Mnohí tyrani skončia iba s podmienkou a behajú po slobode. V Bratislave neznámy páchateľ v priebehu niekoľkých mesiacov otrávil už vyše dve desiatky psov. To sú však len prípady, o ktorých sa vie, lebo majitelia psov sa snažili zachrániť svojich miláčikov u veterinára. Ďalšie prípady, keď pes po otrave uhynul a majitelia nevedeli prečo, sú neevidované. Ten, kto sa vŕši na psoch a zákerne ich zabíja otravou, je zločinec. Druhá vec je, či by sa pes na vychádzke s majiteľom, ktorý sa mu venuje a dodržiava príslušné vyhlášky, mohol otráviť z voľne pohodenej návnady. Ak by bol pes na vôdzke a na očiach majiteľa, ten by mu sotva dovolil zhltnúť čokoľvek zo zeme. Takže sme pri tom, že za smrť psa aj v takýchto prípadoch zodpovedá majiteľ, ktorý sa o svoje zviera nestará.
Ľudia, ktorí si zaobstarajú psa, sú pre svoje okolie potenciálni nepriatelia. Ak so zvieraťom nevedia zaobchádzať, ohrozujú svojich susedov i ľudí na ulici. Výchova psa je proces a zodpovedný je ten, kto zviera vlastní. To, ako sa o psa majiteľ stará, je obrazom jeho samotného, ale hanba či nie, mnohí sa nestarajú ani o seba, nie aby sa ešte starali o svoje zviera, ktoré je, prepytujem, podľa našich zákonov obyčajnou vecou!
Právna rovina v tejto tematike je u nás posunutá smerom do stredoveku, ale najhoršie je, že ani platné zákony, hoci sú zlé, väčšina ľudí nedodržiava. V prípade vlastníctva zvierat nezodpovednými ľuďmi si treba uvedomiť dve roviny. Prvá: Majiteľ sa k zvieraťu správa ako k veci a zviera trpí. Druhá: Majiteľ sa o zviera nestará ani len ako o vec a trpí okolie. Lenže zasa podľa zákona ak pes niekoho napadne, ten ho nesmie ani v sebaobrane zabiť, lebo by poškodil cudziu vec. Toľko absurdnosti, že keby psy vedeli čítať, vyštekali by nám to asi dosť jasne.
■ STRACH O ŽIVOT
Keď sa pes správa nezvládnuteľne a jeho pán je nezodpovedný, môže nastať problém. Jeden taký nám opísal rekreačný bežec Ján Tomsa: „Práve som prebiehal nad koncom Marianky, tesne pred začiatkom lokality Pánsky les, keď som začul divoké brechanie psov. Spočiatku som mu nevenoval pozornosť, ale keď spoza nedokončenej stavby vybehol prvý pes a začal na mňa skákať, okamžite som spozornel. Nebol veľký, ale neskutočne agresívny. Jeho útočné postavenie bolo jasné ‒ pokrčené telo, hlava vztýčená nahor, vycerené zuby tak, že bolo vidieť celé predné čeľuste. Napriek únave moje telo začalo konať obranne. Bol som v stave útek alebo útok, keď spoza garáže vybehol ďalší, o dosť väčší a ešte agresívnejší pes. Jeho štekajúca papuľa mi naháňala skutočný strach. Ako sa ubránim tým dvom rozzúreným psom, ktoré skákali na moje stehná?! Na pár sekúnd mi prebehla hlavou myšlienka: kto sa postará o moju rodinu, keď ma tieto zúrivé psy dohryzú? Jeden pes na mňa útočil spredu a druhý zboku. Áno, bál som sa o život. Kopal som nohami a zaháňal sa rukami. Našťastie sa mi podarilo ich zahnať. Rozhodol som sa ísť priamo za starostom, aby sa danej problematike aktívne venoval, keďže podobný incident sa už v Marianke stal pred dvoma rokmi, keď dva psy dohrýzli malé dieťa.“
Prípadov, keď útoky psov spôsobili tragédie dokonca so smrteľnými následkami, je na Slovensku až príliš mnoho. Ako sa môže človek brániť proti takému útoku, aby nepoškodil „cudziu vec“? Vec, ktorá ho práve možno chce zabiť. Predpokladám, že väčšina našincov má zvieratá rada. Ale byť napadnutý rozzúreným psom a musieť sa obávať o zdravie a život, mať pri sebe zbraň asi by ju väčšina napadnutých proti psovi aj použila. A potom možno aj proti majiteľovi, lebo to je to pravé zlo – nezodpovedný alebo dokonca zlomyseľný majiteľ psa. Viete si predstaviť súdne naťahovačky s niekým, kto sa nestará o psa, ktorý vás pohrýzol? Radšej si nepredstavovať.
■ PSY SÚ BEZ VINY
Ďalšou témou je majiteľ, ktorý svojho psa týra. Aj tu je naše zákonodarstvo na chvoste civilizácie. Ochrancovia zvierat sa dennodenne stretávajú s prípadmi týrania zvierat. Najväčším problémom je nemožnosť reálne zabrániť tyranovi v pokračovaní konania trestnej činnosti. Na Slovensku totiž neexistuje zákon na ochranu zvierat. Tejto problematike sa venuje len § 22 Zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti, v praxi sú však právomoci ochranárov minimálne. Zo všetkých podaných podnetov bolo tyranom odobraté len minimum zvierat. Výška trestu a celkové dokazovanie trestného činu týrania zvierat praje taktiež viac tyranom ako ochranárom, zviera je totiž podľa našich zákonov len „vec“, a nie cítiaca bytosť…
Ďalším problémom je, že orgány kompetentné odobrať zviera nemajú vlastné priestory, kam by týrané zviera umiestnili. V prípade nahláseného týraného psa orgány kontaktujú najbližší útulok – ak ten nemá voľné miesto, zviera nemá kam ísť. Tiež podľa zákona je úplne legálne po karanténnej lehote zdravé zviera (aj šteňa) usmrtiť len preto, že je „nechcené“. A na Slovensku je takto fungujúcich karanténnych staníc naozaj dosť a tie sú najmä po Vianociach plné „živých darčekov“ čakajúcich na smrť uspaním.
Ďalej sa zákon vôbec nevenuje množiteľským „chovom“, kde sú sučky držané ako živé fabriky na šteňatá drahých plemien. Vymôcť sa podľa zákona nedajú ani lepšie podmienky pre psov v rómskych osadách, zákon neprikazuje zriaďovať obciam a mestám útulky či karanténne zariadenia.
■ PRÁVNY STREDOVEK
Štát je v prípade právneho postavenia zvierat opatrný. Podľa niektorých politikov by urýchlené riešenie tejto problematiky mohlo priniesť viac negatív ako pozitív. Prijatie nového zákona o ochrane zvierat so zmenou právnej definície zvierat v súčasnosti žiadajú viaceré organizácie, ktoré sa zaoberajú ochranou zvierat. Zvieratá by podľa nich mali byť v zákone definované ako cítiace bytosti. Zmenu právneho postavenia zvierat a vytvorenie nového komplexného zákona o ochrane zvierat požaduje napríklad Slovenská aliancia ochrancov zvierat, ktorá na jeho podporu spustila petičnú akciu. Občianske združenia Pes v núdzi a Majme srdce zorganizovali za prijatie zákona pochody vo viacerých slovenských mestách. Prijatie nového zákona vyhlásením podporila aj organizácia Sloboda zvierat. Organizácie potvrdzujú, že v súčasnosti sa problematikou ochrany zvierat zaoberá len zákon o veterinárnej starostlivosti, ktorý zviera definuje ako vec. Zákon podľa nich nerieši problematiku nelegálneho množenia a najmä tresty za týranie zvierat považujú za nedostatočné.
„Ochrana zvierat a ich práv je veľmi citlivá oblasť, ktorou sa zaoberáme s plnou vážnosťou. Uvedomujeme si aj skutočnosť, že mnohé štáty tento pojem do svojej legislatívy už zapracovali,“ vyjadril sa hovorca ministerstva pôdohospodárstva Peter Hajnala. Podľa ministerstva je oveľa dôležitejšie situáciu riešiť tak, aby došlo aj k zlepšeniu závažnej otázky týrania zvierat v praxi, ako len prijať nič neriešiaci výklad slov. „Samotné zapracovanie pojmu cítiaca bytosť v niekoľkých prípadoch v zahraničí nič nezmenilo,“ povedal Hajnala. Aj keď podľa neho patríme medzi štáty, ktoré v tejto problematike teoreticky zaostávajú, ministerstvo chce využiť možnosť načerpania skúseností a tento pojem zapracovať tak, aby došlo k funkčnosti legislatívy a situácia sa uberala pozitívnym smerom z pohľadu ochrany práv zvierat. „Kategorizovanie zvieraťa ako živej veci vyplýva z právnej teórie a z Občianskeho zákonníka,“ dodal Hajnala.
■ ZÁKON NEPREŠIEL
V októbri minulého roku na pôde NR SR skupina poslancov parlamentu podala návrh zákona, ktorý by veci dal na poriadok aspoň z právneho hľadiska. Návrh poslancov L. Nicholsonovej a M. Poliačika však neprešiel. Snaha aktivistov, ktorí požadujú, aby takýto zákon riešil aj sprísnenie trestov za týranie zvierat, zanedbanie starostlivosti a nezákonné množenie psíkov v otrasných podmienkach, tak zostala nevypočutá. Slovensko naďalej patrí k posledným krajinám Európskej únie, ktoré nemajú zviera definované ako cítiacu bytosť.
Rezort pôdohospodárstva odkázal, že zviera je vec, pretože sa môže stať predmetom právneho úkonu či prevodu vlastníctva. Byrokracia tvrdí, že slovenské právne predpisy považujú zvieratá za živé a cítiace tvory a „stanovujú preto požiadavky na humánne zaobchádzanie so zvieratami“. Keby vraj boli zvieratá vylúčené z kategórie vecí, nemohli by byť už predmetom právnych vzťahov. To je ale kolosálna hlúposť!
■ NEOCHOTA ZODPOVEDNÝCH
Neochota ministerstva pôdohospodárstva priznať zvieraťu status živého cítiaceho tvora je podľa ochranárov nepochopiteľná. „Je to smutné a je to hanba,“ konštatovala Romana Březinová zo Slobody zvierat. Aktivistka pripustila, že zviera je síce z právnej stránky vec, nebráni to však prijatiu komplexného zákona, ktorý by ho definoval ako cítiacu bytosť. „Ochranu zvierat dnes rieši jediný paragraf v zákone o veterinárnej starostlivosti, ktorý nie je dostačujúci. Veď majiteľom napríklad zákon umožňuje trvalo držať zviera na reťazi. To je neprípustné,“ dodala.
Prezident Slovenskej aliancie ochrancov zvierat Juraj Eliáš považuje tvrdenia o existencii zákona o ochrane zvierat rovnako za zavádzajúce. „Ak by bolo všetko tak, ako tvrdia na ministerstve, nepobehovali by tu beztrestne toľkí ľudia, ktorí zviera týrali,“ povedal. Tí, čo vedome ubližujú zvieraťu, dnes totiž v drvivej väčšine prípadov vyviaznu len s podmienkou. Ak by bolo zviera uznané za cítiacu bytosť, týranie by bolo podľa neho posudzované aj z hľadiska utrpenia zvieraťa. Podľa Eliáša sa ministerstvo nechce púšťať do tvorby nového zákona o ochrane zvierat, pretože si vyžaduje veľa práce. „Je s tým spojených veľa zmien a tvorba nových vykonávacích predpisov. Ale keď to ide všade v Európe, prečo to nejde u nás?“ pýta sa aktivista.
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ ‒ Foto: archív SNN