Európa ako taká a Európska únia osobitne potrebujú novú stratégiu. Denne sa meniace pomery na Blízkom východe nás zasa naplno zasiahli nepripravených. Politikov, diplomaciu práve tak ako médiá a slovenskú verejnosť ako takú. Podstatná diskusia o osude našich siedmich vojakov názorne ukázala rozsah nášho vplyvu na Blízkom východe. To, čo v meniacom svete však vidíme, sú nielen nové medzinárodné pomery, ale vytváranie nového medzinárodného poriadku, v ktorom USA už nehrajú alebo už dlho nebudú hrať úlohu hlavného kľúčového tvorcu, strážcu a určovateľa vývoja, ako sme to zažili po roku 1989. Musíme hovoriť oddelene o Európe a o Európskej únii. Európska únia, ktorá nemá nijaký vplyv na Blízkom východe, znamená Európu bez Ruska. Ak hovoríme o Európe, znamená to na jednej strane celý kontinent, teda s Ruskom. Ale zároveň je tá časť EÚ, ktorá je v Severoatlantickej aliancii NATO, kde dominujú jednoznačne USA, rozdelená, lebo jednu z jej najsilnejších armád tvoria ozbrojené sily jadrovej Veľkej Británie, ktorá z EÚ odchádza.
■ NEDÁ SA MLČAŤ
Operácie USA, nariadené prezidentom bez konzultácií, názorne predviedli vedúcim politikom Nemecka, Francúzska či Británie, že ich partner v Bielom dome až taký partner nie je. Politika, diplomacia a časť médií zasa korčuľuje na tenkom ľade, čo robiť v rámci spojeneckých vzťahov. USA názorne predvádzajú realitu, že proti USA sa nič nedá dosiahnuť a bez USA sa dá dosiahnuť len veľmi málo. V takýchto pomeroch, ako to vidno aj na slovenskej scéne, má politika aj vnútropolitický problém. Nemôže mlčať klzkým slovníkom diplomacie, keď ide o porušenie medzinárodného práva, a musí nájsť v podstate po prvý raz jednoznačné stanovisko k politike USA.
Dôvod je jednoduchý ‒ Európa má mimoriadny záujem na tom, aby Irán, pokiaľ sa len dá, nevyrobil vlastnú jadrovú zbraň, atómovú bombu. Irán je štát, ktorý má rakety, ktorých akčný rádius pokrýva nielen Blízky východ, ale aj európsky kontinent. USA, ktoré boli jedným zo signatárov, však po zvolení Donalda Trumpa od dohody s Iránom odstúpili. Okrem toho uvalili nové sankcie nielen na Irán, ale aj na európske firmy či banky, ktoré by s Iránom mali obchodné styky. Výsledok je dramatický ‒ pád hodnoty iránskej meny a pokles ekonomiky ročne okolo desať percent! Rozvrat vyvolal prudké nepokoje obyvateľstva tohto vyše osemdesiatmiliónového štátu. Lenže terajší americký útok a pobúrenie, ktoré vyvolal, vlastne znemožňujú odpor voči iránskemu režimu; vyslovene mu pomáha udržať sa a potlačiť opozíciu. Pritom prioritou EÚ a silných európskych štátov nie je ani tak boj proti terorizmu, ako najmä dodržanie jadrovej dohody s Iránom. EÚ chce zabrániť vzniku iránskej atómovej hrozby. To je priorita EÚ, v čom má plnú podporu Ruska, ale nie USA. Preto v novej situácii potrebujeme v EÚ novú stratégiu.
■ CHYBY SPOJENÝCH ŠTÁTOV
V diskusii vo verejnoprávnom nemeckom rozhlase sa jednoznačne hovorilo o veľkej nielen vojenskej, ale najmä politickej chybe USA. Útokom a zabitím vrcholného predstaviteľa Iránu a vrcholného predstaviteľa Iraku, ktorí prileteli civilnou linkou na medzinárodné letisko v Bagdade, šmahom zmarili po roky namáhavo budovanú dôveru Iračanov v USA. Odrazilo sa to aj na prijatí rezolúcie irackého parlamentu, požadujúcej stiahnutie všetkých zahraničných vojsk z irackej pôdy. A to ide o niekoľko desiatok štátov a, samozrejme, najmä o armádu a letectvo USA. Rezolúcia je nezáväzná, rozhodne iracká vláda, ale je odrazom zmeny, ktorá v Iraku zavládla voči spojeneckým vojskám, ktoré pôvodne prišli v roku 2003 pod zámienkou likvidovať diktatúru a nastoliť demokraciu. Z Iraku sa však spojenecké a najmä americké vojská nemôžu stiahnuť, pretože by sa geopolitická váha zmenila na prospech Iránu a Irak, tak ako je dnes po rokoch vojny rozložený, by sa poľahky mohol stať viac či menej iránskym vazalom, istotne by tam vzrástol iránsky vplyv.
V čom spočíva chyba amerického zásahu? Zabitím šéfa iránskej spravodajskej služby a elitných gárd totiž USA zlikvidovali aj úhlavného nepriateľa hnutia Islamský štát. S iránskou podporou vytvorené šiítske milície, ktoré verbovali aj v Afganistane a Pakistane, zabránili Islamskému štátu dobyť Bagdad, teda ovládnuť Irak. A teraz hlavnú postavu tejto operácie USA zlikvidovali. Kto dnes Trumpovi tlieska, sú práve doteraz porážaní islamisti.
■ HMATATEĽNÉ NAPÄTIE
To je len jedna stránka trpkej skutočnosti, veď dnes ani Slovensko a ani Európska únia, nehovoriac o spojeneckej organizácii NATO, nevedia, ako zabrániť zvyšovaniu napätia. Je jasný aj nepomer medzi vojenskými silami USA a Iránu. Štáty EÚ a NATO v Európe musia nájsť formulu medzi kritikou USA, ich prezidenta tak, aby to nevyznelo, že sa stavajú na stranu Iránu. Zároveň narastá zodpovednosť politikov a najmä médií v takých štátoch, ako je Slovensko, kde celkom zjavne nie sú vo verejnosti uznávaní odborníci na pomery na Blízkom východe a na vývoj po invázii v roku 2003 do Iraku. Situácia zasahuje do domácich pomerov, ide takrečeno o vyslobodenie zo schizofrénie čierno-bieleho videnia a bezvýhradnej podpory politiky prezidenta USA či argumentácie, ktorú nám poskytuje NATO.
Stojíme pred rovnakým problémom ako v prípade bombardovania Juhoslávie v roku 1999, teda pred problémom, ako zabrániť prudkému poklesu dôvery ku kľúčovým spojencom v čase, keď budeme potrebovať ochrániť hranice Európskej únie. Otázka dôvery zreteľne rozdeľuje spoločnosť a úlohou médií je aj udržať takrečeno v dobrom stave duševné zdravie verejnosti v čase všeobecného chaosu a zmätku a nerozkladať ju ešte väčšmi.
Ako sa to robí, ako sa vplýva na verejnosti, ak chcete, ako sa robí propaganda, ukázal ruský prezident Vladimír Putin. Teraz v čase vrcholiacich pravoslávnych sviatkov navštívil sýrske hlavné mesto Damašek. Spoločne so sýrskym prezidentom Asadom navštívil nielen jednu z najstarších mešít na svete, ale aj starobylý pravoslávny chrám. Vytvoril tak kontrast medzi Trumpovym zabíjaním v Bagdade a Rusom pod kupolami mešity v Damašku.
Dušan D. KERNÝ ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA
MEDZI NAMI
Atlas amerických vojen, Ľudovít ŠTEVKO
Podľa štúdie Angličana Jamesa A. Lucasa prišlo o život po roku 1945 v nepretržitých vojnách a podvratných operáciách USA v rozličných častiach sveta dvadsať až tridsať miliónov ľudí. Výpočet vojnových konfliktov za priamej účasti Američanov alebo v ich réžii je veľmi dlhý a materiálne i kultúrne straty sú pre postihnuté krajiny a národy nevypočítateľné. Spočítať sa dajú (aj to nepresne) iba ľudské obete. Z tohto globálneho pohľadu je konflikt vyvolaný zavraždením legendárneho iránskeho generála Kásema Solejmáního iba jedným precedensom americkej expanzívnej politiky, akých nebolo málo po skončení druhej svetovej vojny.
Kórejská vojna, Vietnam, invázia do Grenady, intervencie v Angole, Kongu, Sudáne, Guatemale, vojny v Perzskom zálive, bombardovanie Juhoslávie, Líbye, Bagdadu a roky trvajúca vojna v Afganistane ‒ to sú len neúplné príklady zabíjania a ničenia „v záujme nastoľovania demokracie“ na americký, prípadne západný spôsob. Počas jednej z najvražednejších vojen vo Vietname v rokoch 1965 ‒ 1973 pod názvom Operácia Phoenix zahynulo podľa Roberta McNamaru, bývalého amerického ministra obrany, 3,4 milióna Vietnamcov a vraj len päťdesiatosemtisíc amerických vojakov.
Osobitnou formou studených konfliktov je americké sankcionovanie nepriateľských či neposlušných štátov. V roku 1995 Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo informovala, že sankcie proti Iraku boli od roka 1990 zodpovedné za smrť vyše päťstošesťdesiattisíc detí. Moderátor Leslie Stahl sa v roku 1996 v televíznom programe spýtal Madeleine Albrightovej: „Počuli sme, že zomrelo pol milióna detí. Myslím, že je to viac detí, ako zomrelo v Hirošime. Stojí to za to? “Albrightová odpovedala:„ Myslím si, že je to veľmi ťažká voľba, ale myslím si, že to stojí za tú cenu. “
Vojna v Afganistane sa začala v roku 2001 ako americká vojenská operácia Trvalá sloboda a trvá doteraz. V tomto smere je naozaj trvalá... O tom, že sa nedá vyhrať, tak ako sa nedala vyhrať vojna vo Vietname, vedia americkí generáli, vie to aj prezident Donald Trump. Vojnu bez akéhokoľvek výsledku, v ktorej sa za osemnásť rokov vystriedalo trištvrte milióna vojakov zo štyridsiatich šiestich krajín sveta, nemožno nazvať inak ako fiasko. Nie je tajomstvo, že Američania hľadajú cestu, ako vojensky vyprázdniť tento priestor bez straty vplyvu, a že jediným výsledkom ich kábulskej anabázy je bujnejúci zbrojársky priemysel, ktorý je najväčší biznis pre obrovsky zadlženú krajinu.
Vražda druhého najvyššieho predstaviteľa Iránu na území iného štátu je zatiaľ len pokusom, čo si americká vojenská loby môže dovoliť prostredníctvom administratívy Donalda Trumpa. Lebo svet je opäť bipolárny a situácia dnešnej Ameriky nie je taká ako po rozpade Sovietskeho zväzu. A Irán, s ktorým pretrvávajú Spojené štáty v nepriateľstve pre nedobytnú ropu štyridsať rokov, už nie je ľahkou korisťou ako za dynastie rodu Pahlaví, ale krajinou neústupných ajatolláhov a odhodlaného národa. Ukázalo sa, čo predpokladali mnohí analytici: veľká vojna s Iránom by bola pre USA veľmi drahý a riskantný špás a pre chudobnejší aj menej ozbrojený Irán zničujúce dobrodružstvo. Obe krajiny zavelili na ústup. Realisticky mysliaci ajatolláhovia vystrelili symbolické rakety na americké základne v Iraku, aby pred rozhnevanými občanmi nestratili tvár, a americký prezident sa uchýlil iba k neozbrojeným sankciám, akými sa tu a tam vyhráža pomaly všetkým nepriateľom i spojencom. Svet si trochu vydýchol a zrejme aj naši politici.
Slovensko, teda jeho občania, však majú iné starosti. Tých sedem vojakov nášho kontingentu NATO pre Irak je len slepým nábojom v prestrelke politických strán pred parlamentnými voľbami. Blízky východ je opäť ďaleko, voľby blízko a my sme len pešiačik na geopolitickej šachovnici. Zaujímajú nás falošné akciové ceny v hypermarketoch, predražené bývanie, ceny elektriny, šialené dane z nehnuteľností, rozprávkové platy mestských papalášov, smiešne dôchodky a nízke mzdy pracujúcich plebejcov. Ešteže máme v Európe „vychýrenú“ prezidentku, ktorá vie, ako sa treba ukláňať na správnu svetovú stranu.