelenie pamätnej medaily Slovenského národného povstania.
Najcynickejšie, no veľmi charakteristicky však vyznelo jeho odôvodňovanie svojvoľných domových prehliadok a prisvojovania si vecí a finančných hotovostí: „Pri nastúpení služby vo funkcii veliteľa okr. milície žiadal som smernice pre výkon tejto služby od ONV v Trebišove. Napriek mojej opätovnej žiadosti som tieto neobdržal, takže službu som vykonával podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Pripúšťam, že k tejto službe nebol som ani teoreticky, ani prakticky školený, a keďže smerníc pre výkon tejto som postrádal, riadil som sa v jednotlivých prípadoch podľa svojho zdravého úsudku, používajúc rôznych partizánskych zvyklostí. Keďže som 5 rokov strávil u vojska a partizánskych jednotiek, nemal som času osvojiť si dostatočne právny formalizmus potrebný pre výkon tejto služby, najmä v revolučných dobách.“
Svoje konanie ospravedlňoval aj údajným plnením príkazov a nariadení veliteľstva Červenej armády, ktorému vraj odovzdával aj zhabané veci a peniaze. To sa však počas vyšetrovania a dokazovania vôbec nepotvrdilo. O neoprávnenom nakladaní s financiami svedčil a jasne vypovedal i svedok František Marušák, ktorý ako bezpečnostný referent trebišovského ONV prevzal od Palaščáka peniaze iba v jedinom prípade. Bola to suma 2 150 Kčs, ktoré veliteľ milície vybral od poľnohospodárskych robotníkov a roľníkov v Hardištiach (dnes Zemplínske Hradište). Iné peniaze od obžalovaného nepreberal. Marušák tiež nemohol potvrdiť obranu obžalovaného Palaščáka, podľa ktorej zhabané veci odovzdával trebišovskému veliteľstvu Červenej armády.
Výpoveď funkcionára trebišovského ONV je pre súčasníka zaujímavá ešte z jedného podstatného a dôležitého hľadiska. Objasňuje vtedajšiu realitu kompetenčných vzťahov i vzťahov subordinácie Národnej milície s domácimi samosprávnymi orgánmi (MNV, ONV) a veliteľstvami Červenej armády.
■ SMIEŠNY TREST
Aj keď na základe týchto jednotlivých dokázaných prípadov zločinného postupu nemožno zovšeobecňovať, predsa tieto skutky jasne približujú každodennú prax existencie a spolupráce bezpečnostných, politických a vojenských zložiek v slovenských mestách a na vidieku v tom čase. Neskoršia komunistická interpretácia vzťahu milicionárov s veliteľmi ČA je skôr idylická a v mnohom až nadmieru zdržanlivá: „Autoritu milícií rešpektovali sovietske vojenské orgány, ktoré ich v mnohých prípadoch aj vyzbrojili ukoristenými zbraňami.“
Ak sme sa pri uvádzaní konkrétnych príkladov zastrašovania, rabovania a zneužívania mocenského postavenia nevdojak spytovali, kto bol priamy nadriadený milicionárov, ich zriaďovateľ či zakladateľ – národné výbory, alebo väčšiu váhu a dôležitosť mali rozkazy miestnych sovietskych vojenských orgánov? – čiastočnú, no jasnú odpoveď na tieto otázky poskytuje práve výpoveď F. Marušáka. Ilustruje existujúce a pretrvávajúce kompetenčné spory o veliteľské právomoci, kde domáce orgány miestnej správy vo väčšine prípadov ťahali za kratší koniec: „Ruská komandatúra v mnohých prípadoch dávala obžalovanému rozkazy ako okresnému veliteľovi milície, ktoré sa priečili našim rozkazom.“
Súdny proces s postrachom Trebišova Andrejom Palaščákom sa dlho vliekol. Napriek pestrej škále i pomerne veľkému množstvu trestných činov mu senát vymeral neuveriteľne nízky trest, pod ktorý sa podpísali aj viaceré intervencie súdruhov a partizánskych spolubojovníkov. Za trojnásobný zločin porušenia domovej slobody, štvornásobný zločin krádeže, trojnásobný zločin sprenevery a päťnásobný zločin podvodu bývalého okresného veliteľa Národnej milície v Trebišove odsúdili až 28. mája 1948 na skutočne smiešny a zanedbateľný trest – tri mesiace väzenia a pokutu dvetisíc korún.
Vojtech KÁRPÁTY ‒ Ilustrácia: dobový historický plagát