Jozef Gregor Tajovský zápasil s krivdami doby
Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove neďaleko Banskej Bystrice, kde bol jeho otec František Alojz obuvníkom – aj richtárom – a matka Anna, rodená Grešková, mu neskôr porodila ďalších deväť detí. Aj to malo značný vplyv na život i literárne dielo najstaršieho syna. Jožka totiž ohýbal – a či skôr hladkal – vo veľkej časti detstva milovaný starý otec Ľudovít Greško, mamkin otec.
Niežeby rodičia mali pre syna v srdciach málo miesta, málo ho bolo v nízkom domčeku, kde sa tiesnilo až jedenásť ľudí. Jožko odišiel k starému otcovi. Osud a život rozhodli, že dobrý a pracovitý človek, veselý v každodenných starostiach a náchylný na každý žart, mu vybudoval svet šťastného detstva. Aby sám ostal zvečnený vo vnukových rozprávkach a črtách. Ako vzor robotného kosca pracujúceho Do konca. A či láskavého darcu, ktorý z jarmoku chlapcovi priniesol Prvé hodinky...
■ TAJOVSKÉ RODISKO
Rodný dom Jozefa Gregora Tajovského, viac nižší ako vyšší, stojí uprostred dediny ako pamätný dom so zaujímavou expozíciou. Keď prší, voda čľupká dolu strechou a preskakuje na cestu ponad útulné podstenie. Ani netreba príliš silno privrieť oči a ocitáte sa vo svete Žliebkov, odchádzate sa osviežiť Do kúpeľa... Nebolo pre spisovateľa krajšieho miesta na svete, často sa vracal do detsky tajomného Tajova a aj po rokoch sa vyznal s charakteristickou úprimnosťou: „Najradšej na svete mám tajovské klobásky, pohár bratislavského vína s detvianskou pesničkou, keď ju spieva dobrý kamarát, alebo lúdi sláčik z cigánskych husieľ... Literárne dielo Jozefa Gregora Tajovského, ukotvené na prelomenej kryhe dvoch epoch, predstavuje kritiku nespravodlivosti – sociálnej aj národnej. V druhej vlne slovenského literárneho realizmu sa vedome stavia na obranu utláčaných. Nezameniteľný je jeho prínos pri formovaní drámy i žánrovom tríbení poviedky a črty.
■ PRVÉ KNIŽOČKY
Prvé prozaické pokusy zverejňoval od roka 1893, podľa kritiky získal literárnu „tvár“ v charakterovej kresbe Do konca (kniha Rozprávky, 1900). Roku 1897 mu vyšli prvé ,,knižočky“ Omrvinky a Z dediny. Tajovský umelecky a autorsky najskôr dozrel v dráme, významné bolo stretnutie s dramatikom Ferkom Urbánkom v Dohňanoch roku 1895. Roku 1898 debutoval fraškou Jej budúci; roku 1900 Sľuby dopracoval na Ženský zákon, jeho najpopulárnejšiu hru s folklórnym zameraním. O rok pribudol Nový život vyzdvihujúci dôležitosť šírenia osvety na dedine. Roku 1904 vychádzajú knihy próz Rozprávky pre ľud a Besednice. Jednoaktovka Matka vychádza roku 1906, o rok ju uvádza Slovenský spevokol ako svadobný darček mladomanželom Gregorovcom. Roku 1907 vychádzajú prózy Smutné nôty. Martinský spevokol premiéruje roku 1910 Statky-zmätky, hra vychádza aj knižne. Plodný rok potvrdzuje zbierka poviedok Spod kosy. Roku 1911 dielo dopĺňa o hry V službe a Hriech i knihu próz Tŕpky. Rok 1912 je dvojjediný, žánrami i miestami vydania: v Martine vychádza hra Tma a v Prahe zbierka próz Slovenské obrázky. Roku 1920 vydáva knihu próz Rozprávky z Ruska (Rozprávky o československých légiách v Rusku). V ďalších rokoch pozornosť venuje národnej problematike a výsledkom je hra o štúrovskom bojovníkovi Smrť Ďurka Langsfelda (1923, druhá verzia 1932). Trojlístok hier s tematikou dopĺňajú drámy Blúznivci (1934) a Hrdina (1938). Tajovský zapĺňal príspevkami periodickú tlač a napísal niekoľko brožúr, pripomeňme Výklad programu Slovenskej národnej strany (1914), Malý kultúrny zemepis Slovenska, O samospráve Slovenska, Malý kultúrny zemepis východného Slovenska (všetky 1919).
■ PRECHÁDZKA K VEČNOSTI
Jozef Gregor Tajovský zomrel 20. mája 1940 v Bratislave, rozlúčka s ním v Slovenskom národnom divadle – ako by sa dalo očakávať – sa však nekonala. Prednosť dostalo predstavenie operetky... Blízki a obdivovatelia ho 24. mája odprevádzali z Ondrejského cintorína na poslednú cestu do rodného Tajova, kde ho pochovali v ten istý deň... Keď hľadáte tajovský cintorín, musíte sa dať od obecného úradu dolu cestou na Banskú Bystricu a asi po pol kilometri vyjsť na ľavú stranu. Otvoríte škrípajúcu bráničku a ste tam. Charakteristická atmosféra miest posledného odpočinku, ktoré prešli očistcom rokov. Novšie hroby prezrádzajú starostlivú ruku pozostalých, staršie pod zelenou hrivou tráv a buriny evokujú veky, ktoré preleteli ponad ne. V stupňovitom svahu stojí pekný pomník. Reliéf na ňom zobrazuje dedinsky oblečeného človeka – širák, košeľa so širokými rukávmi, na nohách krpce. Do dlane ľavej ruky vložená hlava, pohľad upretý pred seba. Pravá ruka podopiera telo po celodennej práci. To je miesto posledného odpočinku spisovateľa a jeho manželky, rodičov i starých rodičov. Útla lipka, útlejšia ako jej sestry na hrobe Sama Chalupku v Hornej Lehote − sadené Tajovského rukou − ševelí tenkými rukami útlych konárikov. Zachovalo sa viacero obrazov spisovateľa. Asi najpôsobivejším je od akad. maliara Štefana Polkorába. Na ňom sedí šesťdesiatročný, so životom vyrovnaný muž. Ošľahaný životnými vetrami, „vycúdený“ dobrodružným osudom, zocelený bojmi o demokratizáciu i sklamaný skutočnosťami… Vzpriamená hlava, vráskami a poznaním poznačená tvár s prešedivenými fúzmi. Hľadí pred seba, a predsa sa zdá, že sa mu v očiach premietajú skôr deje minulé. V pravej ruke pero, ľavá spočíva na preloženej nohe, prsty mierne zovreté v päsť. Nie výhražne, ale zmierlivo no nezlomne. Obraz pôsobí upokojujúco, priam mysliteľsky pevne a starootcovsky láskavo. Podobne ako na generácie čitateľov Tajovského košaté dielo.
Text a foto: Igor VÁLEK