Krvavá stopa v líbyjskom piesku

Medzinárodný klub Slovenskej republiky rozširuje obzory slovenskej verejnosti. Udalosti v zahraničí sa dostali do popredia záujmu širokej verejnosti, ale len málo z nich je zobrazených v slovenskom dokumentárnom filme. Jedno z takých podujatí zorganizoval Medzinárodný klub Slovenskej republiky pod vedením predsedu Dušana Rozboru, viacnásobného veľvyslanca a bývalého štátneho tajomníka na MZV SR. Témou bol vývoj v arabskom svete a dokument  Prešovčana, absolventa pražskej FAMU Ladislava Kaboša Farby piesku. Film je strhujúci. Je to príbeh mladej ženy, ktorá odíde do cudzieho sveta. Tak ako tisíce zdravotných sestier dodnes odchádzajú do zahraničia. Pravda, Ľubica z Nitry odišla ešte v deväťdesiatych rokoch, a to do Líbye. Bol to usporiadaný štát s vyspelým sociálnym programom, najlepším nielen v arabskom svete, ale na celom africkom kontinente. Voda a elektrina boli pre obyvateľov zadarmo, úvery, pôžičky na byty, ktoré staval štát, boli bezúročné. Našla si tam dobrú prácu, ale aj manžela, má dve deti. Je to príbeh pre slovenského dokumentaristu ako stvorený.  Príbeh mladej slovenskej ženy v inom prostredí –v líbyjskom meste Misurata na brehu mora.

■ KRVAVÁ ZÁPLETKA

Lenže príbeh sa dramaticky zauzlí. Manžel zomrie, deti sú už veľké a Ľubica sa rozhodne v nemocnici na oddelení prvej pomoci ostať, viaže ju k tomu pamiatka na manžela. Vtedy začína krvavieť celý líbyjský príbeh. Misurata je v opozícii proti vtedy najmocnejšiemu Kaddáfímu, ktorý sľubuje vyhubiť od koreňa všetkých, čo sa v tom meste postavia proti nemu. Jeho výkrik nás vovedie priamo do reality. V nej vidíme vojnu v krátkych sekvenciách, pri ktorých je zrejmé, že dokumentaristovi muselo ísť pri filmovaní o život práve tak ako mestu, ktoré sa pred našimi očami mení na ruiny.

V nemocnici nestačia z dlážky umývať krv, jeden zachránený príde o nohu, druhý o ruku, vidíme ľudské trosky, autá, sanitky, ktoré sú terčom pre nevedno odkiaľ prichádzajúce guľky. Vidíme krvavú farbu Líbye, jej premenu od pokojného pobrežia mora. Štát sa kúpe  v krvi..., zabíjanie Kaddáfího je len jedným z mnohých krvavých obrazov.

■ V PEKLE HRÔZ

Usporiadaná nemocnica v usporiadanom meste. A zrazu sa všetko mení na bitúnok. A v ňom slovenská žena, ktorá si uvedomuje, že každú chvíľu môže byť koniec: „Čakala som, že už-už padne bomba, spadla strecha, bola to úplná beznádej a ja som ešte chcela uvidieť svoje deti,“ hovorí Ľubica v troskách domu – žena, ktorá nás celý čas sprevádza filmom premeny pokojnej krajiny na peklo hrôz. Žena, ktorá vytvára obrazy z piesku a ten piesok sa jej pod rukami zmenil na krvavočervený. Jej líbyjská časť rodiny pochádza z dobrých pomerov a starých koreňov. Dedo zaťa Omar Muntar bol zobrazený na líbyjských bankovkách, lebo bojoval proti talianskym okupantom, proti Mussolinimu, a Taliani ho v rokoch pred druhou svetovou vojnou aj popravili. Na konci filmu sa opäť pozeráme na more – ako na jeho začiatku. Vtedy sme videli idylickú panorámu morského pobrežia, teraz hľadíme na vzbúrené morské vlny z provy lode, ktorá vyplávala z prístavu Misurata. Ľubica a jej rodina si zachraňujú životy a kamera ich pri tom sprevádza. Je to vojnová náhoda, jedno z tých nevysvetliteľných šťastí. Do nemocnice, ktorú Ľubica až za hranicu možností nechcela opustiť, privážajú britského reportéra, ale lekári všetkých európskych národností a organizácií odmietajú jeho prevoz na loď do prístavu. Každé auto, každý človek, každá sanitka je terčom, tu už nejde o dobrých či zlých, tu sa jednoducho zabíja a neviete kedy a prečo? Na lodi je miesto, ale treba sa k nej dostať, prejsť strieľajúcim infernom, mestom v ruinách, v ktorých sa cerí smrť. Niet veľmi na výber.  Buď zomriete pod paľbou na nemocnicu, do ktorej sa už nikto z medzinárodného medicínskeho personálu  neodváži, alebo dostanete guľku po ceste do prístavu. Slovensko-líbyjská rodina zachraňuje britskému reportérovi a sebe život. Ten film, ktorý  okrem iného dostal cenu primátora Piešťan, musíte vidieť. Také čosi ste nikdy nevideli...

■ NA ŠIRŠOM PLÁTNE

V Piešťanoch sa neuskutočnilo len premietanie filmu za účasti dokumentaristu Ladislava Kaboša, ale konala sa aj uzavretá beseda, na ktorej sa zúčastnil špičkový slovenský znalec arabského sveta. Bola to otvorená beseda odborníka, ktorý strávil v tomto svete dvadsaťšesť rokov a okrem Ománu pôsobil vo všetkých arabských štátoch. Išlo najmä o hľadanie odpovede, či sa oficiálne Slovensko po skončení predsedníctva v Rade Európy začne vyjadrovať najmä k otázkam migrácie otvorenejšie. Na širokom plátne medzinárodného vývoja treba totiž vnímať dve skutočnosti. Vývoj v arabských štátoch nie je vonkoncom dôsledkom nejakej arabskej jari, tieto štáty sú  v prvom rade cieľom a obeťou mocenskej politiky a v druhom rade sme však obeťou my v Európe. Sme zavlečení do politiky, ktorá nemá nič spoločné s európskymi záujmami, politika Bruselu v tomto smere je zlá na to, aby reprezentovala európske záujmy, nehovoriac o tom, že by ich mala obhajovať. Záujmy Európy a doterajších vlád USA nie sú totožné, v arabskom svete to neboli naše záujmy.

■ ARABSKÁ ZIMA...

Kľúčový arabský štát, štát na ktorom stojí arabský svet, je Egypt. Jeho súčasný prezident Sisi na otázku, kto je najväčším podporovateľom terorizmu  na Blízkom východe, má jednoznačnú odpoveď: Je to Turecko. Už dávno opustilo cestu k európskym hodnotám a rešpektovania ľudských práv. Zneužíva svoje postavenie v Severoatlantickej aliancii NATO a vydiera Európu. Ak sa im otvorí bezvízová cesta do EÚ, ľudia z Turecka budú k nám chodiť z Viedne a Nemecka. To by takrečeno bola samovražda Európy. Jej arabská zima...

Brusel to alebo nechce vidieť, alebo cielene pracuje na katastrofe v súvislosti s následkami migrácie.

Bez emócií a preháňania nemôžeme súhlasiť s tým, aby sa išlo proti európskym záujmom. Príbeh tzv. arabskej jari, vývoja povedzme v Líbyi, je úplne iný než obraz, ktorý nám poskytujú médiá. Pod clonou tamojšieho vývoja sa naším nepriateľom stalo Rusko, a to napriek naším záujmom, v rozpore s našimi a európskymi záujmami, len na základe tlaku doterajších vlád USA.

Dušan D. KERNÝ – Foto:  autor