Moskva nechce sprostredkovateľov na urovnanie sporu so Západom. Udalosti sedemročnej vojny v Sýrii, ktorá sa začala dodávkami zbraní americkej CIA „sýrskej demokratickej opozícii“ na boj proti diktátorovi, nám názorne ukazujú rozmery mnohostranného konfliktu, do ktorého sú zatiahnuté mnohé krajiny a členstvom v medzinárodných organizáciách aj Slovenská republika. Verejnosť to najvýraznejšie sleduje v masívnom spravodajstve plnom obviňovania, kto a ako vlastne použil zakázané chemické zbrane. Terajšia kampaň, ktorá má vyjasniť pôvod chemického útoku v predmestí sýrskeho hlavného mesta, úplne odsunula do pozadia fakt, že to bola Ruská federácia, a menovite minister zahraničných vecí Lavrov, ktorý na podnet amerického partnera Kerryho v predchádzajúcej Obamovej vláde doviedol Sýriu k tomu, aby sa pod medzinárodným dohľadom vzdala všetkých chemických zbraní.
Teraz sa vedie prudký medzinárodný politický propagandistický a diplomatický boj a zaznievajú príkre výhrady voči Sýrii a jej podporovateľovi ‒ Rusku. Rusko má zároveň svoje problémy v dramatickom konflikte okolo otravy bývalého ruského dvojitého agenta žijúceho v Británii. Cieľom tejto kampane, v ktorej sa so spojencami v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii NATO solidarizovala aj Slovenská republika, zrejme môže byť dosiahnutie delegitimizácie Ruskej federácie. Osobitne na pôde OSN, kde je Rusko stále stálym členom kľúčového orgánu – Bezpečnostnej rady OSN, v situácii, keď sa množia úvahy o tom, ako by sa mohlo do tohto orgánu posunúť Nemecko.
■ RAKÚŠANKA V MOSKVE
V tejto situácii je zaujímavé pozrieť sa na pozície susedného Rakúska s jeho novou vládou, v ktorej hlavné liace zahraničnej politiky drží kancelár Kurz. Ministerka zahraničných vecí Kneisslová, považovaná len za vykonávateľku direktív, sa stala prvou členkou vlády členského štátu Európskej únie, ktorá cestovala na rozhovory do Moskvy. A to ako predstaviteľka významného štátu Únie, ktorý sa nepridal k „solidarite“ EÚ v masívnom vypovedávaní ruských diplomatov. V takejto situácii smerovala ministerka do Moskvy sprevádzaná očakávaniami, že Viedeň aj ako sídlo významných medzinárodných organizácií môže zohrať nejakú sprostredkovaciu úlohu v chaose správ zo Sýrie, ktoré sa týkajú chemických zbraní, ale aj v celkovej atmosfére rastúceho napätia medzi Ruskom a Západom. A rakúsky kancelár Kurz medzitým telefonoval nemeckej kancelárke Merkelovej i ruskému prezidentovi Putinovi, aby dal najavo rakúsku ochotu prispieť „diplomatickou aktivitou“ na vytváranie nástrojov dôvery a k znižovaniu napätia a diplomatickým iniciatívam na riešenie sýrskeho konfliktu.
■ JASNÉ SLOVÁ
Rakúsko vyhlásením kancelára a cestou ministerky do Moskvy vlastne zabilo dve muchy jednou ranou. Ukázala sa zahraničnopolitická aktivita a oprášila povesť Rakúska ako sprostredkovateľského mosta. Je to dobrý marketing pre ministerku. Otázkou zostáva, čo by Viedeň okrem diplomatickej pohostinnosti, diplomatickej gastronómie ponúkla, ak by bola miestom nejakých rokovaní o sýrskom konflikte. Sergej Lavrov, jeden z najskúsenejších suverénov na svetovom diplomatickom parkete, odkázal rakúske sprostredkovateľské nádeje do reálnych koľají: „Nevidím nijaký priestor medzi Západom a Ruskom na sprostredkovanie, to, čo je v Sýrii potrebné, je oveľa väčšmi priamy dialóg medzi účastníkmi konfliktu.“ Skúsená ruská diplomacia však, samozrejme, nenechala ministerku Karin Kneisslovú odísť naprázdno. V tejto fáze sa musela uspokojiť s lichotivým ruským ocenením, ako veľmi si Moskva váži rakúske úsilie o zlepšenie medzinárodnej atmosféry, aj to, že sa zasadzuje za vyriešenie konfliktu. Na druhej strane si Rakúšania nemôžu robiť ilúzie. Nevypovedali síce ruských diplomatov vzhľadom na výnimočné postavenie Viedne ako sídla medzinárodných organizácií, ale ich pokus ustanoviť sa za hýbateľa medzinárodnej politiky budú musieť vyvážiť veľmi jednoznačným prihlásením sa k Západu a že o ich orientácii nemôže byť najmenšia pochybnosť. Teda že veľká politika EÚ a NATO sa robí inde, a nie vo Viedni.
■ SEBAVEDOMÉ RUSKO
Lavrovove jasné slová o tom, že Rusko nepotrebuje nijakého sprostredkovateľa v konflikte so Západom, sa súčasne stali odmietnutím rakúskych predstáv, resp. akýchkoľvek predstáv, že sebavedomá putinovská Ruská federácia by sa cítila odkázaná na sprostredkovanie kohokoľvek, že by sa dostala do situácie, keď si nevie poradiť sama. A osobitne pokiaľ ide o Sýriu. Rusko, jeho podpora prezidentovi Assadovi, je vlastne jedným z rozhodujúcich mocenských faktorov. Veď ani raketový útok troch spojencov – USA, Británie a Francúzska – nespôsobil nijakú zmenu v pomere síl v oblasti. Naopak, sýrska armáda niekoľko dní po raketovom útoku troch štátov NATO, ktoré nemali nijaké krytie súhlasnou rezolúciou OSN, donútila ofenzívou ku kapitulácii posledných rebelov okolo Damašku. Pritom išlo o oblasť asi osem kilometrov južne od hlavného mesta, ktorú kontrolovali najmä extrémisti z tzv. islamského štátu. Takže, ak by boli útoky troch štátov NATO výrazne oslabili sýrsku armádu, respektíve ich dôsledky by znemožnili jej postup, vlastne by pomohli tým teroristom, o ktorých v NATO všetci vyhlasujeme, že sú hrozbou a že bojujeme najmä proti nim..
Dušan D. KERNÝ ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA