Výhľad do roku pred nami: nemáme východiská z nakopených problémov. Do nadchádzajúceho roka netreba vstupovať ani s ružovými, ale ani s čiernymi okuliarmi. Slovensko a Slováci sa budú vecne prispôsobovať, práve tak ako ich politická špička, v riešení problémov, ktoré poznajú, a ťažkostí, ktoré ich čakajú. Do roku 2016 idú s vedomím, že nikto nemá jednoznačný recept na riešenie problémov. Mocenský boj sa odohráva a bude odohrávať vo svete, kde dominujú záujmy finančného kapitálu. Finančný kapitál a vojensko-priemyselný komplex najväčších štátov diktuje alebo si podmaňuje a ovláda celé štáty.
Slovensko ako člen Európskej únie desať rokov usilovne hlasovalo za všetky postupy spoločenstva, robí tak doteraz. S výnimkou jedného prípadu, keď sa po prvý raz po desaťročí poslušnosti a prispôsobovania rozhodlo ohradiť proti tomu, aby nemuselo povinne rešpektovať prídely utečencov podľa pokynu bruselskej administratívy.
Nech sú argumenty vlády a jej kritikov akékoľvek, je jasné, že skôr či neskôr musela nastať situácia, keď sa členský štát kriticky ohradí proti bruselskému diktovaniu. Dôvod je jednoduchý: európska administratíva sa zaoberá sama sebou natoľko, že nie je schopná zásadne dlhodobo usmerňovať európsky vývoj a najmä poskytovať východiská z problémov a predchádzať kríze systému EÚ.
■ PODIEL NA ROZVRATE
EÚ nie je schopná ani predvídať či vyhodnotiť následky vlastných činov. Boli to kľúčové štáty EÚ, ktoré rozvrátili v roku 2011 Líbyu, podhodili na lynčovanie jej diktátora Kaddáfího takmer v priamom televíznom prenose. Pritom tá istá EÚ platila Kaddáfímu veľké sumy za to, že zadržoval masy utečencov, doslova reguloval na požiadanie EÚ počet tých, ktorým umožnili prepraviť sa cez Stredozemné more.
Pri bombardovaní Líbye nešlo o európsku politiku a jej potreby. Išlo najmä o záujmy francúzskeho prezidentského systému N. Sarkozyho. Následky však znášame všetci. Neboli to vonkoncom ani záujmy EÚ a ani záujmy európskej demokracie, o čo išlo v Líbyi. Nebolo by to treba pripomínať, keby sa to isté neopakovalo dnes v Sýrii, akurát len s iným francúzskym prezidentom.
■ PAMÄTNÝ PODRAZ
Prípad Líbye bol prvý, keď schválenie bezletovej zóny nad týmto štátom na pôde OSN umožnilo hlasovanie Ruskej federácie. Lenže štáty NATO to premenili na letecké nálety a rozhodli o rozvrátení štátu. Rozvrat Líbye trvá dodnes. A v nových pomeroch dokonca došlo – po prvý raz k vraždeniu amerického diplomatického personálu. Preto dnes, keď Ruská federácia zasahuje proti teroristom v Sýrii ako jediný štát s účinnou pomocou jedinej schopnej pozemnej sily – vládnej armády, je v tom aj časť ruskej skúsenosti s podrazom štátov NATO v prípade Líbye.
■ PRÍPAD TURECKO
Prípad Turecka je takisto zlyhaním predvídavosti EÚ. Štyri roky vojny v Sýrii a milióny utečencov boli potrebné na to, aby EÚ až na konci roka 2015 ledva-ledva hľadala riešenie. Je to kľúčový problém roku 2016. Pritom celý rok 2015 vlny utečencov, prepúšťané do Európy najmä z Turecka, rozvrátili pomery v EÚ. Zastihli tak špičku, ako aj masy obyvateľov starého kontinentu úplne nepripravené. Je jasné, že predvídavosti politiky EÚ nemožno dôverovať. Prinajmenšom sa na to nemožno spoliehať. Európa, ktorá zanedbala Turecko, teraz obviňuje jednotlivé štáty z nedostatku schopnosti európskej solidarity a hrozí krátením financií. Pritom EÚ v prípade Turecka zmeškala niekoľko vlakov. Stratený čas v pomoci s miliónmi migrantov v Turecku dobieha až teraz miliardami eur. Nimi chce oneskorene upchať „diery“, ktorými Turecko prepúšťa utečencov do Európy.
■ DVOJTVÁRNE POSTOJE
Možno sa vôbec sporiť o tom, či Európska únia zlyhala alebo „len“ prijíma rozhodnutia oneskorene? Celý rok nebola EÚ, okrem nátlaku a vyhrážok, schopná nájsť východiská pre svojich malých a „mladých“ členov. Padla maska dvojtvárnosti európskeho pokrytectva. V prípade Turecka ide o autoritatívny štát. Za krvavého zastrašovania sa tam konali v jednom roku dvoje volieb, len aby sa upevnil vládny režim a potlačila demokratická opozícia. Armáda vedie nemilosrdnú vojnu proti menšine na tureckej pôde i za hranicami Turecka. Od roku 1984 len v samotnom Turecku zahynulo štyridsaťtisíc ľudí, tri tisícky kurdských dedín bolo zničených, materiálne škody sa odhadujú na osemdesiatštyri miliárd dolárov.
Toto ťaženie sa neskončilo, teraz pokračuje. O slobode tlače, slobode slova, na rozdiel od Ruska, sa prakticky nedá hovoriť. Turecko je však jediný členský štát NATO, ktorý má silu zmeniť pomery v oblasti. A tak kým kurdská menšina (jej organizácia PKK) je vyhlásená za teroristickú, Turecko dostáva vojenskú pomoc od USA neohraničene. Treba poznať čo najviac podrobností o Turecku aj preto, aby sme pochopili dvojtvárnosť politiky EÚ, na ktorej sa plne zúčastňujeme v prípade protiruskej kampane. Všetky obvinenia o nedodržiavaní ľudských práv, slobody slova, slobody tlače a vymožiteľnosti práva, o autoritatívnom režime prezidenta Putina v Rusku blednú v porovnaní s Tureckom a politickým systémom jeho prezidenta Erdogana. Narastajúci Erdoganov islamizmus v Turecku vyvoláva v Európe skutočné znepokojenie. Pravoslávie prezidenta Putina so staroslovanským liturgickým jazykom pobožností a do istej miery úplne zhodnými slovanskými cyrilo-metodskými koreňmi je predsa len bližšie. Pritom osemdesiatim miliónom Turkov sľubujeme bezvízový vstup do EÚ, ktorej hranice pred Rusmi čoraz väčšmi zatvárame.
■ ZJAVNÉ POKRYTECTVO
Práve v porovnaní politiky voči Rusku a voči Turecku sa naplno odhaľuje dvojtvárnosť, pokrytectvo oficiálnej politiky EÚ. Vývoj v roku 2015 je nám v tom poučením do roku 2016. Dnes zreteľne vidno, aké škody spôsobila EÚ nepredvídavou politikou, resp. falošnou politikou šírenia európskych hodnôt voči Ukrajine a Rusku. Sankcie, po ktorých sa predsa už rámec rusko-európskych vzťahov veľmi dlho nevráti do polohy strategického partnerstva, nie sú v záujme jednotlivých európskych štátov, vrátane Slovenska.
Vecný pohľad na scénu roka 2015 nám ukazuje pomalosť európskej politiky. Zväčšuje sa vzdialenosť medzi bruselskou administratívou a špičkou EÚ od občana. Narastá závislosť EÚ od rozhodnutí politiky NATO. Vytratilo sa presvedčenie, že NATO je kolektívna obranná organizácia. Je to naopak. Súhra EÚ a NATO v mnohých prípadoch ukazuje, že presadzovanie európskych hodnôt je len zásterkou pre mocenskú dominanciu Západu.
■ NOVÁ HRANICA
Podiel akoby zámernej nepredvídavosti EÚ na vzniku konfliktov na Ukrajine, Blízkom východe, v Turecku či v otázke migrácie, násilné vytváranie z rusko-ukrajinskej hranice novú hranicu Európy, povedie aj v roku 2016 k zvyšovaniu vojenských rozpočtov štátov EÚ a NATO a k nárastu militaristickej propagandy. Pritom tak v prípade Blízkeho východu, ako aj v snahách zvrhnúť terajší ruský režim a trvalo strategicky oslabiť Rusko sme zavliekaní do konfliktov, ktoré nie sú naše. Konfliktov, kde Západ doteraz trvalo zlyhával a doteraz ešte nikdy nenašiel trvalé riešenie.