Bratislavský hrad by možno nestál, ak by neboli ľudia ako Ivan Jozef KOREC. Bratislavčania i návštevníci mesta sa radi poprechádzajú v areáli hradu, ktorý je dominantou hlavného mesta Slovenskej republiky. Sem-tam sa spomenie, že sa o jeho terajšiu podobu pričinil maliar, národný umelec Janko Alexy spolu s inžinierom architektom Alfrédom Pifflom. Málokto vie, akú úlohu v tom zohral inžinier architekt Ivan Jozef Korec, ktorý sa v týchto dňoch dožíva deväťdesiatich rokov. Inžinier Korec bol začiatkom šesťdesiatych rokov vedúcim Odboru výstavby Slovenskej plánovacej komisie. Na jednej z porád stretol maliara Janka Alexyho, ktorý sa posťažoval, že mu nefunguje ústredné kúrenie. Inžinier Korec problém vyriešil. Alexy býval pri hradnej studni. Trápil ho pohľad na chátrajúce hradné múry. Za Masarykovej ČSR chceli hrad zbúrať a na jeho mieste postaviť budovu Krajinskej politickej správy Slovenska. V časoch prvej Slovenskej republiky vyhlásili súťaž na riešenie hradného kopca. Zvíťazil návrh bratov La Padulovcov z Ríma. Aj podľa neho mala hradný palác nahradiť iná dominanta. Po vojne stáli už len obvodové múry. Jedno krídlo hradu sa zrútilo.
■ HRAD NA RAD ...
Maliara Alexyho zlostilo, keď videl, ako ľudia premieňajú historickú pamiatku na stavebný materiál. Politici znovu uvažovali o zbúraní hradu. Mala ho nahradiť budova parlamentu. Iní ho chceli čiastočne zachovať a obstavať parlamentom. Z prostriedku hradného kopca by trčalo čosi ako Lomonosovova univerzita v Moskve. Janko Alexy nakreslil architektovi Korcovi niekoľko skíc, ktoré dokazovali, aké ohavnosti by vznikli pri realizácii týchto návrhov.
Ivan Korec poznal problematiku hradu. Ako študent architektúry sa pod vedením profesora Piffla podieľal na mapovaní a výskume lokality. Sám nakreslil viacero obrázkov hradných ruín. Alexymu sľúbil, že zabojuje o peniaze na rekonštrukciu. A stalo sa. V liste zo 6. apríla 1964 mu spokojný Janko Alexy mohol v liste napísať: „Hrad v Bratislave ide pekne, beží aj Trenčiansky a už aj Spišský hrad prichádza na rad.“
■ ČUDNÉ ZNÁMOSTI
V roku 1942 začal Ivan Korec študovať na Vyššej škole staviteľskej. Školský internát sídlil na Hlbokej ulici. Z okien bol výhľad na vilku s vežičkou. Spisovateľa Tida J. Gašpara v nej navštevovali čudní návštevníci. Študenti vysnorili, že medzi nimi boli JUDr. Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Pavol Čarnogurský a ďalší, ktorí sa neskôr objavili v odboji. Bolo to zvláštne. Minister propagandy sa stretával s ľuďmi, ktorí boli považovaní za nepriateľov režimu. Po maturite sa Ivan Korec prihlásil na Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej. Raz pred hotelom Krym stretol starého známeho Ondrejkoviča, ktorý býval veliteľom žandárov v Senici. Pochválil sa, že teraz je veliteľom bezpečnosti Bratislave. Ponúkol Korcovi, či by sa nechcel pozrieť na súdny proces s prezidentom Tisom.
„To by som chcel, ale tam nepúšťajú, zastavili aj vysielanie rozhlasom,“ odpovedal popravde Korec. Ondrejkovič mu dal vstupenku do súdnej siene a študent šiel. Samotný proces mu pripadal ako politická fraška, pri ktorej hovorili iba žalobca Rašla a predseda súdu Daxner. Obhajca sa smel ozvať len na vyzvanie predsedu. Keď začal hovoriť doktor Tiso, Rašla mu skočil do reči: „To je nezaujímavé, nepodstatné, nezapisovať.“ Daxner povedal: „Súhlasím,“ a bolo skončené.
Ivan Korec zažil prezidenta prvej Slovenskej republiky ako priemyslovák. Kňaz, ktorý šéfoval internátu na Hlbokej, ich nútieval zúčastňovať sa na politických zhromaždeniach, kde vystupoval aj Dr. Tiso. Študent tam chodil s nevôľou, ale teraz cítil, že človeku, ktorý v ťažkej chvíli vzal zodpovednosť na svoje plecia a zabránil rozdeleniu Slovenska medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko, krivdia, proces je zinscenovaný a rozsudok ktosi určil dopredu.
■ VYKOPNUTÝ ZO ŠTÚDIA
Už počas štúdií pracoval v senickej stavebnej firme František Fordinál. So školou nemal problémy. V polovici posledného ročníka ho oslovil kolega: „Počuj, ty si zbehlý v rysovaní a v projektoch. Bolo by dobré, keby si ich urobil za mňa.“ Chalan prišiel na školu z východu. Patril medzi slabších žiakov. Rysovanie mu nešlo. Prejavoval sa ako zanietený komunista.
„Prepáč, ja nemám toľko času. Mám aj druhé zamestnanie,“ odvetil Korec. No tesne pred promóciou ho pozvali na stranícky výbor. Spolužiak, za ktorého odmietol robiť študijné práce, mu oznámil: „Výbor KSS pri fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave sa rozhodol vylúčiť ťa z politických dôvodov zo všetkých vysokých škôl a prideľuje ťa ako robotníka do priemyselného závodu Štefana Bašťovanského v Žiline.“
„Ale prečo? Čo som urobil?“ oponoval Korec a ešte aj dnes s trpkosťou spomína: „Namiesto odpovede spolužiak otvoril dvere a doslova ma vykopol na chodbu. Z Úradu práce mi poslali príkaz, aby som nastúpil v Žiline. Neposlúchol som. Schovával som sa na internáte a u priateľov.“
Bezpečnosť ho hľadala aj u rodičov v Senici. Bol zasnúbený s Marcelkou. Jej rodičom oznámil, čo sa stalo. „Neboj sa, to sa vyrieši. Podaj odvolanie!“ Podržali ho v ťažkej situácii. Snúbenica pracovala v Drevone, kde robil aj Rudolf Viktorín, ktorý predtým viedol odbor Povereníctva vnútra.
Marcelka šla za ním. Spýtala sa ho, či by jej nastávajúci nemal ísť na bezpečnosť, aby sa veci vysvetlili. Prišla s odpoveďou: „Nech nikde nejde. Keď vstúpi za dvere, zdvorilo ho prijmú, ale von už nepustia!“
Bol v zúfalej situácii a vtedy pred hotelom Carlton stretol Viktora Vidu zo Senice, ktorý bol vedúcim investičného odboru v podniku Slovenské hotely a reštaurácie. Komunistov mali dosť, hľadali odborníkov. Vida od staviteľa Fordinála vedel o Korcových kvalitách. Ponúkol vyhodenému študentovi prácu. Po čase mu vybavil pracovné povolenie na Úrade práce. Jeho prvou úlohou bolo urýchliť projektové práce na výstavbu hotela Devín v Bratislave, pričom spolupracoval s architektmi Júliusom Sporzonom, Emilom Bellušom a Michalom Milanom Harmincom.
■ ONESKORENÁ PROMÓCIA
Ambiciózneho mladíka škrelo vylúčenie zo školy. Pomohol mu brat spolužiaka z priemyslovky komunista Ján Zemko. Najprv mu radil, že sa to vyrieši, keď podpíše prihlášku do strany. To sa Korcovi zdalo absurdné. Vyhodili ho ako nepriateľa režimu a teraz ho chcú do strany. Navyše sa 14. októbra 1950 zosobášil s Marcelkou na národnom výbore a 31. decembra mal mať sobáš v Modrom kostolíku. Ponuku s vďakou odmietol. Zemko napriek tomu sľúbil, že sa pokúsi vec vybaviť. V marci 1951 na schôdzi prekonal odpor spolužiaka, ktorý zúrivo tvrdil, že Korec chodí do kostola a bol v skupine, ktorá sa pripravovala na útek na Západ. Zemko presadil, že stranícka organizácia odporučila Povereníctvu školstva, aby Korec mohol dokončiť štúdium.
„Jano, neviem, ako sa ti v živote poďakujem,“ povedal Zemkovi.
„No, povedz: Pán Boh zaplať,“ usmial sa Jano. „Vieš, aj ja som ako chlapec chodil do kostola. No teraz je to pre mňa neaktuálne.“
Ivan Korec dorobil skúšky a v roku 1952 promoval s titulom inžinier. Firma Slovenské hotely a reštaurácie prešla pod Povereníctvo obchodu. Korcovi spolužiaci riadili veľké podniky a on bol len technickým úradníkom.
■ ALEXYHO TÚŽBA
„Počuj Korec, my vieme, že si technicky lepší ako naši pracovníci,“ oslovila ho námestníčka Petronela Višňovcová. „Chceli by sme ťa urobiť námestníkom a neskôr riaditeľom niektorého z našich veľkých podnikov.“ Odvetil, že by to prijal, ale nechce byť politicky angažovaný.
„Aj tomu sa dá pomôcť,“ zauvažovala námestníčka. „Keď chceš byť na vyššom technickom poste, musíš byť v strane. Politicky sa angažovať nemusíš. Dáme ťa do technických rád a schvaľovacích komisií výstavby podnikov.“
Kuriózna situácia sa zopakovala. Človeku, ktorého straníci prenasledovali, iní straníci navrhli, že ho pred nimi schovajú v strane. Práca ho bavila. Súhlasil. Postupne prešiel viacerými funkciami. V jednej z nich ako vedúci odboru výstavy Slovenskej plánovacej komisie vybavil peniaze na splnenie sna Janka Alexyho – rekonštrukciu Bratislavského hradu. Bolo to zdanlivo jednoduché. Alexy propagoval a žiadal a Korec presvedčil dôležitých funkcionárov, aby uvoľnili peniaze. V robote boli s ním spokojní. On sa nestaral do politiky a oni do jeho roboty.
■ STRETNUTIE S RAŠLOM
S prokurátorom Rašlom sa stretal aj neskôr. Bývali neďaleko. Vždy, keď sa ho opýtal na súd s prezidentom Tisom, zdrevenel. V roku 1980 sa stretli pri hoteli Slovan vo Vysokých Tatrách, kde zopakoval otázku: „Pán doktor, prečo konečne niekto z vás, a myslím práve vás, čo ste súdili prezidenta Tisu, nepoviete pravdu. Ja som na súde osobne sedel na galérii a počúval vaše výroky: To je nezaujímavé a nepodstatné...“
„Vy ste tam boli a kto vás tam pustil?“ Zbledol Rašla. Keď Korec odvetil: „Bezpečnosť,“ Rašla zmĺkol. „Pán doktor, prečo nehovoríte?“ Nedal sa Korec.
„Viete, to by som vám musel veľmi dlho vysvetľovať situáciu, ktorá vtedy panovala.“ Korec mu odvetil, že má dosť času. A Rašla na to: „Viete, nechajme to na niekedy inokedy,“ a bral sa preč. Inokedy nebolo nikdy...
■ POKRÚTENÉ NÁHĽADY...
V roku 1991 napísal dekan Stavebnej fakulty Ivanovi Korcovi, že považuje jeho vylúčenie zo štúdia za neplatné. Vyslovil poľutovanie nad príkorím, ktoré mu spôsobil režim začiatkom päťdesiatych rokov.
K dokumentu, ktorý mu mal zničiť život, sa dostal až v roku 2007. Nejaký „dobrodinec“ napísal o jeho rodine, že „sú náboženskými fanatikmi, katolícku akciu nepodpísali, s politikou vysokého kléru súhlasia a čakajú, ‚kým dačo príde‘. Sympatizovali s DS a dosiaľ sú silnými ľudákmi“. O sebe sa v zdôvodnení vylúčenia dočítal: „Poslucháč je pokrúteného charakteru, svojimi zvrátenými náhľadmi je na posmech kolektívu. Podľa záznamov III. Odboru Povereníctva vnútra sa Ivan Korec zúčastnil začiatkom júla 1949 na schôdzke skupiny študentov pred Jezuitským kostolom v Bratislave, ktorej programom bolo zorganizovať útek za hranice. Pre priaznivý vývoj nie sú žiadne predpoklady. Poslucháč sa vylučuje zo všetkých vysokých škôl.“
Vo svojej knižke Zabíjal som štát som napísal motto: „Na Slovensku nemôže zvíťaziť nijaká totalita, pretože je každý s každým rodina.“ V živote inžiniera architekta Korca sa, chvalabohu, moje motto naplnilo, keď v chorej dobe mohol vďaka dobrým ľuďom spolupracovať na mnohých stavbách, ktoré nám dodnes robia radosť.
Architekt a maliar
Ing. arch. Ivan Jozef Korec, CSc., sa narodil v rodine drobného obchodníka ako druhé zo štyroch detí v Senici nad Myjavou 27. februára 1926. Tu vychodil ľudovú školu a dva ročníky meštianky. V roku 1941 nastúpil do gymnázia v Michalovciach, kde jeho maliarsky talent podporil profesor, akademický maliar František Podolay. V roku 1942 prešiel na gymnázium v Trnave, kde sa mu venoval akademický sochár Ján Hučko. Po ukončení piatej triedy prešiel na Vyššiu školu stavebnú v Bratislave, kde prednášal kreslenie akademický maliar Eugen Lehotský. V roku 1946 ho prijali na Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave. Pred promóciou bol z politických dôvodov vylúčený zo štúdia. Zamestnal sa v podniku Slovenské hotely Bratislava.
Vďaka priateľom mu umožnili ukončiť štúdium. Promoval v roku 1952. Dekanát Fakulty architektúry Slovenskej vysokej školy technickej mu neskôr udelil titul kandidát technických vied – CSc. V roku 1955 nastúpil na miesto projektanta Povereníctva obchodu. Pokračoval ako projektant Rady ROH v Prahe (1957). Od roku 1960 bol vedúcim odboru výstavby pri Slovenskej plánovacej komisii a od roku 1963 technickým námestníkom riaditeľa podniku Priemstav Bratislava. Od januára 1969 nastúpil do funkcie riaditeľa a neskôr generálneho riaditeľa inžiniersko-projektovej organizácie pre experimentálnu výstavbu IPEX. Neskôr pracoval ako poradca predsedu Slovenskej plánovacej komisie a v roku 1984 nastúpil do funkcie námestníka riaditeľa Bratislavského hradu pre prípravu výstavby parlamentu.
Ivan Korec popri zamestnaní maľoval. Svoje diela vystavoval v Prahe (1964), v Bratislave (1981, 1972), v Senici nad Myjavou (1985). V roku 1985 ho prijali za člena SFVÚ v odbore maľba. Na oslavu svojich deväťdesiatín pripravil profilovú výstavu obrazov a projektových prác v bratislavskom Spolku architektov Slovenska.
Peter VALO – Foto: autor